Spomínam si, ako na moskovskom filmovom festivale uviedli americký film režiséra Godfreyho Reggia Koyaanisqatsi. Hoci to bolo nenápadné premietanie mimo hlavného programu, táto filmová esej o „živote vyvedenom z rovnováhy“ sa stala senzáciou podujatia a svojím novátorským  spojením obrazu, hudby a filozofickej myšlienky zatienila tituly tradičnej kinematografie. Kameramanom tohto filmu bol Američan Ron Fricke, ktorý si osvojil spôsob Reggiovej práce a neskôr ho aplikoval vo svojej vlastnej tvorbe.

Fricke, talentovaný filmár s odvahou experimentovať, uplatnil filmové rozprávanie bez dialógov a komentárov najprv v štyridsaťminútovej snímke Chronos (1985), kde sa snažil priblížiť prostredníctvom obrazov a hudby dejiny civilizácie od starovekého Egypta po modernú dobu. Výrazný úspech zaznamenal až jeho ďalší, takmer stominútový „dokument z ciest“ Baraka (1992) s podtitulom Odysea Zeme. Svoju hlavnú tému – ľudstvo a jeho vzťah k večnému – neopustil Ron Fricke ani v najnovšom filme, „poetickom dokumente“ Samsara (2011), pri príprave, nakrúcaní a strihaní ktorého sa znova stretol so svojím priateľom a stálym spolupracovníkom, producentom Markom Magidsonom. Názov filmu pochádza zo sanskrtu a znamená večne sa otáčajúce koleso života. Film voľne nadväzuje na Chronos a Baraku, vznikal päť rokov, pričom autori navštívili dvadsaťpäť krajín a sto lokalít. Overený spôsob filmárskej práce sa nezmenil, znova ide o bezslovné spojenie vizuálne účinných obrazov s nápaditou hudbou, o ktorú sa postarali Frickove stálice Michael Stearns a Lisa Gerrard, ku ktorým tentoraz pribudol Marcello De Francisci. Zmenila sa však celková atmosféra diela, tak ako sa za takmer dvadsať rokov zmenil svet. Ubudlo ľúbivých prírodných obrázkov v štýle nášho fotografa Filipa Kuliševa, výrazne sa zvýšil počet znepokojujúcich záberov, zobrazujúcich – stručne povedané – devastáciu našej planéty i jej obyvateľov.

Možno názov Samsara nevystihuje najpresnejšie obsah tohto filmu, pretože Ron Fricke sa nezaoberá večným kolobehom života, ale jeho rozmanitosťou. S dokumentárnou presnosťou, skrášlenou poetickým oparom, zaznamenáva prírodné krásy našej zemegule, ako pretrvávajú najmä v národných parkoch, ale pristihol prírodu aj v okamihoch, keď – povedané so Shakespearom – vymknutá z kĺbov šalie a spôsobuje ľuďom nenapraviteľné tragédie. Vizuálne pôsobivý výbuch sopky s oblakmi pary a syčiacou ohnivou lávou, zničené domy, zanesené bahnom po záplavách, pieskové záveje v izbách po púštnych búrkach – to sú len niektoré príklady prírodných katastrof, proti ktorým je človek stále rovnako bezmocný. A potom sú tu katastrofy, ktoré si spôsobuje sám v honbe za ziskom a konzumným spôsobom života. Indonézske sírnaté povrchové bane, kde sa v žltej smradľavej hmle potácajú vysilené postavičky unavených robotníkov, ktorí sa bez akýchkoľvek ochranných pomôcok s každým nádychom približujú k smrti, otrasné slumy na okrajoch niektorých svetových veľkomiest v kontraste s prepychom umelo vytvorených ostrovov, zoradených do tvaru paliem, hladné deti, prehŕňajúce sa v odpadkoch na obrovských skládkach, ubíjajúca zautomatizovaná ľudská drina pri bežiacich pásoch megafabrík, to sú zábery, ktoré vyvolávajú skľučujúce až depresívne pocity. Početné prasiatka sa na čínskej farme vrhajú na zapálené bradavky obrovskej prasnice podobne pažravo, ako zákazníci na fast food a ľudia na tovar v hypermarkete. Možno to autor ani tak priamočiaro nezamýšľal, ale je to paralela, ktorá sa sama ponúka. Okrem prírodných krás sú vo filme aj mnohé historické pamiatky a posvätné miesta, kláštory, kostoly, mešity, Múr nárekov, Mekka. Je duchovný život protiváhou konzumného, alebo koexistujú bez konfliktov? Sú modlitby liekom na chudobu a zaplnením roztvorenej priepasti medzi spoločenskými vrstvami? Možno autori filmu vôbec nechceli položiť tieto otázky, tie však vyplývajú z predkladaných obrazov.

