„Moja mama je zdravotná sestrička a dvadsať rokov pôsobila ako domáca opatrovateľka. Liezlo mi na nervy, keď mi pri každej príležitosti zanietene rozprávala o rôznych zážitkoch a životných príbehoch svojich  pacientov. Až keď som mal 37 rokov, začal som ju viac počúvať a uvedomil som si, že by z toho mohol byť film,“ objasňuje štyridsiatnik Slavek Horák zázemie vzniku svojho celovečerného filmového debutu – českého titulu Domáci péče, ktorý v lete zažiaril na tohtoročnom MFF Karlové Vary, získal národnú nomináciu na Oscara a v týchto dňoch  prichádza do našich kín.

Jeho protagonistkou je obetavá zdravotná sestra Vlasta .(Jej predstaviteľka, výborná Alena Mihulová v životnej úlohe, akoby svojsky nadviazala na svoj niekdajší herecký debut, postavu Márie, vo filme Sestričky. Nečudo, že  si  za postavu Vlasty odniesla z Karlových Varov ocenenie za najlepší ženský herecký výkon.) Stará sa nielen o vlastnú rodinu a domácnosť, ale aj o rázovitých pacientov v okolitých juhomoravských dedinkách. Bez ohľadu na počasie a osobné problémy cestuje za nimi denne autobusom s dvomi kabelami, aby im pomohla s liekmi, hygienou, potrebnou opaterou, ale hlavne dobrým slovom. Málokto to však dokáže oceniť. Pacienti vnímajú pomoc ako samozrejmosť, za ktorú si platia v sociálnom poistení. Dospelá dcéra Marcela (Sara Venclovská) sa proti matkinmu povolaniu i starostlivosti o ňu búri, hovorí, že nech sa stará nie o druhých, ale radšej sama o seba a odsťahuje sa z domu. Nuž a manžel Láďa (Boleslav Polívka) pragmaticky konštatuje, že Vlasta viac prerobí, ako zarobí. Zdravotníctvo má totiž na opatrovateľské služby čoraz menej peňazí. Keď zmešká posledný spoj domov, nemá nárok ani, aby si zavolala sanitku, ani na príplatok na benzín, ak ju odvezie manžel ich autom. Tomu sa to, pravdaže nepozdáva, takže v jeden neskorý upršaný večer ju nechá, aby si poradila ako vie. Nakoniec ju zvezie ochotný mladík na motorke, ale havarujú, vážne sa zrania a Vlaste pri operácii zistia už neliečiteľnú rakovinu. Verdikt lekára (Marián Mitaš) - zostáva jej okolo pol roka života. Tá, ktorá pomáhala druhým, musí sama hľadať pomoc. Na čas ju nachádza v alternatívnej liečbe, ku ktorej ju nasmeruje dcéra jedného z pacientov (Tatiana Vilhelmová) a ezoterická mentorka (Zuzana Kronerová). Manžel to považuje za blud a vysmieva sa jej, i keď na druhej strane má výčitky svedomia a chce manželku podporiť. Vlasta sa zmieta v pochybnostiach. Neprestáva však hľadať cestu k samej sebe, druhým, i  východisko z bezvýchodiskovej situácie.

Je pozoruhodné, ako sa  tejto témy zmocnil debutant. Moravák Slávek Horák (1975) je absolventom Filmovej školy v Zlíne. (Jeho niekdajší pedagóg z nej Jan Gogola je pod filmom podpísaný ako jeden z dramaturgov, ale i ako herec). S následným štúdiom scenáristiky a réžie na pražskej FAMU sa rozlúčil už po pol roku, lebo sa rozhodol pre tvorbu reklamných spotov. V tejto oblasti pôsobí i dnes. Ale celovečerný film ho neprestal lákať a pri oscarovom filme Jana Svěráka Kolja sa objavil na poste druhého režiséra. Vo svojom debute sa prezentuje hneď štvornásobne - ako scenárista, režisér, producent a dokonca aj ako herec v postave ženícha. Pred novinármi netají, že pôvodne sa uvažovalo o televíznom seriáli, v ktorom by dostali priestor aj príbehy jednotlivých pacientov, o ktorých sa  Vlasta stará. Pre pôdorys filmu však vyhovuje skôr len ich náznakové priblíženie a sústredenie sa na príbeh samotnej Vlasty vyznieva omnoho silnejšie.

