„Pozícia dieťaťa je film o patologickom vzťahu medzi matkou a synom, o postavení detí voči rodičom a naopak, o rodičoch, strácajúcich svoje dieťa tak či onak,“ povedal režisér Calin Peter Netzer o svojom treťom filme Pozícia dieťaťa, ktorý na tohtoročnom MFF v Berlíne získal Zlatého medveďa a Cenu FIPRESCI, potvrdzujúc tak skvelú povesť súčasnej rumunskej kinematografie.

C. P. Netzer, narodený roku 1975 v Rumunsku, ako osemročný s rodičmi emigroval, no ako devätnásťročný sa vrátil do vlasti a v Bukurešti absolvoval Divadelnú a filmovú akadémiu. Jeho celovečerný debut Maria (2003) zvíťazil na festivale v Locarne. Je to príbeh mladej matky so siedmimi deťmi a manželom alkoholikom, ktorá je okolnosťami prinútená živiť sa prostitúciou. Jej situácia sa zmení, keď svoj životný príbeh porozpráva v miestnej televízii, no biľag „ľahkej ženy“ jej už navždy zostane. Úspešný bol aj Netzerov druhý film Čestná medaila (2009), ocenený Strieborným Alexandrom na MFF v Solúne, duchaplná reflexia spoločenských neduhov v postkomunistickom Rumunsku, postavená na príbehu čudáka, ktorého vyznamenajú k 50. výročiu skončenia druhej svetovej vojny. Pozícia dieťaťa (2013), tretí Netzerov film, ukazuje, že medzinárodné úspechy relatívne mladého režiséra nie sú náhodné a navyše majú vzostupnú tendenciu.

Hlavnou postavou drámy je udržiavaná šesťdesiatnička, úspešná architektka a bohatá podnikateľka Cornelia (Luminita Gheorghiu), ktorá svoju dominantnosť nepresadzuje len voči manželovi, ale najmä voči synovi, tridsiatnikovi Barbu (Bogdan Dumitrache), za čo ju on úprimne nenávidí, ale apaticky sa podriaďuje jej komandovaniu aj vtedy, keď už vyletel z rodného hniezda a tri roky žije s priateľkou Carmen (Ilinca Goia). Jeho občasné, najmä vulgárne slovné vzbury po čase vyšumia, energická matka si vždy presadí svoje. Situácia nadobudne dramatické rozmery, keď Barbu zapríčiní vo veľkej rýchlosti autonehodu, pri ktorej zomrie štrnásťročný chlapec zo sociálne slabšej rodiny. Matka zapne všetky svoje páky, zmobilizuje všetky vysoko postavené kontakty, ktoré sa v účinnej skratke prezentovali na oslavách jej narodenín, aby zmanipulovala vyšetrenie tohto zločinu a vytiahla syna z kaše. „Má materinská láska svoje hranice?“ pýtajú sa distributéri filmu v jeho propagačnom slogane a rovnakú otázku si kladie aj divák. Cornelia, ktorá hodnotu človeka meria najmä jeho postavením a peniazmi, je presvedčená, že každý sa dá kúpiť, záleží len na výške ponúknutej sumy. Zdá sa, že jej zámer vyjde, lebo ani v polícii, ani na prokuratúre nie sú imúnni voči istej „kompenzácii“ za priaznivé rozhodnutie, no prekvapením je, že narazí nielen na odpor vlastného syna, ale aj na svoje morálne limity. Žena prechádza počas filmu, keď takmer dve hodiny nezíde z plátna, veľkým vývinovým oblúkom. Energická podnikateľka a bohatá dáma z lepšej spoločnosti ustupuje pomaly do úzadia, aby prevahu nadobudla nešťastná matka, čo sa výrazne odzrkadľuje aj v zmene jej imidžu. Vyvrcholením je niekoľko minútový plynulý monológ bez strihu, ktorým sa Cornelia obracia na matku mŕtveho chlapca, vyznáva sa z lásky k synovi a prosí o odpustenie. Nevedno však, či jej citovo vypäté rozprávanie o synovi, jeho detských rokoch, školských úspechoch, športovaní a najmä o dobrých povahových vlastnostiach je založené na realite, alebo na projekcii nenaplnených snov. Ak je to pravda, kedy došlo k drastickej zmene a čo ju motivovalo?

