Tohtoročné štyri nominácie na Oscara (v kategóriách Najlepší film, Herečka v hlavnej úlohe, Adaptovaný scenár a Hudba) nepremenil ani na jednu sošku, ale to neznamená, že britský film Philomena Stephena Frearsa nemá čo povedať divákom. Tí slovenskí sa o tom môžu presvedčiť v týchto dňoch, keď ho  na plátna  kín prináša distribučná spoločnosť  Magic Box Slovakia.

I keď pravdepodobne osloví predovšetkým priaznivcov  takzvaných „príbehov, ktoré napísal sám život“, pretože  vznikol podľa skutočnej udalosti, ktorú opísal vo svojej knihe Stratené dieťa Philomeny Lee (2009) britský novinár Martin Sixmith. Vo filme mu prepožičal tvár herec Steve Coogan (1954), ktorý sa zároveň podieľal na scenári a bol jedným z producentov. V úvodných scénach sa dozvedáme, že Sixmith - dlhoročný zahraničnopolitický korešpondent BBC , ktorý pôsobil vo Washingtone i v Moskve,  a neskôr bol hovorcom jedného z britských ministerstiev, prišiel  náhle o prácu a je v depresii. Východiskom by mohla byť ponuka napísať „teplý ľudský príbeh“, čo ho  sprvu urazí, jeho témou sú predsa závažné politické otázky a ruské dejiny, lenže práve vtedy sa  dozvie o Philomene. Táto írska katolíčka, ako mladé a neskúsené dievča v päťdesiatych rokoch minulého storočia , otehotnela. Rodina sa  jej preto vzdala - poslala ju do kláštora, kde  si „svoj hriech“ odpykávala v ťažkej práci , podobne ako iné dievčatá v jej situácii,  a porodila syna Anthonyho. Keď mal tri roky, mníšky sprostredkovali jeho adopciu do USA. Philomena (v mladom veku ju stvárňuje Sophie Kennedy Clark, kým v staršom veku skvelá Judi Dench) podpísala listinu, že sa dieťaťa vzdáva, ale nemôže naň zabudnúť. Svoju bolesť tají, rovnako ako pokusy nájsť ho. Až ako dôchodkyňa, bývalá dlhoročná ošetrovateľka, a niekoľkonásobná stará mama, sa dcére prizná, že mala pred pol storočím syna. A je to práve dcéra, ktorá ju nakoniec skontaktuje so Sixmithom, aby sa nesúrodá dvojica vydala po stopách strateného dieťaťa.

Príbeh nakrútil známy anglický režisér, producent, scenárista a herec Stephen Arthur Frears (1941). Pôvodným povolaním je právnik (absolvent  univerzity v Cambridge), ale začínal v londýnskom divadle ako pomocný režisér Linsday Andersona,  neskôr vo filme ako  pomocný režisér Karla Raisza, aby sa neskôr presadil v televíznej a filmovej oblasti ako pozoruhodná režisérska osobnosť. Jeho filmovým režijným debutom bola detektívka Gumshoe (1971). Medzinárodné ocenenia a Oskara získal však až za adaptáciu známeho románu Nebezpečné známosti (1988) a asi najväčší úspech mu priniesol film Kráľovná (2006), zasadený do obdobia smrti  princeznej Diany. Za postavu britskej panovníčky Alžbety II. získala herečka Hellen Mirren Oscara. V prípade jeho najnovšieho filmu Philomena (2013) sa  herečka Judi Dench musela uspokojiť iba s nomináciou. Mimochodom, táto popredná, aj vo svojom pokročilom veku (ročník 1934) často obsadzovaná, a po zásluhe oceňovaná  anglická herečka, ale aj režisérka, ktorá bola v roku 1988 povýšená do šľachtického stavu s titulom Dame, získala Oscara za postavu inej anglickej kráľovnej Alžbety vo filme iného režiséra - Zamilovaný Shakespeare (1998). Bola naň  však nominovaná viackrát,  napríklad ako kráľovná  Viktoria vo filme Mrs.Brown (1997) či predstaviteľka spisovateľky Iris (2001) trpiacej alzhaimerom alebo za film Čokoláda či Show sa začína. Pre priaznivcov Jamesa Bonda však  zostáva  jeho nezabudnuteľnou šéfkou M.

