ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

V tichu

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

V tichu 6 resizeTéma  holocaustu je vo filmovom umení taká frekventovaná, že je pochopiteľná a chvályhodná snaha scenáristu a režiséra Zdeňka Jiráskeho ozvláštniť ju neošúchanými filmovými postupmi. Popri nesporných kladoch prináša tento pokus o iné zobrazenie nekomerčnej témy aj isté problémy, ako to dokladá hotový slovensko-český film V tichu, ktorý po premiére na tohtoročnom MFF v Karlových Varoch prichádza prostredníctvom distribučnej spoločnosti Film Europe do našich kín.

Zdeněk Jiráský (1969), absolvent scenáristiky a dramaturgie na FAMU, začínal ako dokumentarista, pracoval prevažne pre Českú televíziu. V hranej tvorbe debutoval v roku 2011 sociálno-psychologickým filmom Poupata o rozpade rodiny notorického gambléra, ktorý získal štyri České levy a dve Ceny českej filmovej kritiky. Jeho druhým hraným filmom je dráma V tichu, ktorej pracovný názov znel Denník Agáty Schindlerovej. Vychádza totiž z bádateľskej práce tejto slovenskej muzikologičky žijúcej v Drážďanoch, ktorá sa dve desaťročia venuje pátraniu po osudoch židovských V tichu 5 resizehudobníkov, postihnutých fašistickým režimom. Pôvodný zámer – nakrútiť dokument s hranými sekvenciami – sa postupne transformoval do polohy hraného filmu, ktorý nezapiera dokumentárne korene. Zo širokej plejády nežiaducich židovských umelcov, ktorých mená i tvorbu chcel nacizmus definitívne vymazať z histórie, si scenárista Zdeněk Jiráský vybral štyroch, z nich najznámejší na Slovensku je klavirista, skladateľ evergreenov a dirigent bratislavskej Novej scény Karol Elbert. Kvarteto dopĺňa baletka Alica Flachová, neskoršia primabalerína SND, nemecký skladateľ a hudobný riaditeľ drážďanskej činohry Arthur Chitz a viedenská klaviristka Edith Kraus, okrajovo sem patrí aj v predvojnových časoch najpopulárnejšia nemecká vokálna skupina Comedian Harmonists.

V TICHU 110 resizeFilm je postavený na fragmentoch ich života v dvoch kontrastných rovinách: v období pred holocaustom, keď boli významnými osobnosťami umeleckého života, resp. sa snažili o tento status, a v časoch, keď sa z nich v koncentrákoch stali bezvýznamné čísla. Prvá, tak povediac mierová etapa ich života je bezstarostná (vzhľadom na dejinné súvislosti možno až príliš, veď Adolf Hitler sa stal ríšskym kancelárom už koncom januára 1933), plná lásky, mladíckeho elánu, plánov a radosti z hudby. Akoby si nikto neuvedomoval blížiace sa nebezpečenstvo, ktoré symbolizuje tlačenie lexikónu zakázaných hudobníkov, V tichu 2 resizeopakovane vstupujúce do farebných, slnkom prežiarených dní ako temné čiernobiele memento. Svadba Karola Elberta s pôvabnou Eliškou, manželia Krausovci na výlete balónom, Arthur Chitz, ktorý učí svoju ženu, maliarku Gertrúdu šoférovať, temperamentné stepovanie chlapcov z vokálnej skupiny v plnej električke – to sú fragmenty šťastného života, ktorý sa onedlho definitívne skončí.

Propagačný slogan filmu tvrdí, že „hudba dokáže osvietiť aj tie najtemnejšie dni“, no v danom prípade to nie je celkom pravda. Hudba, dovtedy podstatná súčasť života protagonistov, sa vytratila, v koncentráku V tichu 8 resizenemá miesto, spomienky na ňu nepomáhajú lepšie zvládať hrôzy neľudského zaobchádzania. Klaviristka zisťuje, že si nevie spomenúť na jedinú notu, iba mladučká baletka v snovej vízii ľahučko tancuje po prázdnom nádvorí. Mimochodom, je to jedna z najemotívnejších scén filmu, podobne ako vyhodenie klavíra z piateho poschodia – barbarský čin, ktorým sa gestapo mstí klaviristovi Chitzovi za (hranú) nevšímavosť.

