Ak by sme chceli hodnotiť stav nášho záujmu o ruskú kinematografiu, bude to pojednanie krátke a stručné. Tých pár filmov, ktoré nám predhodia festivaly je tak zhruba všetko, čo si do kolónky Rusko môže zapísať akokoľvek oddaný  cinefil. Spomenúť si, kedy sa niečo zmysluplné napísalo o akomkoľvek ruskom filme v našej odbornej tlači, nato treba mať v dátume narodenia dosť úctyhodné cifry.

Zostáva už len televízia, ktorá i čosi uvádza, ale už z popiskov je často evidentné, že program obsluhujú tí nepraví, aby som bola slušná. Používanie anglických prepisov mien tvorcov v sladkej  ignorancii faktu, že sa v našej abecede nachádzajú písmenka „š“, „ď“ alebo dokonca aj  „ž“ , je však to najmenšie zlo. Sedmička filmov, vybraných pre Dni ruského filmu dáva predstavu o filmovom mainstreame, akejsi strednej úrovni komerčnej tvorby, spoľahlivo fungujúcej i vďaka hereckým hviezdam. Kým filmy Intímne miesta, Major, Hanba alebo Nebeské ženy lúčnych Marijcov (podrobnejšie k niektorým filmom v čl. Rozdelené svety – Na východ od Západu) obsadzujú festivalové posty, počas prehliadky sme mali možnosť vidieť inú úroveň tvorby, prispievajúcu k hlbšej predstave o  súradniciach súčasného ruského filmu.
 

Tzv. „nulové“ desaťročie, ako označujú v Rusku roky nového tisícročia, dostalo označenie “dôstojné“ a iste to nebude náhodou. V porovnaní  s „mlčiacimi“ 90. rokmi, poznamenanými finančnou krízou a značným poklesom produkcie, došlo  k stabilizácii filmového  priemyslu  a spriehľadneniu  štátnych i privátnych  štruktúr.  Dnes  sa natáčajú ako blockbustery -  na jeseň sa očakáva premiéra  filmu Fjodora Bondarčuka Stalingrad, tak  úspešné komerčné projekty, ktorým spravidla nechýba  nejaká väzba na minulosť. Nostalgia za „ dobrým sovietskym filmom“ sa tak často  premieta do súčasnej filmovej i televíznej tvorby. Jedným z možných variánt návratov sú filmy k sviatkom a výročiam.

Matky a mamičky
Popri oslavách Nového roku, je Medzinárodný deň žien asi najpopulárnejším sviatkom, ktorému sa venuje celospoločenská pozornosť. Kým oslavy prvého sviatku prispeli k vzniku takmer samostatného žánru, populárne oslavy 8. marca sa možno k vysokej frekvencii tejto témy vo filme časom dopracujú. Osem príbehov filmu Mamy (2012, režiséri Tichon Kornev, Ašot Keščičian, Jevgenij Abizov, Sarik Andresjan, Eľdar Salavatov, Alan Badojev, Dmitrij Ďužev, Kiril Kozlov) sa poväčšine odohrávajú v deň sviatočný a takmer bez výnimky  sa sústreďujú na vzťah matka-syn. Skvelý nápad, darovať matke k sviatku zoskok padákom má hrdina poviedky Parašutista, s matkou, zamestnantou televíznou moderátorkou sa jej syn rozpráva počas vysielania programu Dobré ráno (Vedúca), matka, ktorá dostane omylom od syna policajta z protidrogového SMS, určenú jeho kolegovi sa bez váhania dostaví do nočného klubu, kde sa chystá zásah (Kolega). Takto a podobne sa odvíjajú príbehy osamelých otcov, ktorých synovia si hľadajú matky, alebo sa v životoch svojich synov bezváhania angažujú, nehľadiac na dôsledky. Zámerom je vyvolať kladné emócie a srdečne „odsviatkovať“ vážený rodinný symbol. Akokoľvek archaicky a staromódne sa nám môže javiť táto téma, krátky surf po ruských chatoch k tomuto filmu, signalizuje jeho značnú popularitu a divácku úspešnosť. Ako napísal jeden ruský kritik,“ táto téma je pre nás svätá“. O tom, že v ruskom filme to dokážu aj inak, sú filmy Alexandra Sokurova Matka a syn (1997) alebo Otec a syn (2003).

