ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Sacro GRA

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

5644-Sacro GRA 2Napriek tomu, že to médiá tvrdia o snímke Gianfranca Rosiho Sacro GRA, prvým celovečerným dokumentárnym filmom, ktorý triumfoval v hlavnej súťaži benátskeho festivalu, sa v roku 1938 stala prvá časť dvojdielnej Olympie v réžii Hitlerovej dvornej filmárky Leni Riefenstahlovej. Ale vtedy to bol festival talianskeho a nemeckého filmu, ktorého hlavnou cenou bola Musoliniho čaša.

 Odvtedy sa dokumenty v Benátkach sem-tam objavovali, ale spravidla šlo o autorské záležitosti s jasne definovaným rukopisom, štýlom i zámerom. Filmy na pomedzí žánrov, filmy smerujúce k umeniu, často s ľavicovým sfarbením. Dodnes sa pamätáme na rozruch, ktorý pred rokmi v Benátkach spôsobil svojrázny Michael Moore. Alebo na to, ako Oliver Stone pri príležitosti uvedenia svojho dokumentu South of the Border so sebou ako svojho hosťa na Lido priviezol Huga Cháveza.

5642-Sacro GRA 1Hlavnú cenu Zlatý lev pre najlepší film si z lanského benátskeho festivalu odniesol domáci film Sacro GRA režiséra Gianfranca Rosiho. Film, stojaci tak na pomedzí, že ak by vás niekto vopred neupozornil, pri pozeraní by ste si vôbec nemuseli uvedomiť, že ide o dokument. Napokon, jeho autenticita je sporná.

Scenárista, režisér, kameraman a zvukár Gianfranco Rosi priznal, že pri práci sa nechal inšpirovať dojmom z knihy Itala Calvina Neviditeľné mestá, fantastickým rozprávaním fiktívneho cestovateľa Marca Pola, cudzinca v cudzom orientálnom svete. Vo svete, ktorému nerozumie, z ktorého vníma len povrch. Čo je hlbšie pod ním, môže len odhadovať a domýšľať si.

Rosi, filmár pôvodom z Eritrey, ktorý vyštudoval New York University Film School, už v roku 2008 bodoval v Benátkach svojím dlhometrážnym debutom Below Sea Level a za film El sicario – Room 164 v roku 2010 na tom istom festivale získal cenu federácie kritikov FIPRESCI.

5646-Sacro GRA 3A prečo je dokumentárna autenticita Sacro GRA sporná? Rosiho tvorivou metódou je dokonalé a dôverné spoznanie zobrazovaného javu, po ktorom nasleduje selekcia jednotlivých prvkov, ich komponovanie a následné reštaurovanie pred zapnutou kamerou. Nezachytáva teda realitu, ale inscenuje ju, rekonštruuje, napodobňuje – pretransformovanú svojím videním, cítením a chápaním, čo je princíp skôr hraného a nie dokumentárneho filmu. Bez ohľadu na to, že necháva účinkovať nehercov. Ide o podobný postup, ako zvolili bratia Tavianiovci pri svojom nedávnom hrano-dokumentárnom diele Cézar musí zomrieť. Nie náhodou chvíľami Sacro GRA evokuje diela talianskeho neorealizmu. Jeho balkánsku obdobu v podobe snímky Epizóda zo života zberača železa vlani v Berlíne uviedol Danis Tanović. Tiež nechal originálnych aktérov pred malou ručnou kamerou (digitálnym fotoaparátom) v autentickom prostredí rekonštruovať ich príbeh, ale výsledok označil ako hraný film. Zdá sa, že o tom, či je film hraný alebo dokumentárny, skutočne rozhodujú len ich autori...

Rosiho snímka je mozaikou postáv, nie však príbehov, spojených s 68,2 km dlhým diaľničným obchvatom Ríma Grande Raccordo Anulare – GRA, známym aj ako Autostrada A90. Mimochodom – nejde o novú diaľnicu, ako píšu niektorí recenzenti. Stavať ju začali v roku 1948 a prvý úsek spojazdnili v roku 1951. Časť z nej zobrazil vo svojom vyznaní Roma, venovanom milovanému hlavnému mestu, aj majster Federico Fellini. Okruh dostavali v roku 1970, no už v roku 1983 ho začali rozširovať o nové pruhy a pravdou je, že rozšírenie dokončili až v roku 2011.

5648-Sacro GRA 4Rosi zachováva subjektívnosť, akoby si pre svoju vlastnú potrebu zaznamenával fragmenty života okolo cesty. Ručná kamera so zvýraznenými necnosťami v štýle lacného ľudového prístroja (obrazový i zvukový šum, kontrast, jas, skreslené podanie farieb) ale aj nelogické a absurdné, akoby náhodné uhly pohľadov, drsný strih a v neposlednom rade autentickí neherci, v titulkoch uvádzaní len krstnými menami, vytvárajú skladačku tradične pestrého osadenstva periférie. Prostitútky, transvestiti, tuláci, náboženskí fanatici, výstrední šľachtici, stavební robotníci, hrobári, zostarnutí herci, posádka vozidla záchrannej služby, rybári, dôchodcovia i vedci defilujú v protiklade voči anonymnej odľudštenej rieke neustále uháňajúcich automobilov i pomaly plynúcej skutočnej rímskej rieke Tiber, na ktorej akoby sa čas zastavil.

5650-Sacro GRA 5Letmo, formou útržkov a výrezov film postupne naznačuje charaktery, za ktorými tušíme príbehy, ale jedno ani druhé nijako nedopovedá, nekonkretizuje ani nevysvetľuje. Nedokončuje portréty, príbehy ani myšlienky. Niektoré majú potenciál mikropoviedky, o iných si nedokážeme utvoriť názor. V záberoch sa nedeje nič dramatické a vlastne ani dynamické. Tempo celého filmu je hypnoticky pomalé. Rosi na ňom pracoval niekoľko rokov. Presne si ho vytvoril v mysli, až potom nakrúcal. Napriek tomu dielo pôsobí, ani čo by v ňom neboli žiadne metafory – a ak sú tu symboly, sotva ich dokážeme rozlúštiť. Nedáva nám ani žiadny kľúč k výberu postáv a lokácií, nenaznačuje dôvody ani ciele. Divákovi nič neuľahčuje, racionálny i emotívny výklad necháva úplne na ňom. Zostáva kdesi na hranici dokumentu a hraného filmu – a tou hranicou je subtílna poézia všedného dňa.

600px-Tracciato GRA nomisvincoli.svgAkoby cieľom celého tohto zdanlivého chaosu bolo vyvolať pocit, impresiu. Nie Ríma ani periférie, ale storakých podôb súčasnosti. Stále sa meniacich, vždy iných, pričom význam i pocit závisí ani nie tak od filmára a jeho diela, ako od diváka, jeho skúseností i okamžitej nálady. Poklona mestu, podobná tej, ktorú Věra Chytilová zložila v snímke Praha, neklidné srdce Evropy, ale nie priamo, skôr okľukou, obchvatom.

A to je úplne odlišný dokumentaristický princíp, než zvolila propagandistka Riefenstahlová.

Sacro GRA (Taliansko-Francúzsko 2013)
93 minút
Scenár: Niccolò Bassetti, Gianfranco Rosi. Réžia: Gianfranco Rosi. Kamera: Gianfranco Rosi. Strih: Jacopo Quadri. Účinkujú: Cesare, Paolo, Emilia, Roberto, Francesco, Xenia, Gaetano a ďalší.
Slovenská premiéra 5. mája 2014
Foto: Film Europe
Share/Save/Bookmark