Ružový život bez ružových okuliarov

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Inakosť logoDve kinosály bratislavského kina Lumière boli od 23. do 27. októbra 2013 dejiskom siedmeho ročníka Filmovéhofestivalu inakosti, ktorého hlavným organizátorom je Iniciatíva Inakosť. Záštitu nad ním prevzal minister spravodlivosti Tomáš Borec, predseda Výboru pre práva LGBTI osôb, a primátor Bratislavy Milan Ftáčnik, patrónmi festivalu boli aj tohto roku herci Zuzana Kronerová a Richard Stanke. Podľa organizátorov je FFI „festivalom pre lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových, intersexuálnych ľudí, ich rodiny, deti a priateľov“, ale tak ako každý rok kvalitný program prilákal najširšie publikum, ktoré v mnohých prípadoch zaplnilo sály do posledného miesta.

Program ako skladačka

Adele 2 resizeNa program festivalu sa môžeme pozerať z viacerých hľadísk – dramaturgovia sa zjavne snažia pokryť všetky typy divákov z hľadiska „písmeniek“ tvoriacich skratku LGBTI (vysvetlenie je v citáte v predošlom odseku) a zároveň uspokojiť tak filmových fajnšmekrov, ako aj väčšinového diváka bažiaceho skôr po oddychových žánroch. Ak sa to všetko má odohrať za päť dní pri obmedzených finančných možnostiach, nie je to ľahká úloha, ale organizátori ju zvádli so cťou. Pravda, k slovu sa dostali aj tituly, ktoré sú alebo zakrátko budú súčasťou bežnej distribúcie – Soderberghov Liberace! s vynikajúcim Michaelom Douglasom v úlohe slávneho homosexuálneho klaviristu, v distribúcii dosť stratené Neriadené strely turecko-talianskeho režiséra Ferzana Ozpeteka (pred časom ich u nás jednorazovo uviedol Taliansky kultúrny inštitút pod názvom Časované bomby) a – v predpremiére – canneský víťaz Život Adèle režiséra Abdellatifa Kechichea. Starší diváci si mohli po takmer dvadsiatich rokoch od jej vzniku pripomenúť skvelú austrálsku trpkú komédiu Dobrodružstvá Priscilly, kráľovnej púšte v réžii Stephana Elliotta (pre mladších mohla byť príjemným objavom) a tí ešte starší slávnu Bergmanovu Personu – v tomto prípade je však vnímanie lesbického motívu (pravdepodobne) skôr vecou „čítania“ tohto filmu než autorským zámerom.

 

V mene...lásky

V mene resizeJadro programu však tvorili tituly v slovenskej alebo prinajmenšom bratislavskej premiére. Výborná bola voľba otváracieho filmu – poľskej drámy V mene..., v ktorej si režisérka Małgośka Szumowska posvietila na problém homosexuality v katolíckej cirkvi. Kňaz Adam (totožnosť mena s biblickým Adamom nebude náhodná, najmä keď sa kňaza pokúša zvádzať vydatá Ewa, ktorá mu na faru prinesie jablkový koláč) pôsobí v zapadákove, kde sa popri svojom cirkevnom poslaní venuje aj výchove chlapcov v akejsi miernejšej verzii polepšovne. Je si vedomý, že chlapci sa mu páčia viac, než by sa mali, a svoju osamelosť a frustráciu rieši behaním, alkoholom, pokusmi o skypové kontakty so

