Každý, kto sa venuje vrcholovému športu, chce byť úspešný. Nie každý má na to vrodené predpoklady, ale hodiny a hodiny tvrdej driny dokážu divy a z odpisovaného outsidera sa môže razom stať rešpektovaná osobnosť. Tonya Harding ich možno ani nepotrebovala, ale medzi skutočné legendy sa jej aj napriek nespornému talentu nepodarilo zaradiť. Jej meno však i napriek tomu vošlo do histórie, aj keď z úplne iného dôvodu, aký si priala. Tomu sa bližšie venuje autobiografická snímka Ja, Tonya.

Tonya Harding sa narodila v Portlande v roku 1970 a korčuľovanie mala v krvi odjakživa. Na korčuliach sa dokázala bez problémov držať už od troch rokov, čo jej zaistilo miesto v tíme mladých žiačok. Svoju prvú súťaž vyhrala už o šesť mesiacov, a to bola len na úplnom štarte svojej kariéry. Nechýbala jej ani istá všestrannosť, nakoľko sa zásluhou vplyvu svojho otca začala v pomerne skorom veku venovať poľovníctvu, či autám. Jej matka LaVona, pracujúca ako čašníčka, sa navyše snažila aj po jeho odchode zo všetkých síl finančne podporovať svoju dcéru. Vzhľadom na to, že rodina pochádzala zo sociálne slabšej vrstvy, dokonca jej i sama ručne šila kostýmy potrebné na súťaženie. Znie to ako začiatok veľkého amerického sna? Ibaže realita bola, ako to už často chodí, o niečo komplikovanejšia.

Pomerne skoro sme svedkami toho, že detstvo, ktoré prežívala Tonya malo ďaleko od ideálu a matka ju od mála skôr tyranizovala. Potom čo uvidela jej talent, obetovala mu všetko, ale na oplátku od nej vyžadovala nemožné a skoro nič jej nebolo dobré. Aj prvý Tonyin vážny vzťah, ktorý prerástol až do svadby, mal ďaleko od „Žili šťastne, až kým nepomreli“. Za to mohli predovšetkým Jeffove násilnícke sklony, čo jej rozhodne nepridávalo na mentálnej odolnosti. Na verejnosti sa celkovo prejavovala ako neriadená strela, i keď sa stala prvou Američankou, ktorá dokázala zvládnuť trojitý axel, kvôli neprispôsobivému správaniu nebola veľmi obľúbená. Psychické, či fyzické týranie, ktorého sa mala matka, či Jeff priamo dopúšťať na jej osobe, je v scenári, samozrejme, obsiahnuté, ale tvorcovia s nim pracujú skôr v rovine čiernej komédie. Tým sa šikovne vyhýbajú tomu, aby ich dielo bolo zaškatuľkované ako ďalší nudný životopisný film. Ja, Tonya sa dá skutočne pomenovať rôznymi prívlastkami, ale za tuctovú autobiografiu ho nemôže s čistým svedomím označiť hádam nikto.

Nakoniec, už samotný úvod upozorňuje diváka na to, že dej je založený na neironických, rozporuplných, ale dokonale pravdivých rozhovoroch s Tonyou Harding a jej bývalým manželom Jeffom Gilloolym, a tým de facto stanovuje odľahčenejší tón filmu. Scenárista Steven Rogers si je dobre vedomý, že v osobe Tonye nemá úplne spoľahlivého rozprávača a tento motív sa objavuje aj v jeho diele. Okrem toho nechýba ani búranie štvrtej steny, takže Tonya, či iné postavy občas vtipne komentujú svoj pohľad na vec samotnému divákovi. Matka hlavnej hrdinky dokonca v jednom momente preruší rozprávanie príbehu a vyjadrí nespokojnosť nad tým, že jej dejová línia sa pomaly vytráca z centra diania. Zápletka je navyše neustále prekladaná fiktívnymi, znova o niečo humornejšie ladenými dokumentárnymi rozhovormi s protagonistami po utíchnutí celého mediálneho cirkusu.

Ten sa naplno roztočil v roku 1994 po šokujúcom útoku na jej rivalku Nancy Kerrigan, ktorý ju takmer vyradil z blížiacich sa Olympijských hier.  Samotný útok si mal síce objednať v tej chvíli už Tonyin ex-manžel, ktorý však stál v tom čase po jej boku, no podľa všetkého o tom vedela aj Tonya. Hoci sa tvorcovia snažia ukázať najpravdepodobnejšiu možnú rekonštrukciu tejto udalosti, ani v tomto prípade si neodpustia menšie spochybnenie faktov. Každý si totiž tento incident pamätá trochu inak....

Do náročnej titulnej roly sa bravúrne prevtelila stále iba dvadsaťsedemročná Margot Robbie a je dokonale uveriteľná v každom okamihu – a to bez ohľadu na to, či práve privádza rozhodcov k šialenstvu a hľadá rôzne výhovorky, prečo sa jej nedarí, alebo prejavuje krehkejšiu časť svojho charakteru, napríklad aj v jednej zo záverečných a súčasne v jednej z mála skutočne emotívnych scén celého filmu. Ešte o niečo presvedčivejší výkon však podáva skúsená Allison Janney ako jej mimoriadne tvrdá, na prvý pohľad až akejkoľvek empatie zbavená, matka LaVonna.

Aj napriek šikovnému podchyteniu celej problematiky však výsledku predsa len trochu chýbajú  funkčnejšie emócie, či ďalší pridaný rozmer. To by však divákovi nemuselo prekážať. Ja, Tonya je totiž v prvom rade zábavnou, čiernohumorne ladenou, dekonštrukciou amerického sna, podporenou kvalitnými výkonmi a dobre zvládnutou dobovou atmosférou. Z tohto pohľadu austrálsky režisér Craig Gillespie rozhodne uspel.

Ja, Tonya (I, Tonya), USA,  2017
Dĺžka: 119 minút
Réžia: Craig Gillespie
Scenár: Steven Rogers
Kamera: Nicolas Karakatsanis
Strih: Tatiana S. Riegel
Hudba: Peter Nashel
Hrajú: Margot Robbie, Sebastian Stan, Allison Janney, Julianne Nicholson, Paul Walter Hauser, Bobby Cannavale, Bojana Novakovic, Caitlin Carver, Maizie Smith, Mckenna Grace, Jason Davis a ďalší
Distribúcia: Bontonfilm
Premiéra v SR: 1. februára 2018
Foto: Bontonfilm