Ani by sa človek nenazdal čo všetko sa zmestí do štyroch dní. Na tohtoročnom jubilejnom 20. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Bratislava stihli, ako aj predchádzajúce roky, premietnuť osem celovečerných filmov hlavnej súťaže. Trochu viac sa muselo behať z kina do kina, ale dalo sa to stihnúť a sprievodný program bol tiež dostatočne bohatý.

Dalo by sa všeličo vytknúť, ale tentoraz od toho upustím. Festival, ktorý vznikol na poslednú chvíľu, aby oslávil svoje okyptené jubileum, sa nepatrí kritizovať. Skôr je nutné vyzdvihnúť to čo bolo pozoruhodné a prínosom pre diváka. Bola to predovšetkým súťaž celovečerných filmov, teda klasická tradičná osmička, ktorá si tentoraz pochvalu zaslúži. Málokedy sa podarí dať dohromady toľko kvalitných diel, i keď musím dodať, že známy srbský kritik Nenad Dukić, zodpovedný za dramaturgiu súťaže, išiel na istotu. Tri snímky uviedli na tohtoročnom MFF v Karlových Varoch v súťaži Na východ od Západu. Jeden z nich ju dokonca vyhral a druhý dostal Zvláštnu cenu poroty. Tento fakt však úroveň súťaže neoslabí. Robia to aj iné festivaly, tak prečo to vyčítať Bratislave. Čo sa týka Nenada Dukića ten si od festivalu zaslúži metál, lebo roky neúnavne zachraňuje situáciu. Tohto roku bol zostavovateľom hlavnej  súťaže a ako každoročne bol to opäť on, kto viedol diskusie po premietaní filmov a venoval sa hosťom festivalu. Vďaka.

Víťazný film z Nórska
Slepá škvrna (Blind Spot) Tuvy Novotny je výnimočný film. Tvorca ho nakrútil ho na jeden záber, a tak diváka úplne vtiahol do deja. Spolu s vynikajúcou kamerou sledujeme, ako sa kruté a smutné udalosti budú vyvíjať. O čo vo filme ide? Dve dievčatká odchádzajú z telocvične domov, zhovárajú sa, jednej ide matematika, druhá je zasa zdatnejšia v písaní, na nič sa nesťažujú. Dlho predlho sledujeme ich cestu domov, v istom okamihu sa jedna odpojí a divák sleduje už len jednu, ako prichádza domov. Pokojne sa naje, zavolá otcovi, spraví si poznámku, možno do denníka, a zrazu jej niet. Matka ju zdesene hľadá a zistí, že dievča vyskočilo z okna. Toto je len úvod do drámy jednej normálnej a usporiadanej rodiny, kde sa všetci majú radi, neubližujú si a predsa. A potom už len sledujeme, najprv bolesť milujúcej matky, ktorá sa s tým čo sa stalo nevie uspokojiť, neskôr až agresívny záchvat otca. Príbeh sa odohráva v byte, aute a najmä v nemocnici, kde lekári robia všetko pre záchranu dievčaťa. Všeličo vyjde na povrch, napríklad, že Maria (vynikajúca Pia Tjelja) nie je biologickou matkou dieťaťa, ta spáchala samovraždu a otec (Anders Baasmo Christiansen) s dieťaťom boli po tejto udalosti na pozorovaní v nemocnici. Dcéra si to sotva pamätá, veď bola maličká, vychovala ju s láskou Maria. Alebo si rodičia len niečo nevšimli. Tvorcovia ich neobviňujú, nič im nevyčítajú. Psychologická snímka je emotívne vybičovanou témou do diskusie o tajnom živote tínedžerov, o ktorom sotva niečo vieme. Nedávajú divákovi nijakú odpoveď na naliehavú otázku: Prečo ? Hľadajte príčinu. Ani jedna nie je presná. Mali dávať väčší pozor na dieťa, ktorého matka bola psychický chorá ?  Nič nenasvedčovalo predsa, že by ju niečo trápilo. Stalo sa niečo v škole ? Nie. Bola dobrá žiačka ? Bola. Mala kamarátky? Mala. Tak teda čo ? Momentálne zatemnenie mysle? Ale prečo? Slepá škvrna je mimoriadne znepokojujúci film o záhadnom svete mladého človeka, ktorému dostatočne nerozumieme a nie je nám dovolené doň ani skutočne nahliadnuť. Umenie Tuvy Novotny (dcéra českého spisovateľa a scenáristu Davida Jana Novotného) spočíva v tom, že diváka absolútne vtiahne do rozpoloženia oboch rodičov, zatrasie ním do takej miery, že dlho sa nezbaví pocitu bezmocnosti z toho, že nedokáže nájsť odpoveď na otázku, ktorú film nástojčivo dáva na úvahu.