sestrou žijúcou v Kanade, ktorá však veľa pochopenia pre jeho problémy nemá. „Pokušenie“ však prekvapujúco neprichádza zo strany kňaza, ale zo strany mladého mlčanlivého farníka Lukasza, ktorý žije v neúplnej rodine bez otca a kňaz mu zrejme imponuje aj ako autorita, aj ako muž. Kľúčová scéna, v ktorej si bez slov povedia všetko, je jednou z najkrajších ľúbostných scén, aké som kedy videl: keď Adam odstaví na kraji cesty auto, v ktorom mladíka vezie, ten V mene 2 resizemu jednoducho položí ruku na koleno. Adam po istom váhaní neurobí nič iné, len si oprie čelo o Lukaszovo rameno – a Lukasz si zasa zaborí tvár do jeho vlasov... Popri ďalších, vedľajších dejových líniách (samovražda chlapca, ktorého sexuálne zneužije iný chovanec polepšovne, udanie na Adama zo strany jeho spolupracovníka) smeruje zápletka k happy endu (Lukasz Adama vyhľadá v novej farnosti, kam ho zasa preložili, a muži spolu prežijú prvú ľúbostnú noc), ktorý je zasa spochybnený posledným obrazom filmu, keď odhalíme Lukasza ako poslucháča kňazského seminára – jeho pohľad môže byť prostým pohľadom do seminárnej záhrady, neistým pohľadom do budúcnosti, ale aj spýtavým pohľadom smerom k divákovi. Mimochodom, režisérka Szumowska odvážne narušila klišé, podľa ktorého nakrúcajú teplé filmy len teplí režiséri (je aj autorkou scenára); navyše do úlohy Lukasza obsadila vlastného manžela, vynikajúceho mladého herca Mateusza Kościukiewicza (ktorého si môžeme pamätať z hlavnej chlapčenskej úlohy vo filme Všetko, čo milujem). Prvé husle však v tomto podmanivom filme bezpochyby hrá fenomenálny Andrzej Chyra v úlohe Adama.

 

Yossi resizeNa vlaňajšom FFI bol uvedený film izraelského režiséra Eytana Foxa Yossi & Jagger, v ktorom sa utajovaná láska medzi dvoma vojakmi – navyše veliteľom a podriadeným – končí tragicky, Jaggerovou smrťou počas vojnového útoku. Jeho voľné pokračovanie Yossi sa odhráva o desať rokov neskôr: titulný hrdina medzitým vyštudoval medicínu a pôsobí ako kardiológ; má však viac nielen o desať rokov, ale aj o desať či viac kilogramov, žije samotársky a o svojom probléme veľmi nerozpráva. Pod vplyvom neveľmi vydareného stretnutia s Jaggerovou matkou sa vydá na cestu, počas ktorej sa zoznámi so skupinou mladých vojakov, medzi ktorými je aj otvorený gej Tom. Tu sa realistický tón príbehu láme do idylky: ľúbostné vzplanutie mladého vyšportovaného fešáka k nespoločenskému, telnatému, „mackovitému“ Yossimu patrí k tým menej uveriteľným zápletkám (aj keď záver filmu je do istej miery otvorený). Celkovo pôsobí Yossi dojmom, akoby tvorcovia chceli rýchlo a bezbolestne zavŕšiť príbeh preživšieho protagonistu z prvého filmu.

 

