ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Zamatoví teroristi

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

Zamatoví teroristi resizeNový slovenský film Zamatoví teroristi prešiel nielen časovo dlhým, ale aj rôznotvárnym vývojom. Spočiatku sa mal pohybovať v dvoch rovinách, a to v paralelách bývalého Československa podieľajúceho sa na výcviku arabských bojovníkov proti imperializmu a súčasne väzniaceho bojovníkov proti komunistickému impériu za terorizmus.

Podľa sympatického vyjadrenia jedného z trojice režisérov filmu Ivana Ostrochovského po atentáte na newyorské dvojičky v roku 2001 rozmýšľali o minulom režime ČSSR, ktorý podporoval a cvičil teroristov a pokladali za dôležité upozorniť, že aj naša krajina nesie časť zodpovednosti za to, čo sa deje vo svete. Dôkladným pátraním v Ústave pamäti národa (ktorý bol rovnako dôležitý pri hľadaní námetu filmu Eštebák) našli tvorcovia štyri osoby odsúdené v minulosti za skutok teroristickej povahy a filmový projekt sa sústredil len na jeden motív, na našich bývalých Zamatoví teroristi 2 resizeprotikomunistických teroristov. Producent filmu a zároveň ďalší z režijnej trojice, Peter Kerekes, ho však v rámci uvedenia v kinách charakterizoval ako film „o vzťahoch a láske“, o „romantických hrdinoch“. A Pavol Pekarčík, tretí režisér, zas poznámkou o záujme, ako sa správajú minulí hrdinovia v prítomnosti, vzdialil ohnisko filmu od dobových súvislostí. Ide teda naozaj o hodne sa meniacu púť projektu, modifikácie vyprofilované však podľa všetkého svedomitým a vytrvalým zápolením tvorcov s témou. Zamatoví teroristi určite nie sú cieleným edukatívnym, politizujúcim či nebodaj investigatívnym alebo oslavným dielom. Pozoruhodne fabulovaný motív počiatočnej fázy projektu (porovnanie dvoch aktov jednej moci) sa síce v jeho výsledku nakoniec viac-menej stratil, ale bez ujmy na konečnej kvalite snímky.

Napriek tom, že Zamatoví teroristi sú nesporne autorským a artovým filmom, hľadanie správneho tvaru, ako sa šľachtenej témy finálne zmocniť, určovalo v prvom rade jeho dokumentaristické východisko, potenciál i naturel reprezentantov témy. Akí sú, či akí boli a nie to, čo by mali reprezentovať či akú autorskú vôľu plniť. Tým sa film, akokoľvek invenčný a hojne inscenovaný, zo svojho Zamatoví teroristi 3 resizedokumentarizmu nemôže zvliecť, a to nakoniec aj rozhodlo o konečných obrysoch jeho finálnej fázy. Takže v snímke ide o stretnutie dvoch svetov: vnímavých, pozorných, sústredených autorov filmových obrazov oproti reálnym objektom témy, trojici pospolitých, radových antikomunistov, ktorí v normalizácii sedemdesiatych a osemdesiatych rokov prešli od všeobecne rozšírenej antipatie voči režimu k činu, kvalifikovanému ako teroristický. Výsledkom stretnutia je pozoruhodné dielo. Zrejme náročné a nie krátkodobé zbližovanie sa autorskej trojice s trojicou hlavných postáv kopíruje film aj zblížením, či až zotretím hraníc medzi hraným filmom a dokumentom. Tomu však napomáha aj súčasný trend niektorých hraných snímok, ktoré svoj vizuál i výrazivo napĺňajú reinštaláciou dokumentarizmu. Pohyb časti hraného filmu smerom k dokumentarizujúcej hodnovernosti tak nakoniec v Zamatoví teroristi 5 resizeZamatových teroristoch prekryl jeho limitné jadro dokumentu. Postavy vo všetkých troch častiach filmu sú snímané, vedené a aranžované v štýle pripomínajúcom sčasti dnešnú európsku školu drsnej autenticity (u nás ju momentálne najlepšie reprezentujú Mira Fornay a Mátyás Prikler), takže divák v „teroristoch“ ochotne zabúda, že sleduje stretnutie s hrdinami, ktorí hrajú naozaj len

