ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Camille Claudel 1915

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Camille Claudel resizeUznávaná francúzska sochárka a grafička Camille Claudelová (1864-1943) vzbudzuje pozornosť i dnes, i keď možno viac než dielom svojím  trpkým osudom. Slovenskí čitatelia sa o ňom viac dozvedeli napríklad v knihe Anne Delbéovej Osud jednej ženy a filmoví diváci  si vari spomenú na  film  francúzskeho režiséra Bruna Nuyttena Camille Claudelová  (1988 – o rok neskôr dve nominácie na Oscara) v titulnej úlohe s Isabelle Adjaniovou a Gérardom Depardieum ako Rodinom.  V týchto dňoch prináša do našich kín spoločnosť Film Europe najnovší titul, spájajúci sa s jej menom: Camille Claudel 1915 (2013).

Ako režisér a scenárista sa pod ním podpísal francúzsky režisér Bruno Dumont (1956). Začínal ako autodidakt  nakrúcaním reklám a krátkych propagačných filmov. V celovečernom filme debutoval titulom Život Ježiša (1997), ktorý medzinárodná kritika označila ako zaujímavý, ale  kontroverzný. Aj jeho nasledujúce filmy Ľudstvo (1999), Dvadsaťdeväť paliem (2003), Flámsko (2006) Hadewijch  - medzi Kristom a Alahom (2009), Na strane Satana (2011) Camille Claudel 2 resizemajú  vďaka porušovania tabu a naturalistickému štýlu spoločného menovateľa  v slove: „ provokácia“.  Svojím spôsobom  možno použiť tento pojem i na  jeho najnovší opus Camille Claudel 1915, ktorý predstavil na tohtoročnom festivale v Berlíne.

Divák, túžiaci po biografii si na svoje nepríde. Životopisné údaje si môže síce v skratke prečítať v úvode a závere filmu, ale ak si ich chce zafixovať, je vhodnejšie zalistovať si  ešte pred projekciou, prípadne po nej, v encyklopédiách. Dozvie sa, že Camille Claudel bola staršou sestrou básnika, dramatika a diplomata Paula Claudela (1868 -1955). V roku 1883  sa ako devätnásťročná stretla s Auguste Rodinom, ktorý ju a jej priateľov vyučoval sochárstvo (štúdium žien bolo v tom Camille Claudel 3 resizečase viac ako problematické). O rok neskôr začala pracovať v jeho dielni a stala sa na pätnásť rokov jeho múzou, modelkou a milenkou. Sama tvorila a spolupracovala s ním napríklad na pomníku spisovateľa Balzaca. Nikdy s ním však nežila v spoločnej domácnosti. Keď pri nehode potratila ich dieťa a uvedomila si, že sa s ňou Rodin nikdy neožení,  rozišli sa. Upadla do hlbokej depresie a od roku 1905 sa jej duševné zdravie zhoršovalo. Nevychádzala zo svojho ateliéru, o ktorý sa delila iba s mačkami a mnohé zo svojich skvelých sôch zničila. Camille Claudel 4 resizeUchovali sa však skice a náčrty. Po smrti otca, ktorý ju všemožne  podporoval, ju v roku 1913- na zásah matky- hospitalizovali na psychiatrii neďaleko Paríža a po vypuknutí vojny na juhu Francúzska, kde bola až do smrti v roku 1943 s diagnózou paranoja a stihomam.

Dumont  napísal scenár na základe Camillinho chorobopisu, listov, ktoré si vymieňali s bratom Paulom a jeho diela. Samotný dej filmu situoval do troch dní roku 1915 a do liečebne pre choromyseľných v Monfavet neďaleko Avignonu, kde Camille strávila nedobrovoľne posledných  skoro tridsať rokov svojho  života. S minimom dialógov, ale aj deja, a s krutou, občas akoby až dokumentárnou kamerou (zachytáva prostredie i tváre aj nehercov) sa pokúša film Camille Claudel 6 resizenahliadnuť do duše človeka. A ide až na dreň. Symbolická je už prvá scéna, kde na okamih zazrieme Camillinu nahotu pred vstupom do vane. Vidíme ju, ako si  pripravuje sama jedlo, lebo je presvedčená, že ju chcú otráviť. Sledujeme ju, ako  ide na prechádzku, pozoruje prírodu, pacientov, ktorí nacvičujú divadlo, píše list priateľke, modlí sa, plače, zúfa si a nudí sa. Otázka je, či tento spôsob artového filmu nebude nudiť diváka, ktorý nepozná pravidlá tohto žánru.
Tu nejde o to, čo sa vlastne deje, ale ako sa to odráža v hrdinkinom vnútri. Dumont provokuje diváka, aby si domýšľal, čo sa deje v tom-ktorom okamihu v mysli Camille. Darí sa mu to aj preto, že túto úlohu prijala skvelá Juliette Binoche. Nenalíčená, hre najmä Camille Claudel 9 resizeveľkými očami, bez zaváhania je schopná prechádzať do protichodných emočných polôh a čo len náznakom gesta zmeniť atmosféru. Veríme jej, ako ju toto prostredie ubíja. Celý film stojí a padá s jej výkonom.