Od Frézovacej hlavy po Krištáľovú labuť
Pre mňa bol druhým najväčším zážitkom dánsky film Frézovacia hlava (Cutterhead) Rasmusa Klostera Bro. Hlavná hrdinka Christine Sønderris si odniesla cenu za herecký výkon vo filme, ktorý takisto kladie otázku: Ako by ste sa zachovali keby vám išlo o život ? No skúste na to s čistým svedomím odpovedať. Jednoznačná odpoveď ani tu nie je možná. Hrdinské chvastanie nezodpovedá pravde a je falošné. Snímka by si zaslúžila väčší priestor, ale aspoň v krátkosti - novinárka sa vydá do podzemia, aby napísala reportáž o razení nového tunela. Počas prác nečakane vznikne požiar a ostáva zavretá v malej kabínke s dvomi migrantmi – Chorvátom a Eritreičanom. Bojujú o prežitie. Snažia sa všemožne prežiť. Zo začiatku držia pohromade, ale keď sa situácia vyostrí mení sa aj ich postoj. Nakoniec ostanú nažive len dvaja. Charaktery sa lámu, situácia je desivá. Ďalej nič neprezradím len dodám, že sa zachránia a v hermeticky uzavretej liečebnej kabíne sa preberie potenciálny vrah a jeho takmer obeť. Je to tak vybičovaná hraničná situácia, že ti dvaja sa dokážu na seba len mlčky pozerať. Slová by boli zbytočné. Herecké výkony všetkých aktérov sú skvelé, najmä však hlavnej hrdinky, ktorá si cenu zaslúžila. Dočítala som sa, že sa vo filme rieši aj problém prisťahovalcov. Neviem kto to napísal, ale mál bujnú  fantáziu, tí dvaja sú síce prisťahovalci, ale to na konečnom vyznení nič nemení. Frézovacia hlava nerieši migračný problém, ale etický a robí to geniálne a rafinovane.

Šalamúnova hora (Suleiman Mountain) ruskej režisérky Jelizavaty Stišovej si už odniesla z Karlových Varov hlavnú cenu v spomínanej súťaži Na východ od Západu. O príbehu s morálnym posolstvom o svete, mágii a šamanke, ktorá dokáže liečiť a jej láske k podvodníkovi Karabasovi, sme už podrobne informovali v súvislosti s karlovarským festivalom. Snímka je však do takej miery magická a pozoruhodná, že ju neobišla ani medzinárodná porota na tomto festivale. Tentoraz si, opäť právom, odniesol cenu za herecký výkon Aset Imangaliev, čo porota odôvodnila nasledovne: „S neuveriteľnou ľahkosťou mení svoje správanie voči dvom partnerom, synovi a vlastne ostatným.“ Jeho herecká kreácia je skutočne výnimočná a zaujímavá. Rodinná dráma z prostredia nomádov, plná čarov a mágie,  podstatne oživila súťažnú osmičku.