Vo filme Philomena  dostala priestor na skutočný herecký koncert. Podobne ako Steve Coogan. Obaja sú tohtoroční  jubilanti: osemdesiatnička a šesťdesiatnik. V postavách Philomeny a Martina predstavujú dva rôzne svety a nezlučiteľné filozofie. Na jednej strane pevne veriaca katolíčka, nevzdelaná, ale srdečná stará žena z chudobných pomerov, ktorá žasne hoci aj nad vymoženosťami letu cez Atlantik či obsluhou v americkom hoteli, nezlomná optimistka a milovníčka príbehov „červenej knižnice“, ktoré dokáže nadšene prerozprávať Martinovi, bez toho, aby si všimla, že on o to nestojí. Na druhej strane vysoko vzdelaný muž, absolvent Oxfordu a kultivovaný žurnalista, liberál, ateista a zatrpknutý cynik, ktorý sa musí vyrovnať s pocitom ukrivdenosti i toho, že nie každý rozumie jeho irónii a je rovnako nahnevaný na svet ako on. Nečudo, že medzi nimi iskrí, lezú si na nervy a dochádza i k humorným situáciám. V konečnej fáze si však dokážu nájsť k sebe cestu a vybudovať istý vzťah..

Frears filmovo umne prepletá príbehy Martina, Philomeny a jej syna. Kombinuje  časové roviny, Philomenine spomienky, ale aj životný príbeh jej syna, ktorý vyrastal s iným menom, prostredníctvom videonahrávok a fotografii, či televíznych a internetových záznamov s reálom. Dáva svojim protagonistom šancu neverbálne dotvárať situácie. A divákovi zas možnosť vychutnať si ich výborné herectvo, ale aj  suchý a láskavý humor dialógov. Psychologická sonda  sa zdanlivo nekoná. Skôr si niektoré veci domýšľame. Napríklad, usmievame sa, keď lekár odporúča Martinovi, aby namiesto písania kníh o dejinách Ruska začal behať. Potom však ten úsmev zamrzne, keď ho opakovane vidíme  v akejsi metaforickej skratke ako bežca, ktorý  striedavo telefonuje, naháňa  sa za príbehom, iní ho predbiehajú a on   sa v duchu rozhoduje, či má dať viac na inštinkt novinára, alebo rešpektovať pravidlá slušnosti a svedomia. Kde je hranica? Alebo momenty, keď Philomena hľadá  ak už nie syna, tak aspoň odpoveď na to, akým bol človekom. A zrazu Martin zistí, že on sám sa s ním ako s politikom, na ktorého sa vypracoval, osobne stretol. Ale čo si z tých okamihov zapamätal? Čo vôbec dokážeme povedať o niekom,  s kým sme si  pred niekoľkými rokmi podali ruku a pozdravili sa? Nakoľko sa míňame v tej pracovnej rutine a hektike všedného dňa? A potom sú tu neustále pochybnosti  Philomeny – má právo zverejniť svoj príbeh?  Nechce nikomu ublížiť, nikoho sa dotknúť, nenávidí konflikty. Stretla sa so zlom, ublížili jej, ale prečo má obviňovať iných?

Zdá sa, akoby film  neprekročil hranice prvoplánového nepatetického rozprávania a kĺzal po povrchu. Autori sa nezamýšľajú nad príčinami, nehľadajú odpovede, iba sa opatrne dotýkajú otázok  pokrytectva spoločnosti,  vzťahu ku katolíckej  cirkvi, obchodu s adopciami do zahraničia či názorov na  homosexualitu, sex, hriešnosť, vieru a vôbec na otázku viny a odpúšťania, čo je mimoriadne aktuálna téma aj dnes. Ale to, čo vidíme na  filmovom plátne sa skutočne stalo. Záleží asi na divákovi, jeho postojoch a vnútornom „nastavení“, či si uvedomí tú viacvrstevnosť a pohľad ktorého aktéra príjme za svoj. Či ho príbeh rozčúli, presvedčí alebo očarí. Nie som obdivovateľom tzv. „skutočných príbehov“, takže ma dojímavé momenty nedojali. Ale mala som pocit príjemného, miestami akoby až televízneho filmu, ktorý ma oslovil a zaujal.

Philomena, Veľká Británia, USA, Francúzsko, 2013
Dĺžka: 98 minút
Réžia: Stephen Frears
Scenár: Steve Cogan a Jeff Pope podľa knihy  Martina Sixsmitha Stratené dieťa Philomeny Lee
Kamera: Robbie Ryan
Hudba: Alexandre Desplat
Kostýmy: Consolata Boyle
Hrajú: Judi Dench, Steve Coogan,  Sophie Kennedy Clark,  Ruth McCabe, Mare Winningham, Barbara Jefford, Pete Olsson a ďalší
Premiéra v SR: 6.3.2014
Foto: Magic Box Slovakia