Aj v Iráne žijú transky

Tvár v zrkadle resizePozoruhodným príspevkom k téme transrodovosti bol iránsko-nemecký film režisérskej dvojice Negar Azarbajdžani – María Goenaga Tvár v zrkadle, vôbec prvý iránsky film, ktorého protagonistom je transrodový človek. Je ním mladá Adineh, ktorá sa odmalička cíti ako chlapec/muž (zvolila si meno Eddie, chodí s vyholenou hlavou a v mužskom oblečení), ale musí čeliť „klasickému“ problému moslimského sveta – nútenej svadbe s nemilovaným mužom, čo je v tomto prípade dvojnásobne absurdné. Aby sa tomu Adineh vyhla, musí ujsť z domu, ale zároveň musí ešte stráviť niekoľko dní v Iráne, kým dostane pas, aby mohla vycestovať do Nemecka, kde zamýšľa podstúpiť operáciu na zmenu pohlavia. V dialógoch zaznie pomerne prekvapujúca informácia, že operácie na Tvár v zrkadle 2 resizezmenu pohlavia sú aj v Iráne povolené, ale ako poznamená Adine – ktorá zrejme vie, čo hovorí –, nejde ani tak o tú operáciu, ako o život po nej, lebo predsudky proste fungujú. A fungujú aj v prípade druhej hlavnej postavy príbehu, taxikárky Rany, ktorá súhlasí s tým, že za výhodných finančných podmienok odvezie Adineh na väčšiu vzdialenosť; najskôr ju považuje za ženu a cíti sa bezpečne, potom za muža, ktorý predstiera ženskú identitu – v každom prípade pochopí, že s jej klientkou nie je niečo v poriadku. Automobilová nehoda ich vzťah ešte viac zamotá, ale zároveň sa vďaka nej začnú zbližovať, a hoci Rana stále všetkému nerozumie a predsudky nedokáže prekonať šmahom ruky, intuitívne cíti, že Adineh je jednoducho ľudská bytosť v núdzi, ktorá potrebuje jej pomoc. Obe hlavné predstaviteľky sú typovo výborne vybraté – a priznám sa, že v prípade Adineh som bol po celý čas na pochybách, či režiséri zverili túto postavu hercovi, alebo herečke: v mužskej čiapke je to presvedčivý šarmantný mladík, vo svadobných šatách zasa krásna nevesta... Film má viacero silných miest, chvíľami však skĺzava do klišé alebo pôsobí príliš didakticky – ale to posledné je vzhľadom na jedinečnosť háklivej témy azda aj pochopiteľné.

 

Humor musí byť

Margarita 2 resizeNa komediálnu strunu udrela režisérska dvojica Dominique Cardona a Laurie Colbert v kanadskom filme Margarita, ktorý získal cenu Ružový balónik v diváckom hlasovaní. Lesbická orientácia titulnej hrdinky tu nie je hlavnou témou ani problémom; v príbehu ide skôr o to, že mexickej opatrovateľke opatrované dieťa už akosi vyrástlo (má štrnásť rokov), ona sama žije v Kanade celé roky ilegálne, rodina, v ktorej slúži, má finančné problémy i vzťahovú krízu (okrem toho rodičia opatrovanej slečny nikdy neuzavreli manželstvo) a navyše Margaritina priateľka nie je do ich vzťahu až taká „hrrr“ ako sama Margarita. Z americkej nezávislej produkčnej spoločnosti The Film Collaborative pochádzajú dve komédie, ktoré sú také Gay by resize„neškodné“, že by ich hádam mohla vysielať aj Jednotka v sobotu večer; boli však bezpochyby vtipné, ako bonbóniky na záver večera divácky vďačné, a ak by sme veľmi chceli, tak niesli aj bezproblémové všeobjímajúce posolstvá, aké sa k takémuto typu filmov hodia, aby nevyzneli ako úplné „trapošiny“. V komédii Jonathana Liseckého Gayby (je to kombinácia slov gay a baby) ide o mužsko-ženskú dvojicu priateľov tridsiatnikov, ktorí nemajú stále partnerské vzťahy, a tak sa snažia spoločne splodiť potomka – či už „klasickým“, alebo „striekačkovým“ spôsobom. Pravda, ich paralelná snaha o nájdenie skutočnej lásky či príležitostné erotické pošmyknutia niekedy ich život dosť skomplikujú... Film Darrena Steina G. B. F. (skratka z Gay Best Friend) je variantom typického amerického žánru stredoškolskej komédie, v ktorej máme jedného otvoreného geja, ďalšieho nedobrovoľne vyautovaného a najmenej jedného skrytého (lebo v mormonskej cirkvi neradno byť gej). Nenáročná zápletka sa točí okolo snahy troch potenciálnych kráľovien plesu (klasicky blondína, brunetka a černoška) získať „najlepšieho teplého priateľa“ na svoju stranu, lebo je to in. Skôr v druhom pláne nájdeme vtipné „vedľajšie“ postrehy, napríklad až prehnaná, okatá tolerancia matky jedného z mladých gejov pôsobí parodickým, a teda veľmi výpovedným dojmom.