Pod súťažný film Sofia (koprodukcia Francúzsko - Katar) sa podpísal režisér Meryem Benm´ Barek. Príbeh sa odohráva v Maroku a jeho ústrednou témou je mimomanželské tehotenstvo. Mladá Sofia otehotnie, nikto z rodiny si to nevšimne až kým na rodinnej oslave neprídu na ňu pôrodné bolesti. Situácia zachráni sesternica, zhodou okolností lekárka, ktorá vybaví, aby mohla tajne v nemocnici porodiť. Mladá osamelá a zdanlivo nesmelá žena označí  za otca chudobného chlapca, ktorý rodine rozhodne nemôže konvenovať, ale sa s tým zmieria. Vysvitne však, že toto neviniatko je v podstate pragmatička, ktorá vie, ako sa má obracať v živote, otcom je totiž niekto úplne iný a tento nešťastník sa jej ani nedotkol. Svadba je však pre oboch dobrým obchodom. Otcom je istý Ahmed, ktorý sa na začiatku spomína, ale nikto ho vo filme nevidel. Viacerí sme pátrali, ktože by to mohol byť z rodiny, ale nedopátrali sme sa. Zaostalosť, spoločenské a politické dianie v krajine je umne pospájané s postavením ženy v spoločnosti, ktorá má veľa povinností, ale nijaké práva. Sofia je rafinovane koncipovaná postava, ktorá v zaostalej klíme môže len podvodom vyriešiť svoj život. Čo ju čaká nevedno. Snímka je po profesionálnej stránke dobre zvládnutá a režisér si odniesol cenu za réžiu.

Problematikou gayov v silne katolíckej Guatemale sa zaoberá režisér Li Cheng v snímke José. V tejto krajine je život homosexuálneho páru priam peklo. Na snímku tiež možno povedať, že je mimoriadne odvážna a viem si predstaviť, že sa v krajine vzniku možno ani nebude premietať. Nedá mi však dodať, že až príliš pomaly plynúce rozprávanie trochu oslabilo konečné vyznenie tejto háklivej témy. No tvorca si odniesol z Bratislavy Špeciálne ocenenie.

Osobne som viac páčila na podobnú tému španielska snímka Carmen a Lola. Režisérka Arantxa Echevarria vykresľuje lesbický vzťah dvoch žien, navyše Rómiek, s hlbokým poznaním reality a s citom pre mieru. Dievčatá sú odvrhnuté tak pre rómsky pôvod, ako aj pre lesbický vzťah. Ich zbližovanie nie je jednoduché. Zrelšia Carmen  spočiatku introvertnú Lolu striktne odmietne, no až neskôr si prizná, že ich puto je silné. Lola sa chce učiť, túži po vedomostiach, rada kreslí, Carmen je tak trochu do vetra. Keď sa ich orientácia v rómskej komunite prevalí, dve sebavedomé ženy nemajú inú možnosť len odisť tam kde ich nikto nepozná. Sympatické je, že takisto, ako skoro všetky filmy, nič nie je polopatisticky dopovedané,vysvetľované, väčšinou rozhodnúť, čo by bolo pre hrdinov najlepšie, nechávajú na diváka.

Porota FIPRESCI si zasa všimla, takisto už na karlovarskom festivale uvedený bieloruský film, Krištáľová labuť (Crystal Swan) režisérky Darje Žuk a udelila mu svoju cenu. Konečne si niekto všimol jeho kvality. Snímka vznikla v koprodukcii Bieloruska, USA a Ruska. No keď si niekto myslí, že je to len film o problémoch mladej právničky, ktorá sa nevie vpratať do kože a túži robiť dídžejku v Amerike a tomu podriadi všetko, je na omyle. Je to film o postkomunistickej ére v Bielorusku, kde väčšina obyvateľov smúti za starými časmi. Ich cieľom je dobre sa nejesť, poriadne si vypiť, keď sa dá niečo ukradnúť, prisvojiť a čím menej pracovať. Akoby sa tam zastavil čas. A malá skupina mladej generácie, ku ktorým patrí aj mladá žena, vie, že sa musí niečo zmeniť, ale nevie kde začať. Napadne jej riešenie odísť do vysnívanej Ameriky, konkrétne do Chicaga, lebo je tam avantgardná muzika. No aj jej kumpán, bláznivý Alik, chce niečo zmeniť, ale ten už vonkoncom nevie, ako na to. Dievča si neuvedomuje, že najprv treba spraviť poriadok doma a potom uvažovať ďalej. No cesta na vidiek, kde na vlastnej koži zažije marazmus v ktorom žije, precitne. Smutný film, plný beznádeje i nádeje patril k piatim najlepším filmom festivalu.