Nevraviac o pôsobivom zobrazení mužsko-ženských postojov a vzťahov, vzťahu manželov, ktorí si nikdy neprejavovali lásku, nehovorili o nej, ale nemožno pochybovať, že sa milujú alebo si uvedomujeme komplikovaný vzťah matky a dcéry. Zaujímavé a vtipné sú dialógy, v ktorých neraz odznie postreh so všeobecnou platnosťou. Manžel napríklad manželke vyčíta, že je príliš dobrá a ochotná obetovať sa pre druhých, nevie si však príliš predstaviť, že by mal niečo obetovať aj sám. Nádejnému zaťovi akoby žartom hovorí, že manželstvo je zbytočná investícia: dvojité výdaje a polovičná radosť.

Možno mať výhrady k ľahko čitateľným citáciam, či opakovaniu alebo možno aj istému nadužívaniu znakov (dej sa začína na cintoríne, končí sa na svadbe s tehotnou nevestou), ale na druhej strane práve opakované detaily zaujmú pozorného diváka. Hoci aj motív rúk - rozochvené ruky na klavíri, ruky vyžarujúce energiu, magnetizmus, ktorý lieči, ruky krehkej ženy, ktoré zauzlia kovovú lyžičku. Alebo tragikomické scény na cintoríne (pád do hrobu a podobne), či symbol horiaceho stromu prípadne prázdnej stoličky. Dosť veľký priestor dostávajú ezoterické pasáže. Plusom je, že ich zobrazenie neskĺzne ani do karikatúry, ani do odsúdenia. Jednoducho spolu s protagonistkou   uvažujeme a spytujeme sa, nakoľko náš duchovný svet, naše myslenie, konanie, ovplyvňujú vznik chorôb alebo im môže zabrániť?  Nakoľko je pravda, že súčasná klasická medicína lieči iba následky, ale neodstraňuje príčiny? Kde sú limity alternatívnej medicíny a liečiteľstva? Akú úlohu zohráva viera, ktorá uzdravuje? Vraví sa, že topiaci sa aj  stebla chytá, aj ateista hľadá pomoc v kostole či v akomkoľvek náboženstve, chce veriť, že sa vylieči, lenže čo robiť, keď  viera vyprchá? Silná je scéna, v ktorej Vlasta, v podstate  pochopí, že si lieči dušu, ale telo už nezachráni...

Autenticite filmu určite prispela  skutočnosť, že sa väčšinou nakrúcalo nielen v režisérovom moravskom rodisku Napajedla, v okolitých obciach či v Zlíne, ale dokonca priamo v dome jeho rodičov, v dielni jeho otca, či v ich vinohrade a nejedna rekvizita, či kostým patrila jeho rodičom Neopakovateľná je scéna, v ktorej  manželia hľadajú  zakopaný demižón slivovice. Atmosféru dopĺňa vhodne namixovaná hudba, vrátane tej moravskej ľudovej. Po úspešnom uvedení filmu v Karlových Varoch sa  o ňom veľa a pochvalne písalo, čo zvyšuje mieru očakávania. Koniec-koncov, diváci si utvoria vlastný názor, ak nie teraz v kine, tak vari o rok v televízii, lebo RTVS, ktorá sa podieľala na vzniku filmu, ho uvedie pod slovenským titulom Domáca opatera.

Na záver teda zhrnutie: Nie je to tzv veľký film, ale pod pomerne jednoduchým názvom sa skrýva niečo, čo sa vlastne dotýka nás všetkých, je to pôsobivé rozprávanie o všednom živote a všedných starostiach, o ktorých našinci neradi rozprávajú. Možno aj preto, že človek pociťuje zúfalú bezmocnosť, keď sa musí vyrovnať s tým, čo prináša  choroba, staroba, zomieranie. Pochmúrna téma. Obranou je však humor a irónia. Dojatie sa prelína s úsmevom.  Vonia to človečinou a nádejou.

Domácí péče, Česko, 2015
Dĺžka: 92 minút
Réžia: Slávek Horák
Scenár: Slávek Horák
Kamera: Jan Šťastný
Hrajú: Alena Mihulová, Bolek Polívka, Tatiana Vilhemová, Zuzana Kronerová, Sara Venclovská, Slavek Horák, Jan Gogola, Marián Mitaš, Mikuláš Křen, Helena Čermáková, Rostislav Marek, Pavel Leicman, Radoslav Šopík, Ivan Řehák a ďalší
Distribúcia: Forum Film
Premiéra v SR: 22. októbra 2015
Foto: Forum Film