Viaceré filmové festivaly – azda s výnimkou tých najvýznamnejších a „najzabehnutejších“ – zažili tohto roku v dôsledku ekonomickej krízy akési „postřižiny“. Aj z Letnej filmovej školy v Uherskom Hradišti, ktorá trvávala desať dní, organizátori odstrihli úvodný piatok a záverečnú nedeľu, takže 38. ročník trval iba osem dní – od 21. do 28. júla. Rozhodne však nehrozilo, že by účastník mohol zostať hladný, veď po šesť projekcií denne v piatich hracích priestoroch od pol deviatej ráno do 23.59 muselo uspokojiť aj tých najnáročnejších záujemcov.

Vitajte vo filmovom raji

Heslo „Vitajte vo filmovom raji“, ktoré sa prvý raz objavilo pred dvoma rokmi, sprevádza LFŠ naďalej: hlavným výtvarným motívom bolo tohto roku poobhrýzané biblické jablko – rozdiel bol len v tom, že nám ho neponúkala Eva, ale Iva (Hejlíčková, programová riaditeľka LFŠ) a to jablko boli v skutočnosti filmy. A prednášky, besedy, semináre, masterclassy... Bohato sme sa zasýtili, ale prejesť sme sa neprejedli. Filmové menu bolo zostavené tak akurát, hoci napohľad to vyzerá zložito: základom je šesť programových sekcií, ktoré sú ešte vnútorne členené – ide o profily osobností, prehliadky národných kinematografií, tematicky či žánrovo vymedzené cykly.

Ako sa Maďar svetoznámym stal

Najväčšiu pozornosť venovala tohtoročná LFŠ maďarskej kinematografii, a to od nemej éry cez 30. roky, nový maďarský film 60. rokov (režiséri Miklós Jancsó, Zoltán Fábri, Károly Makk, Zoltán Huszárik) a komediálny žáner až po retrospektívy dvoch významných osobností dvoch generácií. Tú staršiu reprezentoval István Szabó, autor významných diel známych aj z našich kín (Mefisto, Plukovník Redl) a zároveň výborný rozprávač a „odpovedač“ na otázky divákov. Pre tých, ktorí staršie snímky majstra poznajú, boli lákadlom najmä novšie filmy, ktoré sa u nás už nehrali. Na trojhodinový Slnečný jas (1999) bolo ťažké zohnať peniaze, a keď to Szabó chcel už vzdať, objavil sa kanadský koproducent, ktorý mal však dve podmienky: vo filme musia účinkovať medzinárodne známi herci a musí byť nakrútený v angličtine. Najmä nad druhou podmienkou krčil Szabó nosom, načo mu koproducent povedal: „Samozrejme, keď ho nechceš nakrútiť v angličtine, nenakrútiť v maďarčine ho môžeš kedykoľvek.“ A bolo rozhodnuté. V dramatickom príbehu odohrávajúcom sa od sklonku 19. storočia až po revolúciu v roku 1956 sledujeme osudy troch generácií židovskej rodiny Sonnescheinovcov/Sorsovcov, ktoré zároveň reprezentujú pohľad na monarchistické zriadenie, fašizmus a komunizmus. Bravúrny výkon tu podal Ralph Fiennes, ktorý zahral všetky tri hlavné postavy, teda starého otca, syna i vnuka (ten je rozprávačom príbehu) – a keďže film sa spravidla nenakrúca chronologicky, podľa režisérových slov sa stalo, že Fiennes hral v jeden deň – za výdatnej pomoci maskérov – všetky tri postavy.

Vzťah jednotlivca a štátu, umelca a moci – čo je Szabóova obľúbená téma – skúma režisér aj v dráme Na miskách váh (2001), nakrútenej podľa divadelnej hry známeho britského dramatika Ronalda Harwooda, ktorá vychádza zo skutočných udalostí. Dej sa odohráva v Berlíne krátko po skončení druhej svetovej vojny, keď dostane obmedzený americký dôstojník za úlohu skompromitovať vynikajúceho dirigenta Wilhelma Furtwänglera, ktorý má pozastavenú umeleckú činnosť pre podozrenie z kolaborácie s nacistickým režimom. Furtwängler však nie je kolaborant, iba človek, ktorý po nástupe Hitlera k moci zostal vo svojej rodnej krajine v dobrej viere, že svojím umením môže pomôcť presadzovať krásu a humanisticé hodnoty, aj keď ho to občas nútilo ku kompromisom, ktoré zjavne predpojatý major okamžite obracia proti nemu. Vo filme síce cítiť divadelný pôvod predlohy, ale herecký koncert Harveyho Keitela a Stellana Skarsgårda to do veľkej miery vyváži. Szabó zaradil na úplný koniec filmu autentický archívny záber – a na LFŠ k nemu pridal zaujímavú historku. Na zábere si skutočný Furtwängler po úspešnom koncerte podáva ruku s nacistickým pohlavárom. „Pri viacnásobnom sledovaní toho záberu som mal pocit, že je na ňom niečo dôležité, čo mi stále uniká. Požiadal som technika, aby mi obraz zväčšil, a potom ešte raz. A vtedy som na to prišiel.“ Dirigent si totiž po podaní ruky s nacistom inštinktívne utrel dlaň do vreckovky, ktorú si preložil z ľavej ruky do pravej. „Podľa mňa to neurobil naschvál, ale mimovoľne, inštinktívne,“ povedal Szabó. „Keby si to gesto bolo všimlo gestapo, bol by to jeho koniec.“ Režisérovi napokon archívny záber pomohol jasne definovať, na čej strane v príbehu on sám stojí.