Študentská porota zasa priklonila ku Zvláštnou cenou poroty ocenenému filmu na MFF Karlovy Vary a prisúdila mu svoju trofej. Je to maďarský film Rozkvitnuté údolie (Blossom Valley) režiséra Lászlóa Csuju. V tejto ľúbostnej romanci sa celkom náhodou dá dohromady mladá trochu pojašená žena s chlapcom, ktorý nie je svojprávny. Dievčina ukradne dieťa a hrajú sa na rodinu. Samozrejme, že to dlho vydržať nemôže. Prečo sa tento film tak adresne prihovára k mládeži. Odpoveď je jednoduchá - blízky je im nepokoj, neistota, v ktorom sa dvaja v podstate mladí a slušní ľudia zmietajú. Hľadajú pochopenie, priateľstvo a lásku. Vytvárajú si ilúziu o svete, ktorý neexistuje. Snímka veľmi citlivo načrtne aj pohľad na rodičovstvo mladých, ktorí nie sú toho schopní, presnejšie nie sú k nemu vedení. Veľa inotajov, veľa zákutí je v tomto ľúbostnom príbehu, ktorý vlastne nie je o milencoch, skôr o príbuzných dušiach, neschopných adaptovať sa v danej realite.

Po filmoch ako Slepá škvrna, Frézovacia hlava, Šalamúnova hora, Krištáľová labuť a Rozkvitnuté údolie, mi pripadala záverečná mimosúťažná snímka Gentleman s revolverom (The Old Man and the Gun) Davida Loweryho v hlavnej úlohe s Robertom Redfordom a Sissy Spacek, len ako príjemná zábava a nič viac. Je to vraj posledný Redfordov film a musím si ho ešte raz pozrieť, možno budem zhovievavejšia.

Má mať hlavné mesto filmový festival ?
Otázka nie pre mňa, ale pre „otcov“ mesta. Mne je jasné, že áno. Majú mať Košice svoj festival. Samozrejme. Máju mať Piešťany festival ? Áno. Art Film Fest v Košiciach je mojou srdečnou záležitosťou, prajem mu len to najlepšie, dobré filmy, výbornú atmosféru a nech je čím ďalej tým lepší. Cinematik v Piešťanoch, zo všetkých troch spomínaných najveselší, má výborné filmy, ohromnú atmosféru a najmä veľa mladých divákov. Rada tam chodím a tiež mu želám len to najlepšie. A MFF Bratislava, povedzme si pravdu, ide dolu vodou. A je to škoda. Chýbajú mu peniaze. Predsa nie je možné, aby zastrešenie všetkých troch festivalov ležalo len na pleciach Audiovizuálneho fondu. Ľutujem členov komisií, ktorí rozhodujú o financiách na tieto festivaly, lebo to nemajú jednoduché. Ale poďme k veci. Košice pochopili, že Art Film Fest treba podporovať. Aj sa tak správajú. Piešťany takisto. Len radní v Bratislave sú hluchí a slepí. K tomu, aby festival prosperoval musí mať záujem mesto kde sa usporiada. A macošská Bratislava sa zatiaľ neprejavila. A to je základ problému bratislavského festivalu. Pevne verím, že sa zobudí a v tom momente nebude ani o sponzorov núdza. Som o tom presvedčená.
.