Celý proces realizácie Samsary trval, ako sme povedali, päť rokov, z toho jeden a pol roka Fricke s Magidsonom strihali. Pri radení jednotlivých obrazov a sekvencií niekedy použili princíp asociácie, inokedy princíp kontrastu, ale sú tu aj spojenia bez vnútornej súvislosti. Ako predely fungujú portréty ľudí z rozličných krajín celého sveta, ktorí sa dívajú priamo do kamery. Vážne, bez úsmevu, čo pokladám za príznačné: akoby naň nebol dôvod. Divák môže pátrať, čo sa skrýva za týmto upreným pohľadom, domýšľať si príbeh jeho nositeľa. Tempo rozprávania sa mení. Kým sú „hrdinom“ filmu prírodné a kultúrne krásy, režisér necháva divákovi priestor, aby si ich vychutnal. Pri zobrazovaní priemyselných odvetví (najmä potravinárskeho priemyslu) a niektorých ľudských aktivít často samotný obraz zrýchľuje, naznačujúc tempo, v akom žije človek 21. storočia, podfarbujúc ho rytmickými údermi na bubon. Práca pri bežiacom páse sa zrýchľuje do neznesiteľnosti, ale aj pútnici v Mekke sa postupne menia na neidentifikovateľnú masu. Nesporne je to zámer a zároveň zrozumiteľná metafora.

Keďže hlavnou postavou filmu – podľa jeho autorov – je obraz, Fricke si dal záležať aj na kvalite svojej kameramanskej práce. Nie všetky lokality, v ktorých nakrúcal, dokáže divák spoľahlivo identifikovať, tým skôr, že  popri európskych krajinách, ako je Dánsko, Francúzsko a Taliansko, a popri známych amerických veľkomestách a národných parkoch ide aj o mnohé veľmi exotické miesta, no na tom nezáleží (hoci divákovi, ktorý film chápe aj ako svojský cestopis, môžu stručné titulky chýbať). Tvorcovia však nechceli nakrútiť o jednotlivých lokalitách dokumenty, ale vystihnúť ich podstatu, zväčša na základe charakteristického detailu. Svedectvo, ktoré podali, nie je optimistické. Mandalu z farebných pieskov, ktorú s nadľudskou trpezlivosťou vytvárajú mnísi v indickom kláštore Ladakh, po dokončení zničia. A posledný záber filmu – letecký pohľad na piesočnú dunu v namíbijskej púšti akoby hovoril: Všetko raz zaveje piesok času. Po celoživotnom pachtení sa zostane len nehybné ticho.

Americký „poetický dokument“  Samsara, ktorý do našich kín uvádza Continental film, je svojou obrazovo-hudobnou kvalitou a závažnosťou zdokumentovanej skutočnosti nesporným obohatením filmového repertoáru. Obávam sa však, že nezopakuje divácky úspech Baraky. Na predstavení v jednom z bratislavských multiplexov som bola v kinosále sama.

Samsara, USA 2011
Réžia a kamera: Ron Fricke
Koncept a strih: Ron Fricke, Mark Magidson
Hudba: Michael Stearns, Lisa Gerrard, Marcello De Francisci
Premiéra v SR: 25. októbra 2012
Foto: Continental film