GoEast - Central and Eastern European Film Festival , ktorý sa uskutočnil po trinásty krát vo Wiesbadene dokazuje, že oblasť strednej a východnej Európy má hlboký a široký tvorivý potenciál originálnych tvorcov a diel. Stále je však dosť nevyužitý a potrebuje iba väčšiu produkčnú podporu predovšetkým oveľa ťažšie vznikajúcej nekomerčnej a umeleckej tvorby. V Nemecku to už dlhšie pochopili, možno viac ako v inej časti (západnej) Európy.

A prostredníctvom tohto špecializovaného festivalu (obdobne a dlhšie aj vo "východonemeckom" Cottbuse) pozorne vnímajú aktuálny vývoj kinematografie v tomto teritóriu, reflektujú ho, snažia sa uvádzať najlepšie diela, nielen na samotnom podujatí, ale presadzujú ich uvedenie aj v nemeckých kinách a televíziách. Podstatné je, že aj aktívne vstupujú do koprodukčných projektov a predovšetkým ekonomicky a organizačne podporujú najtalentovanejších študentov východoeurópskych vysokých filmových škôl a mladých filmárov vôbec. Spätne tým obohacujú aj vlastný profil domácej vizuálnej tvorby, ale aj poznanie súčasného diania a spoločenských premien o celú škálu titulov z hranej, dokumentárnej, animovanej, experimentálnej dlhometrážnej, ale aj krátkometrážnej tvorby. Teda dosť dôvodov, aby sme sa o tento festival strednej veľkosti pozornejšie zaujímali a využívali pre našu tvorbu a šírenie najvyšších hodnôt aj toto mesto v Porýní, sídliace neďaleko, ale aj neprávom v tieni hessenského Frankfurtu, ktorého Deutsches Filminstitut – DIF preberá hlavnú odbornú záštitu nad festivalom. Mimochodom, jedno zo šiestich autonómnych pracovísk Nemeckého filmového inštitútu, aj so všetkými úlohami, predovšetkým archivačnými, reštauračnými, ale aj propagačnými sídli vo Wiesbadene. A tu sa odohrávala aj nosná časť festivalového sympózia venovaného stále inšpiratívnej tvorbe "čiernej vlny" juhoslovanskej kinematografie zo zlomov šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, dielam Živojina Pavlovića, Dušana Makajeva, Alexandara Petrovića i tam prítomného a vecne diskutujúceho Želimira Žilnika, ktorý nielen filmom Rané diela (Rani radovi 1969) 1969 tlmočil subverzívny a kritický profil generácie, ktorým filmy, napríklad na rozdiel od nás, nedávali v tých časoch do trezoru. Ďalšou veľkou retrospektívou festivalu boli filmy už deväťdesiatročného maďarského režiséra Miklósa Jancsóa, s ktorým sa dialóg z jeho dielne mohol uskutočniť iba cez skype na diaľku. Pod banálnym titulom filmového historika a režiséra Ivána Forgácsa Szovjet-magyar koprodukció 2011, tu ukázali mechanizmus, ako sa Jancsó vyhýbal cenzúre, keď pre Sovietov nakrúcal romantizujúcu verziu komunistických revolúcií, pre Maďarov však už aj s odvrátenou a brutálnou tvárou dobového násilia...

Úspech festivalu vo Wiesbadene je podmienený nielen nemeckou filmovou a kultúrnou vnímavosťou, respektíve aj ich strategickými zahranično-politickými záujmami, kde pokojná (nielen) ekonomická spolupráca všetkých krajín stredo-východnej Európy, verejne a priamočiaro tlmočená aj na odovzdávaní cien, je prepojená aj senzibilitou manažmentu, ktorý má na čele tímu spolupracovníkov nielen atraktívnu, ale aj teoreticky a odborne zbehlú riaditeľku Gaby Babićovú. Ten sa sústreďuje na vyhľadávanie a uvádzanie najlepších, ale aj perspektívnych diel najmladšej generácie filmárov, ktorá spoluvytvára novú etapu dejín svetovej kinematografie.

