Hongkongský režisér Wong Kar-wai je jedným z tvorcov, ktorý má v našom geografickom priestore výnimočné šťastie. Jeho najnovšie filmy, s výnimkou rannej tvorby, uviedla  naša distribúcia – Stvorení pre lásku (2000) a 2046 z roku 2004 uviedla Asociácia Filmových klubov.

Moje čučoriedkové noci (2007), Na západe diabol na východe jed (2008), ale aj Šťastní spolu (1997), Chunking Express (1994) a Divoké dni (1990) sme mali možnosť vidieť striedavo v kinách alebo na obrazovkách Českej a Slovenskej televízie. Žiadny iný čínsky režisér, vrátane Zhang Yi-moua alebo Chen Kaigea, nehovoriac o mladších, rovnako úspešných tvorcoch ako Jia Zhangke, Lou Ye alebo Zhang Yuan, sa takejto pozornosti nedočkal. Snímku Veľmajster (The Grandmaster) uvedli na tohtoročnom MFF v Karlových Varech, ale do našej distribúcie sa dostane neskôr, možno začiatkom roku 2014.

Voľba kultového mága tentoraz padla na legendárnu postavu majstra bojových umení Ip mana (1883-1975), učiteľa celej generácie adeptov, z ktorých bol najznámejší Bruce Lee. Dramatický život Ip mana, v ktorom sa odrážali vtedajšie historické udalosti sa stal námetom pre množstvo filmov, v posledných rokoch to boli hneď tri – Ip man z roku 2008 a Ip man 2, oba režiséra Wilsona Yipa s hongkongskou hviezdou Donnie Yenom, Ip man: zrodenie legendy (2010) a Ip man: posledný boj (2013), oba nakrútil režisér Herman Yau. Z diaľky to vyzerá ako svojrázny zápas režisérskych hviezd o zobrazenie najefektnejšieho Ip mana, ktorý  bezpochyby vykazuje znaky ľudového hrdinu. Jeho životný príbeh je paralelou zložitého obdobia čínskych dejín 20. storočia, plného vojen a revolúcií a ponúka tak široké pole inšpirácie. Do jedného filmu sa tak dá vložiť história, autobiografia a, samozrejme, hlavný tromf hongkongského filmového evergreenu, ukážky všetkých druhov bojových umení.

Úvod filmu  Veľmajster (Yi dai zong shi /The Grandmaster)  nás zasväcuje do  zložitej hierarchie majstrov – učiteľov, keďže v prípade ázijských bojových umení ide o komplexný jav, v ktorom sa štýl obrany prelína s filozoficko-náboženským pozadím. Treba podotknúť, že v západnej kultúre nemá žiadnu obdobu. Majstri bojových umení dokázali vytvoriť svoj vlastný štýl, alebo  rozvíjali štýl svojho učiteľa. V každom prípade boli uctievanými a rešpektovanými osobnosťami väčej či menšej komunity. Rieka Jang-ce rozdeľovala reprezentantov bojových umení na severnú a južnú školu, obe organizované podľa vlastných pravidiel.

Píše sa rok 1936. Na území Číny  sú už japonskí okupanti, ktorí obsadili Mandžsko na severe. Do Foshanu (mesto južnej čínskej provincie Guangdong) prichádza majster Gong Yutian (Wang Qingxiang, poznáme ho z filmu Krvavé pobrežie) zo severu ohlásiť, že sa rozhodol vzdať sa vedúcej pozície a rozlúčiť sa so svojimi priateľmi na juhu. V jednej zo scén vysvetľuje, v čom spočívali jeho zásluhy. Dokázal okrem iného zorganizovať predstaviteľov jednotlivých štýlov do Severného zväzu bojových umení. Oznamuje, že vybral svojho nástupcu. Má ním byť Ma San. Vyzýva južanov na ukážkový boj. Chce, aby mu vybrali partnera. Medzitým však dôjde ku konfliktu, v ktorom Ma San nedokáže udržať na uzde svoje emócie a rozhnevaný Gong Yutian ho posiela domov.  Južania presviedčajú Ip mana (Tony Leung, hral v predchádzajúcom filme režiséra Na východe diabol, na západe jed, ale aj vo filme Ang Leea Túžba, opatrnosť)  aby bojoval s Gongom. Nakoniec súhlasí. Do mesta prichádza dcéra Gonga, Gong Er (Ziyi Zhang, známa napríklad z filmu Tiger a drak). Pochybuje o schopnosti Ip mana postaviť sa otcovi. Ip man však dokáže obstáť v skúške „rozumu“ a odmietne rozlomiť ponúkaný koláč, predstavujúci jednotu severu a juhu. Gong Er však nie je spokojná, jej otca nikdy nikto neporazil a Ip man teda na rozlúčkovej slávnosti súhlasí so zápasom s krásnou a odvážnou protivníčkou. Kto prvý poškodí zariadenie Zlatého pavilónu, prehráva. Keď on dopadne na drevené zábradlie schodiska, rozštiepi sa. Rozchádzajú sa ako priatelia. Vzájomné emócie ilustrujú listy s básňami, ktoré mu Gong Er adresuje. Ďalší vývoj vojnových udalostí, pri ktorých Ip man stratí obe dcéry, následuje obsadením Číny Japoncami. Ma San kolaboruje a dostáva v okupačnej vláde funkciu. Navštevuje starého Gong Yutiana a svojho učiteľa zabije.
V roku 1950 je Ip man už v Hongkongu, kde si hľadá prácu ako učiteľ bojových umení. Gong Er sa pomstí Ma Sanovi, ale víťazstvo si odnesie s dlhotrvajúcim zranením. S Ip manom sa stretávajú v hongkongskej čajovni a zakrátko Gong Er umiera. V záverečnom resumé sa dozvieme, že už nikdy nevidel svoju ženu, ktorá ostala v Číne, kde v roku 1960 zomrela. On sa až do konca života sa venoval výuke bojových umení.