V tretí deň – teda v záverečnej časti filmu  prichádza  vytúžená návšteva - jej brat Paul (Jean-Luc Vincent). Divák ho vníma  už niekoľko hodín predtým – ako muža, ktorý  bojuje so svojou niekdajšou (?) telesnosťou a hovorí (neveľmi presvedčivo) o svojej ceste k Bohu. Keď ho však sestra žiada o pomoc a lekár (Robert Leroy) odporúča splniť jej prianie a pokúsiť sa vrátiť ju domov ani nezareaguje. Nemá nakoniec Camille  pravdu, Camille Claudel 10 resizeže rodina sa rozhodla zbaviť výstrednej dcéry, ktorá síce bola geniálna, ale nepohodlná? Ono je vlastne ťažko pochopiteľné, že Camille matka nikdy nenavštívila a jej brat síce prispel ústavu značnou finančnou čiastkou, ale sestru ponechal jej osudu. Vníma totiž jej šialenstvo ako akýsi boží trest za genialitu. Alebo je to preňho takto pohodlnejšie?

Mimochodom, v porovnaní s ostatnými pacientmi ústavu, ktorí sú väčšinou ťažko mentálne retardovaní , vidíme už na pohľad inteligentnú a životaschopnú Camille. Uvedomujeme si, že síce trpí depresiami a nutkavou predstavou, že ju  Rodin prenasleduje aj po dvadsiatych rokoch od ich rozchodu a chce ju pripraviť o jej dielo i život, ale to by sa dnes predsa dalo tak ľahko liečiť Camille Claudel 8 resizepsychofarmakami. Lenže i vtedy sa lekári nazdávali, že to s ňou nie je také zlé. Naozaj ju musela rodina zavrieť do blázinca?

Osobitnou kapitolou filmu je zvuk. Škripot štrku pod nohami pripomína možno Camilline rozbité sochy. Čo v nej vyvoláva závan vetra, spev vtákov? A vzápätí tie príšerné zvuky, ktoré vydávajú choromyseľní okolo nej. Nechce ich počúvať, chcela by újsť pre ich hlasmi a šialeným smiechom. Ale niet kam. Je síce zavretá v liečebni, ale dvere izby musia byť stále otvorené, žiadne súkromie. Manipulujú ňou. S hrôzou konštatuje, že už nie je ľudskou bytosťou. A potom rezignuje: brat odchádza a ona si ide sadnúť na jesenné slniečko, lebo si chce vychutnať aspoň chvíľu svetla v priamom i prenesenom zmysle slova. A vlastne až vtedy  zaznie hudba, ktorú počúvame aj počas titulkov – krásne ženské  hlasy  spievajú skladbu Johana Sebastiana Bacha. Možno ju Camille Claudel počula vo svojom vnútri. Možno to bol len nápad režiséra, aby divák neodchádzal v úplne depresívnej nálade.

Ťažko povedať, či dnešní diváci budú ochotní pripomínať si takto osud zaujímavej ženy a umelkyne a uvažovať o duši a Bohu?  Ale i tak v človeku zarezonuje otázka, kde je vlastne tá krehká hranica medzi duševným zdravím a chorobou? Alebo, čo sa to deje s našou dušou a našou vierou v týchto časoch? Vlastne s filmom je to ako s obrazom – každý si z neho „odčíta“ to svoje, nájde vlastné posolstvo. Takže Camille Claudel 1915 môže niekoho nudiť alebo deprimovať a v niekom zas aj v roku 2013 vyvolať túžbu hľadať ďalšie otázky a odpovede o tom, akí vlastne sme.

Camille Claudel 7 resizeCamille Claudel 1915, Francúzsko, 2013
Dĺžka: 97 minút
Réžia: Bruno  Dumont
Scenár: Bruno Dumont
Kamera: Guilliaume Delfontaines
Hrajú: Juliette Binoche, Jean-Luc Vincent, Emmanuel Kauffman, Marion Keller, Robert Leroy a iní
Premíéra v SR: 31.októbra 2013
Foto: Film Europe

Share/Save/Bookmark