Luminita Gheorghiu, významná a hojne obsadzovaná rumunská herečka, sa v postave Cornelie dočkala svojej prvej hlavnej filmovej úlohy. Civilným, miestami emocionálne vypätým herectvom, ktoré kamera sleduje z bezprostrednej blízkosti, doslova nalepená na jej tvár, presvedčivo vyjadrila všetky nuansy zložitého charakteru. S jej výkonom stojí a padá vierohodnosť a presvedčivosť príbehu. Bogdan Dumitrache ako Barbu nedostal v scenári takú veľkolepú príležitosť, jeho postava je len zľahka načrtnutá, viac sa o ňom dozvedáme z rozprávania matky a priateľky než z jeho autentického konania. Hlavnou črtou tohto vekovo dospelého, no intelektuálne a citovo nezrelého muža je mlčanlivá apatia s občasnými výbuchmi zlosti namierenými najmä proti matke, no ani spolužitie s priateľkou nie je bezproblémové. V závere filmu akoby aj on dozrel, keď pred otcom mŕtvej obete priznáva svoju vinu a zrejme prijme aj trest. Výzorom zaujímavá, hoci nie klasicky krásna je Ilinca Goia ako synova partnerka Carmen, ktorá až v tieni rodinnej tragédie nachádza spoločnú reč so svojou potenciálnou svokrou, odhaľujúc pred ňou aj najprivátnejšie problémy.

„Je to film o odpustení, zmierení a porozumení,“ povedala producentka filmu Ada Solomon, ktorá odôvodňuje jeho medzinárodný úspech tým, že ide o „univerzálny emocionálny príbeh rodiny“. Pozícia dieťaťa je snímaná dokumentárnym spôsobom, ktorého výsledkom je – podľa režisérových slov – „plátok života takmer taký autentický ako samotný dokument“. Kamera (Andrei Butica) je v neustálom blízkom kontakte s hercami, na každom kroku sleduje ich konanie tak intímne, akoby vnikala nielen do ich pocitov, ale aj myslenia. V dlhých  záberoch bez strihu (Dana Bunescu) pokojne zotrváva na tvári postáv, všímajúc si najmä oči a pery, ktoré najlepšie vyjadrujú ich vnútorný svet. Veľkú úlohu zohráva dôraz na detail, ktorý výborne charakterizuje nielen prostredie, ale aj hrdinov a ich vzájomné vzťahy. Jeden príklad za všetky: Cornelia sa sťažuje, že kúpila synovi romány Herty Müllerovej a Orhana Pamuka, no on ich ani neotvoril. Okrem matkinho rozhorčenia tento detail naznačuje, že Cornelia nie je len novodobá zbohatlíčka, ale aj rozhľadená žena, ktorá – možno zo snobizmu – kupuje knihy nositeľov Nobelovej ceny, i to, že syn matkine darčeky ignoruje a možno ani o literatúru nestojí. (Neskôr sa dozvieme, že je chemik.)

Dokumentárny spôsob snímania ručnou, chvíľami akoby „nervóznou“ kamerou má okrem presvedčivej autenticity aj trochu negatívny dôsledok. V slede realistického „chladného“ pozorovania sa do istej miery stráca emocionálny zážitok, respektíve sa z plátna neprenáša priamo na diváka. (To je, podľa môjho názoru, aj problém slovenského filmu Zázrak.) Hoci scenár Pozície dieťaťa je vystavaný zručne (jeho autorom je Razvan Radulescu, ktorý má na konte viac ako pätnásť predlôh celovečerných filmov, o. i. Smrť pána Lazaresca a Utorok po Vianociach, a dva významné romány – Život a skutky Ilie Cazana, Najlepší debut roku 1997 v Rumunsku, a Teodosie Malý, odmenený o rok neskôr Cenou Európskej únie za literatúru) a hoci na ňom spolupracoval aj režisér Netzer, istým nedostatkom je úplné vytratenie sa motívu manipulácie pri vyšetrovaní tragickej autonehody, čo znamená prechod od kritiky skorumpovanej spoločnosti k psychologickej dráme, ako aj nedostatočné prekreslenie postavy syna a jeho dôvodov nenávisti k matke.     

Príbeh filmu, ktorý vstúpi do slovenských kín 12. septembra, má aj aktualizačný význam v súvislosti s  reálnou tragickou autonehodou slovenskej občianky, pretriasanou  najmä v bulvárnych médiách, ktorej vyústenie bude zrejme odlišné. No to nie je hlavný dôvod, pre ktorý sa Pozíciu dieťaťa oplatí vidieť.

Pozícia dieťaťa (Pozitia copilului), Rumunsko 2013
Scenár: Razvan Radulescu, Calin Peter Netzer
Réžia: Calin Peter Netzer
Kamera: Andrei Butica
Strih: Dana Bunescu
Hrajú: Luminita Gheorghiu, Bogdan Dumitrache, Florin Zamfirescu, Vlad Ivanov, Adrian Titieni, Natasa Raab, Ilinca Goia a ďalší
Premiéra v SR: 12. septembra 2013
Foto: Film Europe