Rozprávanie, ktoré sa k životu reálneho Ip mana vzťahuje len veľmi voľne, vedie logika poetickej nostalgie za svetom princípov a noriem dedených po predkoch, ovládajúcich umenie boja bez zbraní. Ich jedinečné  schopnosti v odpore voči vyzbrojeným armádam japonských okupantov nestačili. Film je zároveň príbehom nenaplnenej lásky. Gong Er podľahne ópiu, neznesie život bez domova, kde sa rozplynul starý svet niekdajšej hrdosti, moci a schopnosti brániť všetko, čo malo hodnotu. 

Štruktúra príbehu je vystavaná na princípe spomienkovej reflexie. Pri niektorých udalostiach sa zdrží rozprávanie dlhšie, aby následne prešlo rýchlym sledom, registrujúcim všetko, čo následovalo. V kolorovaných archívnych záberoch, zrejme z dobových propagačných materiálov, vidíme postup japonskej armády Čínou. Jednotlivé časti oddeľujú titulky, popisujúce presun deja v čase i priestore.

Výrazným znakom filmu je estetizácia rozprávania. Určujúcim prvkom režisérovho rukopisu je pohyb. Jeho dynamika je nositeľom emocionálneho pôsobenia, striedanie rýchlych a pomalých záberov, rytmizácia ich obsahu v škále: úcta, radosť, odhodlanie, hnev alebo smútok, dáva rozprávaniu charakter búrlivého vlnenia ako - metaforického vyjadrenia ľudského života. Zaujímavé je, že sa vo filme okrem scén v zimnej krajine takmer neobjavujú zábery prírody. Charakter vizuálnej štylizácie, snaha esencializovať vnútornú energiu obrazu postupmi, ktoré majú blízko k tradičnému čínskemu maliarstvu ako v kompozícii, tak v striedmosti používania farieb, či rytmizácii nálad a emócií, vytvára  na plátne skutočný filmový zážitok. Wong Kar- waiove obrazy obľúbeného trópu čínskeho básnictva a zároveň maliarstva – krása prchajúceho okamžiku, je najmä v scéne posledného rozhovoru Ip mana a Gong Er jednoducho nádherná. Staré čínske príslovie hovorí: „Je ľahké namaľovať ruku brnkajúcu na struny, ale znázorniť oko, ktoré vyprevádza odlietajúcu divokú hus, je ťažké.“  

Ďalším povšimnutiahodným momentom je spôsob, ako sa princípy čínskej poetickej tradície, tradične spojenej s prírodou, implantovali do uzavretého, metropolitného priestoru priúzkeho a primalého Hongkongu. Aj tu režisér dokazuje svoju majstrovskú schopnosť všestrannej štylizácie, napríklad na záberoch tvárí kurtizán v Zlatom pavilóne, z ktorých skladá originálny ornament. Napriek všetkým týmto kvalitám skončí film na poličke s filmami žánru kung fu. Ten sa dostáva do svojej manieristickej polohy, kde už nejde o víťaza a následne aj o hodnoty, ktoré reprezentuje, ale ide predovšetkým o „manieru“, spôsob predvedenia. Ale o tom už niekde inde.