Prelúdiom k písaniu recenzie o filme Veľká oriešková lúpež režiséra Petera Lepeniotisa bola moja súkromná oriešková story v srdci kráľovstva pistácií a všetkého, čo s týmto botanickým druhom súvisí. Pri odchode z Teheránu bol môj kufor do prasknutia nabitý igelitovými vreckami so zásobami drahej, ale neodolateľnej komodity na celý rok. Keď som ho doma otvorila, vyzeralo to, akoby v ňom vyčíňal celý herecký zbor z filmu o hladných obyvateľoch parku Liberty vo fiktívnom meste Oakton.

Boli všade, v topánkach, šatách, bielizni, toaletných potrebách i festivalovom katalógu. Separovanie dovozu do kastrólov a misiek, spojených s náruživým pojedaním všetkého, čo mi prišlo pod ruku, bol tak zároveň  identifikačou prípravou na príbeh o odvážnych zvieratkách, ktoré sa rozhodnú vylúpiť obchod s orieškami.

Zásobiť sa na zimu v mestskom parku s obmedzenými zdrojmi a početným zvieracím obyvateľstvom je problém, ale veveričiak Surly má nápad. Na okraji ulice objaví vozík s orieškami a hneď začne za pomoci svojho kamaráta Buddyho konať. Predavač pojazdného obchodu je však podozrivý. Pozorne sleduje banku na druhej strane ulice, z ktorej zívajúci policajti vynášajú vrecká s peniazmi. So svojimi kumpánmi pripravuje bankovú lúpež. Vozík plný orechov sa síce podarí „odkloniť“ smerom do parku, vinou Surlyho však skončí v plameňoch a komunita ho odsúdi do vyhnanstva. Musí park opustiť a hneď čelí útoku hladných krýs. Pri úteku spolu s Buddym narazí na obchod s orieškami. Jeho majiteľom je hrozivý predavač a jeho kumpáni. Obchod má byť len zásterkou plánov na vykradnutie banky v susedstve. Ako dostať orechy do zo skladu, keď v ceste stojí okrem desiatok pascí  na myši i ostražitý  a večne čmuchajúci pes? Surly chce oriešky, ale chce ich pre seba, je mu jedno, že ostatní budú v zime hladovať. Kvôli jeho zarytej sebeckosti sa z pri požiari z orieškov stanú pukance, ale toto poučenie mu nestačí. Zvieratká vyšlú na cestu za potravou veveričku Andie, ktorá je, ako pravá žena nielen poslušná, ale hlavne vynachádzavá a privedie omámeného narcisa k rozumu.

Ideové a do značnej miery aj ideologické pozadie príbehu tvorí konflikt egoistického individualizmu a komunitárnej jednoty. Do rozprávky pre deti sa tak premieta kritika egoizmu a narcizmu, extrémov, ku ktorým sa dopracovali liberálne spoločnosti ruka v ruke s raketovým rozvojom elektronických technológií. Nemecký detský psychológ Michael Winterhoff tvrdí, že situácia je alarmujúca : „...masovým fenoménom je vývojový deficit: Žiaci základných škôl a mladiství, ktorí prichádzajú do mojej praxe, majú pohľad na svet na úrovni 16 mesačného dieťaťa... Nemajú žiadnu toleranciu frustrácie, žiadne vedomie o nesprávnosti, nemajú empatiu, alebo sa neustále vnímajú ako obeť. A predovšetkým si myslia, že sa všetko bude točiť okolo nich a utíšenia ich potrieb.“

Ak sa pozrieme na producentov tohto nevinného filmu, nemôže nám uniknúť, že sa na ňom podieľala aj Južná Korea, zrejme kvôli právam na Gangham style performance. Surly i s Buddym sa dajú do tanca na ulici pred obchodom. Hudba zaznieva z neďalekého domu. Zaujímavejšia je však symbióza východneho kolektivizmu a západného individualizmu, servírovaná detskému divákovi, ktorého tentoraz učia, aby sa vzdal svojich nárokov i sebavedomia a podriadil sa potrebám celku. Už nemusí „byť sám sebou“, má sa  obetovať a slúžiť. Asi je ťažké dedukovať, ako vznikal tento myšlienkový produkt a ktorá svetová strana mala na jeho konečnom výsledku najdôraznejší podiel. Kým klasické západné žánre kriminálneho či akčného filmu preferujú predovšetkým silného individuálneho hrdinu, ktorý napriek odporu spoločnosti, kolektívu, spolupracovníkov, vlastne akejkoľvek komunity, presadí vlastnú víziu spravodlivosti, v tomto prípade musíme registrovať zmenu. Jednoznačne pozitívny  a proporčný súlad ako individualizmu, tak kolektivizmu prináša do hry „ženský „ charakter. Figuruje síce v roli pomocníka, ako regulérnej rozprávkovej postavy, jej  podiel na happy ende je však výrazný.

Odpoveď na otázku, kedy k týmto presunom a zmenám došlo je zaujímavá a veľmi pravdepodobme súvisí s 90. rokmi, keď štartuje omamná éra masového internetu. Prináša so sebou okrem iného aj „virtuálne radosti“, schopnosť dať svojim divákom pocit okamžitého napĺňania všetkých otázok a potrieb a vzniká ilúzia, že jedinec môže naozaj všetko.  
Ako rodiča, ktorý ešte nedávno poznal naspamäť všetky dialógy z Príbehu hračiek a Rock a Doodle alebo kohút Kikirík a večného omieľania stále nových animovaných výtvorov, má však táto „orechová odysea“ veľmi nenadchla. Chýbajú jej predovšetkým emócie, dojatie i napätie, všetko je nastavené ako dokonalý a bezchybný mechanizmus. Najhlavnejším nedostatkom je však absencia humoru. Jeho zdrojom býva obvykle hravá nedokonalosť, ktorú deti dokážu rýchle identifikovať. Je to jedno z rizík finančne náročných produkcií a tými animované filmy rozhodne sú. V snahe vylúčiť akékoľvek riziko sú dokonale naladené všetky tvorivé i produkčné mechanizmy, premyslené a naplánované do posledného detailu, a preto často strácajú kúzlo prekvapenia, poéziu nenútenosti a hravosti. A tie do detského sveta bez debaty patria.

Veľká oriešková lúpež (The Nut Job), Kanada, Južná Kórea, USA, 2014
Réžia: Peter Lepeniotis
Scenár: Peter Lepeniotis, Lorne Cameron
Hudba: Paul Intson
Hrajú: Liam Neeson, Katherine Heigl, Brendan Fraser, Will Arnett, Stephen Lang, Sarah Gadon, Jeff Dunham, Maya Rudolph
Premiéra v SR: 27. február 2014
Foto: Continental film