V rámci slávnostného ukončenia LFŠ premietli Szabóov najnovší film Za zatvorenými dverami (2012), nakrútený podľa románu maďarskej spisovateľky Magdy Szabóovej (ktorá nie je režisérova rodina). V úlohe prostej gazdinej, ktorú si v 60. rokoch minulého storočia obľúbi jej zamestnávateľka, slávna spisovateľka, exceluje britská herečka Helen Mirrenová.

Ako sa z Benedeka Bence stal

Druhým významným maďarským hosťom bol o generáciu mladší Bence Fliegauf (ktorý predtým používal svoje „oficiálne“ meno Benedek, ale pri príležitosti uvedenia filmu Je to len vietor na tohtoročnom Berlinale sa rozhodol vrátiť k podobe mena, ktorou ho od detstva oslovuje rodina a priatelia). Tridsaťosemročného režiséra, ktorý nikdy neštudoval žiadnu filmovú školu a ktorý je dnes už svetoznámy, môžeme poznať zo sporadických uvedení jeho filmov na rôznych festivaloch a prehliadkach – či už ide o 160-minútového „hypnotického“ Dílera (2004), alebo jeho formálne najradikálnejšie dielo Mliečna cesta (2007), nakrútené iba v desiatich statických záberoch. Najnovší Fliegaufov film Je to len vietor (2012), ktorý získal Veľkú cenu poroty na tohtoročnom Berlinale, čoskoro uvidíme aj v našich filmových kluboch; autor v ňom reflektuje sériu vražedných útokov na Rómov, ktoré sa odohrali v rokoch 2008 a 2009. Jeho predošlý film, rozpačito prijaté Lono (2010), nakrútený v nemecko-maďarsko-francúzskej koprodukcii a takisto uvádzaný u nás v kluboch, do Fliegaufovej retrospektívy na jeho vlastné želanie nezaradili.

V súvislosti s veľkou maďarskou sekciou nemožno nespomenúť unikátne dielo režiséra Marcella Jankovicsa, ktorý previedol do podoby 160-minútového animovaného filmu dramatickú poému maďarského klasika Imreho Madácha Tragédia človeka (známu skôr z divadelných adaptácií). Náročné filozofické dielo o hľadaní Boha a zmyslu života, o ľudských slabostiach a hriechoch (zvukovú stopu tvorí dialóg Adama, Evy a Lucifera) je zároveň akýmsi sprievodcom po dejinách ľudstva od praveku až po budúcnosť v štýle sci-fi, pričom výtvarné poňatie jednotlivých pasáží vychádza z výtvarného štýlu tej-ktorej epochy (egyptské nástenné maľby, výzdoba gréckych amfor, dürerovské rytiny...). Tragédia človeka s copyrightom 2011 vznikala 23 (!) rokov – možno by Jankovicsov boj za presadenie a dokončenie jeho opus magnum mohol byť námetom na samostatný film.

S režisérmi naživo

Hosťami LFŠ boli aj ďalší významní tvorcovia. K tým najvzácnejším patril Iránec Abbas Kiarostami, ktorého milovníkom filmu iste netreba osobitne predstavovať. Tí však mohli byť sklamaní z toho, že Kiarostami sa tak trochu hral na primadonu: niekoľkým novinárom odmietol poskytnúť rozhovor, na besede po uvedení svojho celovečerného debutu Cestovateľ (1974) striktne obmedzil diskusiu len na otázky týkajúce sa predmetného filmu a aj tú zakrátko sám ukončil. Nuž, i tak sa dá... Kto sa však nenechal odradiť, určite si vychutnal samotné Kiarostamiho filmy – od stredometrážnej Skúsenosti (1973) až po jeho ostatný film Like Someone In Love (2012), ktorého dej je trochu prekvapivo situovaný do súčasného Japonska.