seba a ich rozpaky, mlčanie, topornosť, neistota či mierne predvádzanie sa pred kamerou sa stali štýlotvornou súčasťou filmu. Tento spôsob okresávania dokumentu postupmi hraného filmu a mimožánrovej voľnosti v sprítomňovaní minulosti je charakteristickým rukopisom aj predchádzajúcich Kerekesových celovečerných snímok (66 sezón, Ako sa varili dejiny). Kerekesova tvorivá cesta, na ktorú v prípade Zamatových teroristov pribral aj dvoch svojich kolegov (ináč autorov námetu) a ktorou pozvoľna, nenáhlivo, ale dôsledne kráča, tak prináša plody realizačne majstrovských a tematikou originálnych, invenčných diel.

Zamatoví teroristi 6 resizeV prípade tohto posledného nijak nebadať, že ho vytvorili traja režiséri. Štylisticky je film čistý, jednoliaty, odosobnený od odlišností tvorivých metód troch režijných prístupov, ktoré sa pri práci na filme museli vynoriť. Za jeho priezračnou, precízne vydestilovanou, navonok ľahkou i lahodnou kompozíciou môžeme predpokladať dlhodobú prípravu a cizelovanie, cielenú prácu s metaforou. Mimoriadne pôsobivé sú prostredia, ktoré tvorcovia našli a svojich hrdinov do nich umiestnili, napríklad lužné porasty so zákutím riečneho ohybu, púštna planina so skalnatým útesom, nehostinné pivnično-potrubné interiéry.

Pri troch častiach filmu sa pochopiteľne vnucuje ich porovnávanie, z ktorého jednoznačne najlepšie vychádza prvá „poviedka“, dovedená takpovediac do dokonalosti formy spätej s melancholickým portrétom osamelého, citovo i vitálne málo prístupného, akoby zablokovaného chlapa. Jeho flegmatizmus sa stal výborne použiteľným nástrojom na manipuláciu (v tom najlepšom zmysle slova) tejto postavy v priestoroch i situáciách filmu. Niekoľkými transparentnými líniami v opakujúcich sa či mierne obmieňaných prostrediach (stretnutia s dámami v reštaurácii, cesty autom s kamarátmi, bielenie stien, pobyt v Zamatoví teroristi 7 resizemalom byte a pri veľkej rieke) tvorcovia dosiahli až polyfonický účinok celej „poviedky“. Bonusmi jej precíznej skladby sú napríklad silná spoločenská metafora likvidovaných mreží na okne, zvrchovaná poetika mileneckej scénky s výbuchom bomby v rieke, jedinečná demonštračná maľba pôdorysu väzenskej cely a, samozrejme, debaty miestnych „filozofov“ v aute. Prvý hrdina filmu, Fero, predstavuje istého antihrdinu, prostého, ale zásadového chlapa, dnes by sme povedali nekomplikovaného radového aktivistu, ktorý sa v minulom režime „nas..l na komunistov“ a vyvodil z toho sebe vlastné konzekvencie, symbolický akt vzdoru s neslávnym koncom a predovšetkým následným päťročným väzením, ktorého improvizovaná pripomienka je len slabým tieňom tiesnivých skúseností a zážitkov, ktoré tam podľa všetkého zažil a ktoré podlomili jeho osobnosť. Práve táto prvá časť filmu je aj jedným z najtriezvejších oživení bývalého režimu, ktorý deformoval prirodzený odpor človeka k útlaku.