Ďalšou ukážkou príbuzného žánru je film Šťastný Nový rok, mamičky (2012, Arťom Aksejenko, Sarik Andresjan, Anton Bormatov, Dmitrij Gračov, Klim Poplavskij), ktorý je pokračovaním úspešného, vyššie uvedeného projektu. Tentoraz pozostáva z piatich príbehov totožného charakteru. V príbehu Uvidieť Paríž a ... šťastná  matka (Irina Rozanovová), učiteľka francúzštiny, dostane k  narodeninám od syna cestu do Paríža a na luxusnej večeri si dokonca zatancuje so skutočným Alainom Delonom. Hrdá matka, opäť učiteľka, sa v príbehu Violončelista dozvedá, že jej syn sa namiesto úctyhodnej hudobnej kariéry v Moskve stal populárnym striptérom. Filmy v tomto kontexte plnia viac rituálne funkcie a ich divácky úspech je dôkazom toho, že cesty filmu sú v rozdielnych kultúrach často nevyspytateľné.

Vojnové intermezzo
Filmy o Veľkej vlasteneckej vojne, ako sa druhá svetová vojna zvykne v Rusku nazývať, sú tu stále populárne. Režisér Karen Šachnazarov sa v Bielom tigrovi (2012) rozhodol strihnúť túto tému mystikou. Podľa novely Partizán Iĺju Bojašova nakrútil príbeh o záhadnom nemeckom tanku, nazvanom Biely tiger. Objavuje sa neočakávane na bojovom poli, útočí a následne mizne. V jednom zo zničených tankov nájdu vojaci ťažko popáleného vojaka. Keď ho vytiahnu, nepamätá si svoje meno, a tak mu hovoria Najdenov. K údivu lekárov sa rýchle z rán vystrábi a tvrdí, že rozumie reči tankov. Vystopuje Bieleho tigra a snaží sa ho zneškodniť. I napriek jeho neobvyklým schopnostiam sa tank nepodarí zastaviť a identifikovať. Na záver vidíme v temnej miestnosti samotného Hitlera. Hovorí o tom, že sa len snažil naplniť túžby Európanov, zbaviť sa Židov a nevľúdnej krajiny na východe. Film bol nominovaný v roku 2012 za Rusko na Oscara. Do konečného súpisu síce nepostúpil, ale úspech oscarových filmov Unavení slnkom (1994) Nikitu Michalkova a Zlodej  (1997) Pavla Čuchraja  (nominácia) naznačuje, že medzinárodný ohlas  tohto žánru je stále v hre. Do akej miery sa ho podarí „hollywoodizovať“ možno ukáže skorá premiéra Stalingradu.

Inteligencia bojujúca
Režisérka  a scenáristka Avdotia Smirnova je ruským televíznym divákom známa aj ako moderátorka talkshow pod ťažko preložiteľným názvom Zloslovie. Spolu so spisovateľkou Taťjanou Tolstou boli dokonalou dvojicou, ktorá svižne a vtipne prevetrávala svojich  hosťov. Jej dva filmy – Kokoko (2012) a 2 dni (2011) úspešne brnkali na  strunu nepraktickej a večne zasnenej ruskej inteligencie.
 

Vo filme Kokoko je jej reprezentantkou Liza (Anna Michalkova), vedecká pracovníčka v Ústave etnografie. Vo vlaku sa  zoznámi s Vikou (Jana Trojanova), ženou povoľnejších mravov s neľahkým životom, ktorým pláva, ako sa dá. Je jednoduchá, ale pracovitá a zanedbaný byt do vedy pohrúženej intelektuálky dá rýchle do pucu. Čo natom, že sa pod jej rozlietanú handru dostane vzácny obraz a zostane z neho len machuľa. Lize jej uvoľnenosť spočiatku imponuje. Snaží sa jej pomôcť, hľadá jej prácu a dokonca sa rozhodne ju vzdelávať. Z lekcie o baroku a rokoku v hlave energickej plebejky však zostane len to „kokoko“. Smirnovova skvelo rozohráva smutný koniec večnej tolstojovskej snahy pozdvihnúť nevedomé masy a otvoriť im bránu do svetla poznania. Poníženosť a poslušnosť sa za istých podmienok mení na agresívnu útočnosť. Prekročiť neprekročiteľné sa  nevypláca. Odhodlaným idealistom  celkom určite.

