Farid Hadži sa cíti byť Francúzom. Študuje na právnickej fakulte a chce byť advokátom, má francúzsku priateľku, s ktorou plánuje spoločné bývanie, v tejto krajine sa narodil. Hoci jeho rodičia pochádzajú z Alžírska, nikdy tam nebol, nehovorí po arabsky. Zrejme by sa to  nezmenilo, nebyť hrozby, že im v pôvodnej vlasti zbúrajú kvôli plynovodu vlastnoručne postavený dom, a otcovej choroby, ktorá ho pripúta na nemocničné lôžko. Farid sa teda neochotne podvolí rodičovskému rozkazu a vyberie sa do neznáma...

To je začiatok francúzsko-alžírskeho filmu Moja vlasť (Né quelque part, 2013), ktorý sa dostáva do našich kín prostredníctvom distribučnej spoločnosti Film Europe najprv v rámci Týždňa francúzskeho filmu (Crème de la creme, 6. – 12. marca 2014). Nakrútil ho a dokonca na vlaňajšom Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes odprezentoval ako svoju prvotinu francúzsky scenárista a režisér alžírskeho pôvodu Mohamed Hamidi. Na snímke vidieť, že jej téma je autorovou srdcovou záležitosťou. Prejavuje sa to v jeho citovej zaangažovanosti i v empatii so zobrazovanými postavami.

Hoci sa Farid (Tewfik Jallab) po príchode do Alžírska stretáva najprv so svojím strýkom a bratrancom, ktorý zohrá v jeho príbehu kľúčovú úlohu, proti nemu vlastne stojí kolektívny hrdina, pozostávajúci z jeho početných príbuzných, susedov a zákazníkov jediného miestneho pohostinstva. Spája ich rovnaký osud - narodili sa v tejto krajine, ktorá ich nedokáže uživiť, sú nezamestnaní a túžia (najmä mladší) emigrovať do Francúzska, v ktorom vidia zasľúbenú krajinu. Napriek ťažkému prebíjaniu životom sú to družní, veselí ľudia, holdujúci káve, tabaku a domácej hudbe, ktorí všetko prežívajú spoločne. Nemajú pred sebou žiadne tajomstvá a ako sa Farid čoskoro presvedčí, súkromie je pre nich neznámy pojem. Vo Francúzsku narodený a tamojším životným štýlom ovplyvnený mladík si ťažko zvyká na správanie miestnych, ktorí sa v dramatickej situácii dokážu zomknúť aj proti nemu. Gény však nepustia, a tak sa aj v mladom „Francúzovi“ postupne prebúdza pocit spolupatričnosti, tým skôr, že ľudkovia, ktorí ho obklopujú, sú síce svojrázni, možno smiešni, možno závistliví, ale nie zlí. A keď sa navyše objaví krásna Samira s uhrančivými očami (Zineb Obeid), zdá sa, že mladík možno definitívne zakotví v krajine predkov.

Zlom vo Faridovom osude i vo filme, ktorý má doteraz prevažne komediálny charakter, spôsobí chlapcov bratranec rovnakého mena i priezviska (populárny francúzsky herec Jamel Debbouze, pôvodom z Maroka, ktorého si pamätáme z filmov Amélia z Montmartru, Kura na slivkách či zo série o Asterixovi a Obelixovi, ho hrá tak bravúrne, až divák ľutuje, že zotrvá na plátne tak krátko). Muž, ktorý už na prvý pohľad vyzerá ako podvodník, ním zrejme aj je. Najprv zapletie Farida do pašeráckej epizódy a napokon mu ukradne všetky doklady, s ktorými ujde do Francúzska. Hoci príbuzní, ktorých podraz neprekvapí, lebo poznajú túto svoju čiernu ovcu, chcú všetko vyriešiť pokojne v rodinnom kruhu, oklamaného mladíka čaká nepríjemná tortúra s úradmi a tŕnistá cesta k spravodlivosti. Tu už film stráca komediálne zafarbenie a mení sa na sociálnu drámu, reflektujúc predovšetkým taký pálčivý celosvetový a osobitne európsky problém, akým je ilegálne prisťahovalectvo, motivované najmä ekonomickými dôvodmi.

Mohamed Hamidi vo svojom debute, ktorého scenár napísal s Alainom-Michelom Blancom, nemrhá slovami. Podstatnú časť svojej výpovede prináša cez obrazy (kamera Alex Lamarque), ktoré majú vždy osobitnú atmosféru, či už ide o pohostinstvo, honosne nazvané kaviarňou a obsadené čisto mužskými návštevníkmi, o svadobný tanec s palicou, pri ktorom zasa excelujú chlapi a ženy sa môžu len ticho prizerať, o divokú diskotéku v Orane, ktorá sa nelíši od parížskej a na ktorej niet núdze ani o alkohol, alebo o široké prírodné panorámy, kontrastujúce svojou voľnosťou s miestnym životom, spútaným konvenciami a materiálnym nedostatkom. Bez slovného komentára sa režisér zaobíde aj pri zobrazovaní emigrantov, ktorí v chatrnej loďke zmietanej vlnami, či v neľudských podmienkach lodného podpalubia, riskujú svoje životy, aby sa dostali k vytúženému cieľu. Namiesto vysnívaného blahobytu ich čaká nevraživosť – prichádzajú predsa ilegálne, väzenie a následné vyhostenie z krajiny. Výraz beznádeje v očiach sklamaných ľudí, s ktorými policajti i vojaci zaobchádzajú naozaj drsne a ktorí sa neželane vracajú domov, hovorí za dlhé komentáre.
Film je rámcovaný vnútorným monológom Farida, ktorý rekapituluje svoje skúsenosti z cesty do Alžírska a zamýšľa sa nad tým, čo mu priniesla. Nevedno, či klady prevažujú nad zápormi, jasné je len jedno: Farid sa zmenil. Hoci to nesformuloval do slov, zrejme ho krajina predkov a jej obyvatelia oslovili, zrejme si uvedomil svoj pôvod i vlastnú identitu výraznejšie, než to bolo dovtedy. Slzy, ktoré mu vytrysknú  pri telefonáte s otcom, najlepšie vyjadrujú jeho zmiešané pocity. Možno v tomto okamihu sa mal film skončiť a dokonale by ladil s propagačným sloganom: „Návrat ku koreňom býva občas bolestivý, no vždy obohacujúci.“ Záverečný happy end tohto filmu, prirodzeného a tragikomického ako život sám, bol už navyše.

Moja vlasť (Né quelque part), Alžírsko – Francúzsko, 2013
Scenár: Mohamed Hamidi, Alain-Michel Blanc
Réžia: Mohamed Hamidi
Kamera: Alex  Lamarque
Strih: Marion Monnier
Hudba: Armand Amar
Hrajú: Tewfik Jallab, Jamel Debbouze, Abdelkader Secteur, Julie De Bona, Zineb Obeid, Mourad Zaoui, Benhaissa Ahouari, Fatsah Bouyahmed, Mohamed Majd, Miloud Khetib a ďalší
Premiéra v SR: 13. marca 2014
Foto: Film Europe