Po sérii filmov, inšpirovaných počítačovými hrami, komiksovými hrdinami, detskými hračkami a atrakciami zo zábavných parkov prichádza hollywoodsky akčný veľkofilm Bojová loď režiséra Petra Berga, o ktorom reklama tvrdí, že ho inšpirovala tradičná hra starších detí, zvaná Lodičky.

Mladým vraj patrí svet, a tak  sa zákonite nakrúca prevažne pre mladých a o mladých. O to príjemnejšie prekvapí, keď tento stereotyp naruší príbeh o senioroch. Je to prípad filmu Báječný hotel Marigold britského režiséra Johna Maddena. Nakrútil ho podľa  scenára Ol Parkera na motívy románu Deborah Moggach Tieto hlúposti.

Máloktorý film má toľko rôznych distribučných názvov, ako Hystéria režisérky Tanye Wexler. V Británii je Hysteria, vo Francúzsku sa volá Oh, My God!, nemecký názov znie In guten Händen a v Čechách ho dokonca premenovali na Vrtěti ženou, hoci nemá vôbec nič spoločné so skvelou politickou satirou Barryho Levinsona Wag the Dog z roku 1997, v ČR uvádzanou ako Vrtěti psem.

V krátkom časovom rozpätí, po filmoch Immortalitas, Zlo, príchádza do našich kín ten najočakávanejší, pod veľavravným názvom eŠteBák režiséra Juraja  Nvotu. Asi preto, že sa odohráva v časoch najtvrdšej normalizácie a konečne sa aj na Slovensku niekto odvážil pozrieť sa na našu nedávnu minulosť. Pravdu povediac už bolo na čase.

Po rozporuplnom  prijatí „trháku“ režiséra Louisa Letterriera Súboj titanov kritikou, čerpajúcom námet z gréckej mytológie, sa snažil juhoafrický tvorca  Johnathan  Liebesman (1976 Johannesburg)  vylepšiť renomé filmov o bohoch, polobohoch a ich sporoch, vo filme, ktorý je voľným pokračovaním spomínaného a nazval ho Hnev titanov. Nemusím dodávať, že opäť s reprezentačným hereckým obsadením.

Deti a zvieratá sú vo filme spravidla pohromou pre režiséra a potešením pre divákov. Možno to predpokladať aj o najnovšom filme známeho amerického scenáristu a režiséra Camerona Crowea Kúpili sme zoo (USA 2011), ktorý mal včera večer(11.4.)premiéru.

Ak sa tradičnej západoeurópskej ľudovej rozprávky, ako ju zachytili bratia Grimmovci, chopia indický režisér (Tarsem Singh) s japonskou kostýmovou výtvarníčkou (Eiko Ishioka), je zrejmé, že výsledok bude... opatrne povedané: zaujímavý. V prípade amerického filmu Mirror Mirror, ktorý naše kiná uvádzajú s názvom Snehulienka, si však musíme klásť predovšetkým otázku, či na nacionalistami hlásanej škodlivosti multikulturalizmu predsa len nie je zrnko pravdy.

Bol to riadny žánrový skok, ktorý preniesol režiséra Petra Bebjaka od poetickej komornej ľúbostnej drámy zo Žitného ostrova do strašidelného domu v Bernolákove. Po Marhuľovom ostrove, ktorým vlani debutoval v celovečernom hranom filme, nakrútil horor Zlo (2012). Prekvapenie však nebude také veľké, keď si uvedomíme, že Peter Bebjak má za sebou celý rad kvalitných televíznych seriálov s kriminálnou tematikou (Mesto tieňov, Odsúdené, Ako som prežil, Aféry, Dr.Ludsky) a že o nakrútení slovenského hororu ako o svojej „srdcovke“ hovoril už dávnejšie.

V čase, keď  naše kiná i obrazovky „valcujú“ prevažne americké filmové projekty, plní spoločnosť Film Europe záslužnú úlohu tým, že programovo otvára dvere európskemu filmu a neobáva sa siahnuť ani po starších tituloch. Patrí medzi ne i film Lurdy z roku 2009, ocenený na festivale v Benátkach.

James Cameron je kráľ sveta filmovej zábavy. Robí divácky vďačné, vizuálne pôsobivé a komerčne mimoriadne úspešné výpravné veľkofilmy, v ktorých je presne, harmonicky a s remeselným fortieľom namiešané všetko, čo si publikum žiada: romantika, dobrodružstvo i atrakcia. Jeho filmy si vystačia bez samoúčelných experimentov, bez vysokých umeleckých ambícií, zato s optimálne využitými stereotypmi, klišé i s pikantným nádychom gýča. Publiku sa Cameronove filmy páčia, lebo im rozumie, neznepokojujú ho - a preto ich má rado.