Výlučné ocenenie prvej poviedky však neznamená, že by ďalšie za ňou výrazne zaostávali. Prípad druhého teroristu Stana možno najviac z ostatných klasifikovať ako protikomunistický odboj. Išlo o skupinku ako - tak organizovanú, Zamatoví teroristi 8 resizepoliticky zdôvodnenú a akčnú. Stanovu schopnosť zaradiť sa po vyše sedemročnom odpykaní trestu do porevolučného života ovplyvnilo nielen založenie rodiny, ale aj konzistentné názory a postoje sprevádzajúce jeho minulý i súčasný život a vystužujúce jeho osobnosť. Voči istej hradbe uzavretej, funkčnej Stanovej rodiny, čo bolo zrejme problémom pri uchopení a zvnútornení tejto postavy, našli tvorcovia šikovnú metódu, použitú aj v prípade prvého hrdinu, a to v zrekonštruovaní prípravy atentátu na exponentov režimu, vrátane insitného pokusu nadviazať spoluprácu so Západom. Pointovanie druhej poviedky príslovím „ako si ustelieš, tak budeš spať“, vystihlo povahu i charakter jeho hrdinu, vysporiadaného s minulosťou i prítomnosťou, čo sa nedá povedať o postave Vladimíra, výrazného individualistu, ktorého charizma dominuje tretej časti filmu. Vladimír je protipólom Stana a z trojice postáv mal zrejme najmenší problém s filmovou kamerou. Pred rodinou uprednostnil povolanie večného kverulanta, sám požiadal o rozvod, aby aj v porevolučnom režime bol pripravený byť v pohotovosti na prípadnú diverznú činnosť. Nápad s dobrovoľným výcvikom mladej „antifáčky“ veľmi dobre obnažil jeho psychicky hraničnú, autoritatívnu a emočne obrnenú osobnosť, ktorej predchádzajúce protikomunistické záškodníctvo bolo len jedným z prejavov „kverulantskej“ duše. Práve v tejto tretej časti sa však z úst hlavného hrdinu dozvieme, že Zamatpví teroristi 4 resizenenávistné perzekúcie a boje súčasnosti sa odlišujú od minulosti tým, že ich nerealizuje štátna moc. Tak Vladimír osvetľuje svojej mladej, sťažujúcej sa protežantke rozdiel medzi dnešným a bývalým režimom, ktorý sa u nej stiera. Posledná časť filmu sa končí sugestívnym metaforickým obrazom dievčiny zastupujúcej mladú generáciu, ako vyučená bojovníkom predchádzajúcej generácie beží v ústrety budúcnosti, zlaďujúc svoj zrýchlený dych s rytmom sprievodnej hudby.

Ak si porovnáme koľko oslavných filmov vzniklo v minulosti na Povstanie, respektíve na protifašistický odboj (samozrejme, časť z nich vynútene), náš súčasný film protikomunistickému odboju a jeho exponentom zatiaľ žiadny hold nevzdal (okrem Hanákových Papierových hláv). Odráža to politicko-spoločenské vedomie súčasného filmu, teda jeho výraznú apolitizáciu i antihistoricitu, nechuť hierarchizovať, ustanovovať ideály, glorifikovať niečo v akoby nejasnej spleti hodnôt a záujmov. Všetky výzvy v tomto smere sú v rukách budúcnosti. A kompletizujúceho filmu o minulosti, v ktorej „bola jediným teroristom komunistická strana“ (poznámka účastníka internetovej besedy k filmu o „zamatových teroristoch“ na stránkach Sme), sa možno jeho pamätníci ani nedožijú.

Zamatoví teroristi,  Slovensko 2013
Réžia: Peter Kerekes, Ivan Ostrochovský, Pavol Pekarčík
Kamera: Martin Kollár
Strih: Marek Šulík, Zuzana Cseplö
Hudba: Marián Čurko
Účinkujú: Stanislav Kratochvíl, František Bednár, Vladimír Hučín
Premiéra v SR: 3. októbra 2013
Foto: Filmtopia

Share/Save/Bookmark