Režisér Juraj Jakubisko (1938) patrí k najvýznamnejším režisérom slovenskej kinematografie. Spolu s Dušanom Hanákom a Elom Havettom tvorili na konci 60. rokov mladú generáciu slovenských filmárov, ktorá vstúpila do kinematografie veľkolepým spôsobom. Priniesli modernosť filmového výrazu, myšlienkovú hĺbku a nový prístup k realite. Juraj Jakubisko si 30. apríla 2013 pripomenie významné jubileum, oslávi 75. výročie narodenia.

Juraj Jakubisko, rodák z Kojšova, je slovenský režisér, scenárista, kameraman, fotograf, výtvarník. K vizuálnemu umeniu inklinoval od mladosti, keď sa v roku 1953 rozhodol študovať odbor fotografie na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave. Tam absolvoval v roku 1957 a prihlásil sa na odbor réžie na pražskej FAMU, kde študoval v rokoch 1959 – 1966. Už počas štúdia zaujal krátkymi školskými filmami. Predovšetkým snímkami Mlčení (1963), Déšť (1965) a Čekají na Godota (1966), ktoré získali medzinárodné ocenenia na filmových festivaloch v Oberhausene, Mannheime a Bergame.

V slovenskom filme Juraj Jakubisko debutoval v roku 1967 snímkou Kristove roky, s ktorou uspel na Medzinárodnom filmovom festivale v Mannheime, a získal aj množstvo domácich ocenení. Ešte pred tým však nadobudol skúsenosti ako režisér a scenárista v pražskej Laterne magike (1965 – 1966) a nakrútil niekoľko reklamných filmov pre expozíciu módy na EXPO ’67 v Montreali. V roku 1967 sa stal režisérom Štúdia hraných filmov v Bratislave a po debute Kristove roky, ktorý bol autobiografickou výpoveďou o potrebe konečného rozhodnutia človeka na životnej križovatke, povedal: „Kristove roky – to je pre mňa filozofický pojem, označenie pre kritický okamih v ľudskom živote. Mladosť sa končí, je potrebné sa pozrieť, ako vyzerajú naše ideály, ako k nim máme ďaleko alebo blízko, ako sa oni samé zmenili v priebehu rokov.“ Jeho tri ďalšie nasledujúce filmy Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969) a Dovidenia v pekle, priatelia (1970, dokončený v roku 1990), však boli už zakázané. V nasledujúcom období 70. rokov ako zakázaný autor bol Jakubisko nútený venovať sa výlučne dokumentárnej tvorbe. Vtedy vznikli aj niektoré z jeho pozoruhodných dokumentov, a to Stavba storočia (1972), Ondrej Nepela (1973), Bubeník Červeného kríža (1977) a ďalšie. V tomto čase spolupracoval aj na grafickej úprave dvojalbumu skupiny Collegium musicum Konvergencie a albumu Pavla Hammela a skupiny Prúdy Šľahačková princezná.

K hranej tvorbe sa smel Jakubisko vrátiť až v roku 1979, keď nakrútil film Postav dom, zasaď strom. Nasledoval ho trojdielny televízny film Nevera po slovensky (1980), medzinárodne ocenená filmová sága Tisícročná včela (1983), rozprávka Perinbaba (1985) a film Sedím na konári a je mi dobre (1989). Na aktuálnu spoločenskú situáciu po zmene režimu reagoval v roku 1992 filmom Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý. Od roku 1993 Jakubisko žije a pracuje v Prahe, kde založil produkčnú spoločnosť Jakubisko Film. V Českej republike realizoval filmy Nejasná zpráva o konci světa (1997) a Post coitum (2004). Je členom Európskej filmovej akadémie, od roku 2001 docentom na pražskej FAMU. Venuje sa aj výtvarnému umeniu a divadlu. Získal množstvo ocenení, okrem iných aj Zlatú kameru za celoživotný prínos slovenskej kinematografii a štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. V roku 2008 mal premiéru jeho historický veľkofilm Bathory. V týchto dňoch môžu festivaloví diváci vidieť jeho film Nejasná zpráva o konci světa na 26. Festivale českých filmov v Plzni, ktorý trvá do 27. apríla 2013.

Foto: Vavrek