Nosnou je predovšetkým súťaž, do ktorej organizátori vybrali osem dlhometrážnych a šesť dokumentárnych titulov, kde dvomi hranými rumunskými titulmi, akoby chceli potvrdiť ich momentálnu líderskú pozíciu v dramaturgickom hľadaní a objavovaní neskrášlenej reality aj v najbanálnejších témach súčasnosti. V takom duchu sa aj nieslo bizarné až absurdné či sureálne komické spolužitie obyvateľov domu nielen v rodinných vzťahoch, ale aj s rozmanitým domácim zvieratstvom: Domestic, režiséra Adriana Sitaru. Film Rocker Mariana Crişana však už zobrazoval oveľa brutálnejšiu realitu vzťahov a pádov na dno bezmocnosti, kde sa dostávajú ľudia závislí na alkohole a hlavne drogách. Obdobne české Poupata, debut režiséra Zděnka Jiráského, ktorého limitovali aj televízne produkčné a dramaturgické možnosti, ukazovali hlbokú sociálnu priepasť, do ktorej upadajú mladí ľudia a celé rodiny, nielen dôsledkom nemožnosti sa primerane zamestnať, ale aj deštruktívnym vplyvom závislosti na hracích automatoch, ktorej tu paradoxne prepadá jeden z generácie otcov. Kazachstanský Konštruktéri (Stroiteli) už dobrú tému podvodov a násilia okolo stavebných a pozemkových mafií autorsky dostatočne nezvládal. Podobne nedotiahnutá, ale najmä pridlhá bol aj moldavská Panychída (Panihida), ktorá plne nevyužila možnosti komediálnej metaforiky pri pochovávaní mŕtveho, takže umenie nášho Martina Slivku, zobrazujúce obdobnú tému v bulharskom prostredí, s univerzálnym ľudským posolstvom zo šesťdesiatych rokov, zostáva dodnes neprekonané. Vyššiu umeleckú a profesionálnu kvalitu ukázali už poľský jemne melodramaticky až scenáristicky hollywoodsky vystavaný film o zbližovaní troch generácii jednej rodiny Piotra Trzaskalského Môj bicykel (Mój rower), obdobne aj koprodukčný srbsko-nemecko-slovinsko-francúzsky film režiséra Srdana Golubovića Kruh (Krugovi), ktorý však rieši oveľa závažnejšiu tému, pokus o zblíženie generácii detí a rodičov, ktorých predchodcovia a súčasníci viedli medzi sebou bezohľadnú občiansku vojnu, plnú násilia a iba ťažko zabúdaných mŕtvych. Vysoké štylistické a režijné majstrovstvo režiséra, dokonalé herecké výkony, ale, žiaľ, aj priveľmi komplikovanie rozuzľovanie hororu v závere tragických vzťahov dvojíc je súčasťou ruského filmu Zrada (Izmena) režiséra Kirila Serebrenikova, ktorého tvorbu si bude treba viac všímať. Hlavnú cenu poroty, ktorej predsedal maďarský režisér Bence Fliegauf, ale v nej bol aj predchádzajúci víťaz GoEast, jeho bulharský kolega Konstantin Bojanov, získal gruzínsky film v nemeckej a francúzskej koprodukcii Grzeli nateli dgeebi režisérov Nany Ekvtimishvili a Simona Grossa už roku 2013, ktorý tu prekladali V rozkvete. Je majstrovskou vizuálnou štúdiou obrazu života a nedávnych dejín tejto kaukazskej republiky, v najlepších ich kinematografických tradíciách, na dramatickom príbehu dospievajúcich pôvabných a inteligentných dievčat, ktorých determinujú agresívne správania nielen rovesníkov v spoločnosti, ale aj rodinách a ony bezmocne hľadajú spôsoby ako sa im ubrániť...

