Neraz som uvažovala nad tým prečo si filmy, istým spôsobom provokatívne aj keď sa mi zo začiatku nepáčia, pamätám. Nezabudnem na ne. A dobré snímky po čase úplne zmiznú v bludisku mojej pamäti a veru dlho musím v nej dolovať, aby som si ich aspoň trochu oživila. Napríklad  Antikrist Larsa vo Triera ma až tak veľmi neuchvátil, ale po čase sa mi vybavuje každý záber, každá scéna. Ani mi už nenapadne myšlienka, že mi na ňom niečo prekáža. A tak je to so všetkými filmami, ktoré sa vymykajú z rámca priemernosti, sú niečím príťažlivé a provokatívne. Možno preto takmer väčšina fandila filmu Život Adèle - Kapitola 1 a 2 francúzskeho režiséra, tuniského rodáka Abdellatifa Kechichea. Hádam len hŕska mala výhrady, ale tolerantné canneské publikum mu fandilo od začiatku.

K Zlatej palme, ktorú mimoriadne udelila porota trom - režisérovi a herečkám Adèle Exarchopoulosovej (19) a Léy Seydouxovej (27), získal film aj cenu poroty FIPRESCI. Stalo sa to v histórii festivalu po prvý raz, aby sa Zlatá palma udelila nielen režisérovi, ale aj dvom protagonistkám. Ich herecké výkony však boli tak prepracované, plné výšne a bolesti, že si toto šalamúnske rozhodnutie skutočne zaslúžili. Predseda poroty Steven Spielberg povedal: “Počúvali sme naše srdce”. Lesbická ľúbostná dráma je provokatívna, ľudsky hrejivá a krásna. Počiatočné obavy, či  ľúbostné scény dvoch lesbičiek nebudú handicapom sa rýchlo rozplynuly. Film hovotí aj o veľkom utrpení z rozchodu. Doteraz sa takmer všetky ľúbostné príbehy sústredili len na to, čo rozchodu prechádzalo, no tentoraz sme boli svedkami aj utrpenia, ktoré opustená musí znášať, prežiť a spracovať. Abdellatif Kechiche v trojhodinovom filme o vášnivej láske a dramatickom rozchode dvoch lesbičiek mal odvahu milostné scény nakrútiť do detailov. Sú síce odvážne, ale z estetického hľadiska krásne, vkusné, a najmä neurážajúce. Snímka o povahovo dvoch diametrálne odlišných ženách – intelektuálky a dievčaťa z ľudu – je zaujímavá aj tým, že jemne naznačí, že to inak ani dopadnúť nemohlo. Naívnejšia Adèle sa musí vyrovnať s rozchodom a postaviť sa na vlastné nohy, cesta to bude bolestná, ale hrdinka je na ňu pripravená. Adèle je objavom festivalu, jej zrelý herecký výkon je obdivuhodný. Film o tríznivej, sebazničujúcej, ale zároveň oslobodzujúcej láske, vysoko vyčnieval nad ostatnými, ale pri uvedení v zahraničí by mu pomohlli nožničky, ale najmú skrátenie ľúbostných scén. Uvažovať o tom však patrí už do kompetencie režiséra.

Veľká cena pre bratov Coenovcov
Až kým sa neobjavila Adèle bol favoritom festivalu film Joela a Ethana Coenovcov za snímku Inside Llewyn Davis o známom folkovom spevákovi a  ušla sa mu druhá najväčšia trofej - Veľka cena. Skúsení režiséri sa nikdy nepodpíšu pod nepodarok, a tak to bolo  aj v tomto prípade. Brilantná tragikomédia vtipne a s humorom prezentovala existenčné problémy speváka, ale aj jeho tvrdohlavosť robiť len takú hudbu, ktorá je mu bytostne blízka.

Víťazní herci
Mužských hereckých výkonov bolo neúrekom. Ktokoľvek mohol cenu dostať. Napríklad favoritom bol aj Michael Douglas a Matt Damon vo filme Stevena Sodeberga Behind the Candelabra, ktorý Francúzi nazvali Môj život s Liberacem. Portrét homosexuála Liberaceho a v istom období jeho veľkú lásku zahrali heci presvedčivo a tiež s vkusom. Porota možno až toľko odvahy nemala, aby cenu za herecký výkon dostali opäť “gayovia”. Boli by si to však zaslúžili. Za to triumfovala, a to právom, tragikomická čierno-biela road movie skúseného majstra a oscarového režiséra Alexandra Payna Nebraska. Snímka v nijakom pripade nebola priemerná, teda ostrieľaný veľký hráč 76 – ročný  Bruce Dern mal po rokoch veľkú šancu, ktorú sa mu podarilo aj zúročiť v Cene za najlepšiu mužskú interpretáciu. Sugestívne zahral starého opotrebovaného muža, ktorý sa nevzdá svojho sna ani keď mu ho všetci vyhovárajú. V krátkosti otec sa so synom vydá na cestu do minulosti, aby vyplávali dlho potlačované rozpory v rodine, ktoré otec príjíma s pokorou a bez sebaľútosti. Snímka dojme, poteší a núti zamyslieť sa nad sebou. Za najlepšiu ženskú interpretku uznala porota prekvapenú a dojatú  Bérénice Bejovú za úlohu vo filme Iránčana Asghara Farhadiho Le passé (Minulosť). Príliš prekonštruovaná rozvodová dráma  rieši komplikovené vzťahmi matky s deťmi a životnými partnermi. Rozporuplnú osobnosť vynikajúco stvárnila Bérénice Bejová, ktorá ju zahrala na jednej strane ako nerozhodnú, na druhej ako manipulátorku, ale tiež matku nadovšetko milujúce svoje deti.