 

Téma aj na dokumenty

Bambi resizeNezabudlo sa ani na dokumentárne filmy, tentoraz venované trans témam. Francúzsky režisér Sébastien Lifshitz vo filme Bambi objavil staršiu dámu, ktorá sa narodila ako chlapec, ale odmalička inklinovala k ženskej identite a napokon ju aj získala. Presťahovala sa z Alžírska do Francúzska a v Paríži sa preslávila ako kabaretná hviezda. Šarmantná dáma končí svoje rozprávanie, prekladané bohatým archívnym fotografickým i filmovým materiálom, prekvapujúcou informáciou, že napokon vyštudovala pedagogiku a strávila takmer tri desaťročia ako učiteľka. Zrejme oveľa extravagantnejší život strávil protagonista amerického dokumentu Som Božská (I Am Divine), homosexuálny herec I am divine resizeHarris Glenn Milstead (1945 – 1988), ktorý hrával takmer výlučne ženské úlohy – pod pseudonymom Divine – v pochybných filmových i televíznych produkciách svojho spolupútnika režiséra Johna Watersa. Pod pláštikom takzvanej drag queen sa však skrýva dojemný ľudský osud (prerušený a opäť obnovený vzťah s matkou, predčasná smrť). Neslávne známou sa stala scéna z filmu Ružové plameniaky, v ktorej Divine konzumuje na chodníku čerstvý psí exkrement (údajne pravý); ukážky z Watersových filmov dávajú tušiť, že išlo o vážnu konkurenciu najhoršieho filmára všetkých čias Eda Wooda, ale prehliadku jeho filmov s Divine v hlavných úlohách si vieme predstaviť ako skvelé recesistické podujatie, aké sa dnes robia na filmových festivaloch zvyčajne na polnočných predstaveniach. Samotný dokument bol skvelý, nabitý slovnými i obrazovými informáciami – pocta svojráznej osobnosti popkultúry.

 

Na Slovensku chudobnejšie

Pravidelnou súčasťou programu festivalu je sekcia Teplé Slovensko, resp. Teplé Česko-Slovensko, ale ani pri rozšírení záberu o našich západných susedov sa ju v ostatných rokoch nedarí adekvátne naplniť. Tohto roku dokonca napokon nebol uvedený – z dôvodov, ktoré boli mimo organizátorov festivalu – ani avizovaný krátky školský film Kóma z dielne Náš raj resizeMartina Veliča, slovenského študenta zlínskej Univerzity Tomáša Baťu. Slovenské zastúpenie tak v programe festivalu predstavoval iba film Vláda Adáska Hana a jej bratia z roku 2001, čo nebol zlý ťah: jednak tento svojrázny film nie je bežne dostupný, jednak ho v tomto prípade uviedla filmová teoretička Eva Filová, ktorá tu zároveň predstavila svoju knihu Eros, sexus, gender v slovenskom filme, kde venuje pozornosť aj téme inakosti v našej kinematografii (popri Hane aj Démoni, Anjeli, viacero krátkych filmov, gendrová hra v Tigroch v meste). Doslova česko-slovenský (ba aj americký) rozmer má osobnosť renomovaného fotografa Roberta Vana, rodáka z Nových Zámkov, ktorý bol hosťom festivalu a predstavil sa tu na Soirée s Robertom Vanom. Jeho súčasťou bolo uvedenie 13. komnaty Roberta Vana z produkcie Českej televízie v réžii Zuzany Zemanovej-Hojdovej. (Škoda však nevyužitej možnosti predstaviť aj snímku S Robertem v posteli a publicistickú reláciu Anjeli strážni, aj keď ide o televízne formáty.)

 

Päťdňový filmový maratón, ktorý predstavovalo uvedenie 17 celovečerných a 2 krátkych filmov na 21 predstaveniach, sa skončil projekciou francúzskeho filmu Náš raj režiséra Gaëla Morela, temného príbehu dvojice milencov, staršieho a madšieho prostitúta, ktorí sa popri prostitúcii venujú aj krádežiam – a vraždám. Organizátorov v žiadnom prípade nemôžeme podozrievať, že by chceli život gejov nasilu maľovať naružovo.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.