V ústrety diváckemu vkusu viac vychádza vo filme 2 dni, hoci jednou z hlavných postáv je aj tu príťažlivá, ale bojovná pracovníčka múzea Máša (Xenia Rapoport). Komplex s nádherným parkom sa dostal do zorného poľa bezohľadných aparatčikov. Brúsia si zuby na rozľahlé pozemky a ich historická hodnota ich nezaujíma. V jednom z nich, Pjotrovi Drozdovovi (Fjodor Bondarčuk) sa však ozve svedomie a na pozadí  konfliktu sa rozvinie ľúbostný román so šťastným koncom. Aj napriek mierne gýčovému vyústeniu sa príbeh drží satirického ladenia a jeho devízou je i veľmi slušné herecké obsadenie.

Bohatý festivalovú kariéru mal film spisovateľa a režiséra Michaila Segala Príbehy (2012). Mladý spisovateľ prinesie do vydavateľstva rukopis, pozostávajúci z niekoľkých noviel, ale dielko skončí v koši, lebo momentálne sa prijímajú romány. Rukopis putuje z koša na stoly zvedavých čitateľov a jeho príbehy majú na ich osudy magický vplyv.  Mondénna všehochuť – od diskusie mladého páru s organizátorom svadieb až po hľadanie strateného dievčatka nadprirodzenými vlastnosťami obdarenou vedmou, je síce originálnym nápadom, ale je tu citeľná viac snaha   ambiciózneho kandidáta na tromfy než skutočná potreba  artikulovať niečo zmysluplné.

Súkromná askéza
Na tlačovej besede k filmu Dirigent (2012) režisér Pavel Lungin vyhlásil, že jeho film je  "príbeh o tom, ako prísny a   vyrovnaný človek odrazu vzal do ruky kus skaly a  zaplakal.“ Príbeh dirigenta orchestra pravoslávnej hudby, ktorý vycestuje na koncert do Jeruzalema a hľadá v meste troch náboženstiev svojho strateného syna, má niekoľko vrstiev. Okrem archetypálneho modelu, konfliktného vzťahu otca a syna, je to i večná téma vzťahu človeka a umenia. Lungin ju rozohráva  v kruhu hrdinov svojho príbehu. V chápaní dirigenta (Vladas Bagdonas) je človek jeho sluhom, pracuje s pocitom dlhu, povinnosti voči jeho božskej povahe. Po jeho synovi, ktorý sa obesil, lebo nedokázal splatiť svoje dlhy, zostane obraz. Je na ňom mŕtve telo ukrižovaného s ranami na rukách. Leží na márach, nahý, zakrytý len bielou rúškou a má tvár otca. Takto ho videl  syn, ako mŕtveho spasiteľa, ktorý sa obetoval v mene nadpozemského. To pozemské mu bolo len na obtiaž a neuznával jeho triviálne potreby. Dirigent opovrhuje i ľuďmi okolo seba. Bez pardónu sa chystá vymeniť speváka, ktorý mal po autonehode problémy. Ten  sa s ním  zúfalo snaží prehovoriť v lietadle, lebo sa dozvedel, že hľadá za neho náhradu. Príde za dirigentom do prvej triedy, kde popíja koňak. On ho dá ho vyviesť personálom. Do Jeruzalema cestuje i manželský pár, sólisti z jeho zboru. Majú problémy, muž je zrejme notorický neverný a počas cesty sa dá do reči so ženou, sediacou na vedľajšom sedadle. Vybrala sa i s dvoma deťmi na púť do svätého mesta. Muža jeho žena pozorne stráži a keď sa novej známej snaží počas koncerntej pauze telefonovať, prichytí ho a hneď zistí, komu volal. Oznámi jej, že ju už nemiluje. Pútnička je v čase telefonátu v meste, hľadá na trhu svojich dvoch synov. Kamsi sa zatúlali. Vidíme paralelne  rituálnu očistu mladého muža. Pripína si na telo výbušniny a do volania ženy, hľadajúcej synov sa ozve výbuch. Filmy s náboženskou, duchovnou orientáciou sa v Rusku tešia veľkej popularite a režisér Pavel Lungin si podobnú tému vyskúšal vo filme Ostrov (2006).  

Filmová prehliadka predostrela divákom takmer všetky aktuálne vektory veľkej kinematografie s úctyhodnou minulosťou. Jej tvorcovia evidentne nestrácajú kontakt s dedičstvom predchádzajúcich generácií a v tých najlepších dielach ho dokážu plodne rozvíjať. Táto schopnosť nie je len o dokonalej znalosti domáceho filmu, ale aj dôvere  v jeho hodnoty, ako profesionálne, tak umelecké. A to je tiež čosi, čo by sme si mohli i pri tejto príležitosti ticho pripomenúť.