Bez cien neostali...
Mexický film Amata Escalanteho Heli dostal prekvapujúco Cenu za réžiu.  Bol v každom prípade krutý, odzrkadľoval s chirurgickou presnosťou svet kde vládne korupcia, podplatní policajti, ba až vrahovia a heroín rozhoduje o živote a smrti. Pravdivý a bezperspektívny pohľad na mexickú drogovú vojnu bol nevyvážený, zbytočne drastický a miestami až nudný.
O to viac si Cenu poroty zaslúžil japonský tvorca Kore - Eda Hirokazu za snímku Like Father, Like Son (Aký otec, taký syn). Ide o zámenu dvoch chlapcov narodených v jeden deň, na ktorú sa príde po šiestich rokoch. Vymeniť si deti nie je také jednoduché. Nakoniec dilemu vyriešia samotné deti, ktoré majú bližšie k rodičom, ktorí ich vychovávali.
Režisérovi Jia Zhangkemu  za snímku Tian Zhu Ding (A Touch of Sin) prisúdili Cenu za scenár, a to za šokujúce odhalenie  života v dnešnej Číne, plnej kontrastov, brutality a bezprávia. Ľudský život tu veľa neznamená a náprava je v nedohľadne. Nedá mi nedodať, že sa režisér sústredil len na istú časť populácie, veď ekonomicky expandujúca Čína po celom svete musí mať aj svoje svetlé stránky. Aj my radi nakrúcame filmy o ľuďoch na okraji spoločnosti a tiež nereprezentujú celé Slovensko. Zrejme je to tak aj v prípade tohto filmu. No ako záznam o istej časti populácie je to obraz alarmujú a pozitívom je, že v tejto krajine vôbec mohol vzniknúť.

Tí ostatní

Bez cien ostalo veľa filmov, ktoré by si možno v slabšej konkurencii bola porota všimla. Dve hodiny 22 minút trvá film Paola Sorrentina La grande belezza (Veľká krása) o spisovateľovi, ktorý už roky nenapísal ani riadok. Starnúci seladon strieda výstredné večierky a milenky, ale nikde nenájde pokoja. Taliani mi isto odpustia, keď poviem, že sa vplyvu veľkého Felliniho dodnes nezbavili. Režisérov majú dobrých, ale zatiaľ ani jeden neprekročil tieň veľkého Federica. Budú si musieť ešte počkať...
Nezanedbateľný bol aj film francúzskeho režiséra Arnauda Desplechina Jimmy P  Psychothérapie d´un Indien des plaines (Jimmy P. Psychoterapia Indiána z pláni), S chuťou si v ňom zahrali Benicio del Toro a Mathieu Amalric (tiež kandidáti na hereckú cenu). Snímka s priveľa textom upozorňuje, že sa ani Indiánom, ani veteránom vojen nevenuje dostatočná starostlivosť – satisfakcia je v nedohľadne.
Jim Jarmusch málokedy sklame, môžete ho mať rád alebo nie, je to mimoriadne invenčný tvorca. Súťažný film Only Lovers Left Alive o upíroch Eve a Adamovi, ktorí buď žijú v Detroite alebo Tangere bol plný intelektuálneho humoru, nadsázky, ale pozoruhodný najmä brilantným hereckým výkonom Tildy Swintonovej. Konverzačka Romana Polanského La Vénus à la fourrure (Venuša v kožuchu) bola príležitosť blysnúť sa dvom hercom Emannuelle Seignerovej a Mathieuovi Amalricovi a obaja ju využili. Zblíženie intelektuála Thomasa a vulgárnej Vandy je napísané a zahraté výborne, len tohto roku bola konkurencia príliš veľká. Tohtoročný 66. canneský festival priniesol teda veľa pozoruhodných filmov a jeden, o ktorom sa bude ešte veľa diskutovať.