Iným vrcholom festivalu boli Anjelské ženy lúčnych Mari (Nebesnye zheny lugovykh Mari), ktorý získal cenu FIPRESCI (jej členom bol aj autor článku) režiséra Alekseja Fedorčenka z pomerne málo filmársky známeho Jekaterinburgu (bývalého Sverdlovska), kde má vlastnú produkčnú firmu 29. februára. Jeho tvorba štýlovo asociuje aj s tvorbou Paradžanova, či raného Juraja Jakubiska. Bezosporu zaujal všetkých najnekonvenčnejším spracovaním originálnej témy, čo docenila aj hlavná porota. O obyvateľoch autonómnej republiky Mari, z federatívneho Ruska, kdesi na jeho severozápade, medzi Volgou a Uralom, by sotvakto vedel, ale po jedinečnom artistnom filme si ich iste mnohí zapamätajú. Na základe až boccaciovských rozmarných, ale i tragických príbehov, prerozprávaných vo vyše dvadsiatich uzavretých epizódach lyricko metaforickým spôsobom, kde nie takmer ani jediného konvenčného obrazu v celej mozaike. Hlavnými protagonistkami sú mladé dospievajúce ženy, roztúžené po láske a plnohodnotných vzťahoch s hľadanými partnermi. Ich rozmanité bizarné príbehy hľadania najbanálnejšieho, ale aj podstatného ľudského šťastia, lásky, partnerstva, ale aj zdravia, chceného či nechceného dieťaťa, sa môžu naplniť iba prostredníctvom magických a okultných prvkov. Zdedili ich po svojich prapredkoch a ich pohanskej prapodstaty sa pravdepodobne nedotkli takmer žiadne moderné civilizačné vplyvy, ani pravoslávna kresťanská kultúra, ktorá sa tu iba okrajovo mihne, keď treba liečiť láskou takmer do kómy privedené dievča, nad ktorou je takmer bezmocný lekár aj rodičia. Pre nich reálne je to, čo je pre nás magické, iracionálne, nepochopiteľné a tajomné, možno aj z vplyvov východných kultúr, ale skôr sa zdá, že z autentickej prapodstaty svojráznej duše a prejavov malého jedinečného etnika, ktoré sa nechce, ani nevzdáva svojich pohanských rituálov a zvykov ani dnes, lebo sú súčasťou jeho neopakovateľnej identity.

O súťažných dokumentoch sa nebudem podrobnejšie zmieňovať, zväčša dosiahli slušný tvorivý štandard - veľmi ho však neprekračovali - vcelku objavne spracovanými témami. Hlavná porota najvyššie oprávnene docenila príbeh autistického teenagera s jeho sociálnymi, existenčnými a terapeutickými problémami v súčasnom Rusku Anton je tu (Anton tut rjadom) režiséra Ljubova Arkusa. Česi tu mali famácky film Pevnost s tradičným obrazom života nevšednej Prednesterskej republiky, Arméni rozprávali príbeh obetovanej generácie starých rodičov, ktorí prežili vojnu a dlho im trvalo, kým sa zbavili ilúzií o komunizme, Embers. Litovci zobrazili železničnú stanicu a obyvateľov bieloruského mestečka, ktoré sa živí šitím a predajom hračiek prechádzajúcich cestujúcich Hračky (Igrušky). Chorváti zdanlivo na banálnom pozadí kuchyne a jedál analyzovali hlbšie rozpad rodinného vzťahu a jeho dopad na aktérov, vrátane to autobiograficky popisujúcej režisérky Dany Budisavljevićovej Nije ti život pjesma Havaja, voľne preložené Život nie je iba veselou piesňou.

Hrané ani dokumentárne, dokonca ani krátkometrážne filmy mladých slovenských tvorcov sa do žiadnej súťaže nedostali. Azda to bude v ďalšom roku, kde by mohla dostať príležitosť, s podporou niektorých projektov aj bratislavská, či banskobystrická filmová škola. Okrem domácich hlavný priestor tu dostali študenti najmä z Maďarska a Kosova. Mimo súťažne sme však mali reprezentatívne zastúpenie v sekcii Beyond Belonging, ktorá sa zamerala na spoločenské konflikty a ich odraze v typických žánrových filmov. Zdatne tu diskutoval talentovaný Juraj Krásnohorský o svojom komediálnom debute Tigre v meste. Do jeho sekcie okrem súčasníkov z východnej, ale aj západnej Európy prekvapujúco zaradili aj Lubitschovu Ninočku (Ninotchka), ktorá vznikla v USA, ešte roku 1939, ale i Chytilovej Sedmikrásky (1966). Náš domáci krvavý horor režiséra Petra Bebjaka Zlo sa dostal do sekcie Higlights, teda Vrcholkov trinásteho ročníka festivalu, popri poľsko-slovenskom, ale aj koprodukčne holandsko- ruskom filme režiséra a scenáristu Władisława Pasikowského Dozvuky (Pokłosie), trilleri o brutálnych vojnových vraždách židov v poľskom mestečku Jedwabne, vtedy už na okupovanom území vtedajšieho nemeckého Gubernátu. V sekcii školských filmových dní bol aj český, slovenský a nemecký koprodukčný film režiséra Petra Oukropce Modrý tiger (2011), trikový fantazijný príbeh z prostredia botanickej záhrady v meste. Takže ani na GoEast sa naši tvorcovia nestratili.