Dráma V tichu síce vychádza z dokumentárnych faktov, ale jej informačná hodnota je nízka, divák na konci filmu nevie o V tichu 7 resizehrdinoch oveľa viac ako na začiatku a nebyť faktografických titulkov, tápal by ešte väčšmi. Do značnej miery to spôsobuje absencia uceleného príbehu a nezvyčajné použitie vnútorných monológov namiesto dialógu. Voice-over je postup dobre známy z dokumentov, teda zo žánru, s ktorým má scenárista a režisér Jiráský značné skúsenosti. Do psychického sveta hrdinov sa začal vciťovať – podľa vlastných slov – až po záverečnom zostrihu filmu a na napísanie vnútorných monológov mal tri týždne. Pri všetkej úcte k jeho literárnemu výkonu, trochu to na kvalite týchto výpovedí cítiť. Je v nich málo informácií o aktuálnej situácii postavy, V tichu 4 resizeale aj o jej psychickom a emocionálnom stave. Ešte väčší problém je pri ich realizácii. Jednotlivé hlasy občas ťažko priradiť k jednotlivým postavám (voice-over je  komentár aj mimo kamery), sú nevýrazné, dokonca kvôli neškolenej dikcii horšie zrozumiteľné. Tým, že sú jediným slovným vyjadrovacím prostriedkom postáv, postupne pôsobia stereotypne, namiesto rastu dramatického napätia vyvolávajú únavu. Sťažujú prácu aj hercom, ktorí sa nemôžu spoľahnúť na zvyčajný, teda dialógový slovný V TICHU 116 resizeprejav, musia posilniť svoju mimiku, aby im divák porozumel. Hrajú najmä očami, ktorých výraz sa mení podľa situácie, a často smerujú priamo do publika. Proti hereckým výkonom však nemožno mať námietky – v podstate vydarený casting priniesol zaujímavé herecké osobnosti, ako je stále obsadzovanejšia Judit Bárdos, ktorá v postave klaviristky Edith Krausovej využila svoje hudobné vzdelanie, Ján Gallovič a Dana Košická ako manželia Chitzovci, Jan Čtvrtník a Kristína Svarinská ako Elbertovci, ale vierohodné boli aj mladé baletky - konzervatoristky Ema Dobešová a Valéria Stašková v úlohe Alice Flachovej. Škoda, že niektorí typovo príbuzní herci V tichu 9 resize(Bárdos – Svarinská, Čtvrtník – Hrušovský), zbavení svojho prirodzeného prostredia a „nivelizovaní“ koncentrákom, boli miestami ťažšie identifikovateľní.

K formálnemu ozvláštneniu frekventovanej témy filmu patrí aj mimoriadny dôraz na jeho obrazovú a zvukovú zložku, pričom obe si zaslúžia uznanie. Pozornosť vzbudzujú už úvodné hrané zábery transformované do podoby dokumentu a neodlíšiteľné od tých archívnych. Kamera Michala Černého starostlivo komponuje jednotlivé obrazy, úspešne štylizuje najmä snové vízie, ale aj prázdne priestory komárňanskej pevnosti v podobe apokalyptického koncentračného V tichu 11 resizetábora. Využíva farbu ako atmosférotvorný i dramatický prvok. Zvukový majster Daniel Němec všadeprítomným zvukom v rozličných podobách vytvára napätie a pocit ohrozenia oveľa skôr, ako sa stane reálnym. Originálna, pre film skomponovaná hudba Martina Hasáka sa výborne znáša s dielami klasikov – Chopina, Rachmaninova, Beethovena, ale aj s intenzívnou, občas až  podprahovou zvukovou stopou a štylizovaným obrazom. Strihačka Hedvika Hansalová v scenáristicko-režijných intenciách pomáha dynamizovať obrazovo-zvukovú „koláž“ a vytvárať z nej poetický, až magický svet krásy i utrpenia. Škoda, že občas film vybočí z tohto základného smerovania a spoľahne sa na osvedčené klišé, najmä pri zobrazení záporných postáv (opití gardisti v baletnej škole), ale aj v niektorých scénach z koncentráku (ťarchavá väzenkyňa a narodenie jej dieťaťa, dozorca so vzťahom k hudbe, ktorý si prehráva hit zakázanej vokálnej skupiny, scény na zimnom „buzer-placi“, obesenec a podobne).

Na tlačovej konferencii po novinárskej projekcii sa veľa hovorilo o záujme zahraničných filmových festivalov o tento film. Priznávam, je to impozantný zoznam. No viac ako činnosť festivalových lobby, akokoľvek pre tvorcov lichotivá, bude zaujímavý postoj našich divákov. Verím, že film neskončí „v tichu“...

V tichu 10 resizeV tichu, Slovensko/ Česko, 2014
Námet: Agáta Schindler
Scenár a réžia: Zdeněk Jiráský
Kamera: Michal Černý
Strih: Hedvika Hansalová
Hudba: Martin Hasák a archív
Zvuk: Daniel Němec
Producent: Lívia Filusová
Hrajú: Judit Bárdos, Jan Čtvrtník, Ján Gallovič, Kristína Svarinská, Laco Hrušovský, Dana Košická, Ema Dobešová, Valéria Stašková a ďalší
Premiéra v SR: 18. septembra 2014
Foto: Film Europe

Share/Save/Bookmark