Kým vlani – ako si ctený čitateľ možno spomína – sme sa meno thajského režiséra Apichatponga Weerasethakula učili šesť dní, meno najexotickejšieho hosťa tohtoročnej LFŠ sme zvládli už za tri: bol ním srílanský režisér Vimukthi Jayasundara. Mimochodom, títo tvorcovia sú priatelia a Jayasundara sa rozhodol prísť práve na Weerasethakulovo odporúčanie. Okrem iného ich spája – ako na to v katalógu poukazuje hlavný dramaturg LFŠ a Jayasundarov obdivovateľ Jan Jílek – aj celý rad motívov a štylistických prvkov objavujúcich sa v ich filmoch. Nás zaujal najmä Jayasundarov debut, polhodinový dokument Krajina ticha z roku 2001, v ktorom režisér veľmi originálnym spôsobom reflektuje občiansku vojnu (medzi väčšinovými Sinhálcami vyznávajúcimi budhizmus a menšinovými Tamilmi, ktorí sú hinduisti) z rokov 1983 až 2009. Pri nakrúcaní reportáže z nemocnice pre vojnových invalidov v meste Kolombo zámerne použil starú filmovú techniku zo 60. rokov minulého storočia a čiernobiely materiál – spolu s archaickým štýlom snímania a lakonickým, nezúčastneným komentárom to vytvára dojem filmových týždenníkov z druhej svetovej vojny, vďaka čomu aktuálna téma zároveň získava určitú univerzálnosť.

Pracovné povinnosti neumožnili prísť Agnieszke Hollandovej, ktorej retrospektíva sa zamerala prevažne na staršie, čisto poľské snímky, ale obohatila ju aj poľsko-kanadsko-nemecká dráma V tme, situovaná do obdobia druhej svetovej vojny (ktorú sme už mohli vidieť v rámci tohtoročného Febiofestu). A prísť, samozrejme, nemohol ani britský klasik David Lean (1908 – 1991), ktorého filmy – vzácne spájajúce umelecké hodnoty s diváckou atraktívnosťou – sme videli v digitálne perfektne reštaurovaných kópiách.

Trojka z vyšehradskej štvorky

Ako je známe, Dumasovi traja mušketieri boli vlastne štyria. Štyri sú aj vyšehradské krajiny, ale vzhľadom na veľkú maďarskú sekciu sa do sekcie Vyšehradský horizont dostali „iba“ snímky poľské, české a slovenské. Poľskú kinematografiu reprezentoval napríklad film Volám sa Ki (2011), debut režiséra Leszka Davida, portrét mladej slobodnej matky, ktorá sa snaží riešiť svoju sociálnu a rodinnú situáciu. Možno je to len zhoda okolností, ale rodinné vzťahy hrali v uvedených poľských filmoch prím. Platí to o debute Bartosza Konopku Strach z výšok (2011), v ktorom sa televízny reportér musí vyrovnať so psychickým ochorením svojho osamelo žijúceho otca, aj o príbehu Výmyk (2011) režiséra Grega Zglińského o napätom vzťahu dvoch bratov, ktorých spojí podnikanie vo firme prevzatej po otcovi, ale opäť rozdelí nešťastný incident vo vlaku, pri ktorom sa starší z nich zachová na úkor druhého ako zbabelec. Postavu staršieho z bratov skvele a mnohovrstevnato zahral Robert Więckiewicz, ktorého poznáme z Balcovho filmu Pokoj v duši.

Bitka o český Polski film

Už tradične obrovský záujem je o domáce filmy, najmä o tie, ktoré sú uvádzané (pred)premiérovo. V záujme publika (niektorí diváci naň čakali aj dve hodiny vopred) viedol český film s trochu bizarným názvom Polski film, ktorý do Hradišťa doputoval rovno z karlovarskej súťaže  – jeho zaradenie do nej bolo však prinajmenšom otázne. Film o nakrúcaní filmu, ktoré sa ustavične stretáva s nejakými úskaliami a nedopadne práve najlepšie, je založené najmä na popularite štyroch hlavných predstaviteľov (Pavel Liška, Marek Daniel, Tomáš Matonoha, Josef Polášek), ktorí vlastne hrajú sami seba (plus Jan Budař ako režisér nakrúcaného filmu). Keď vraj Poliaci niečomu nerozumejú, povedia, že je to ako „český film“ (zodpovedá to našej fráze „španielska dedina“); obávam sa, že Polski film zostane českým filmom pre každého nezasväteného, kto nevie, v čom hral predtým Liška či v akej reklame účinkoval Polášek. Autor glosy v denníku Filmové listy, ktorý vychádza na LFŠ, to pomenoval priamo: „Typická česká srandička... Autistické dielo, z ktorého cítiť lokálnosť na sto honov. Stelesnená trauma českej povahy a dnešného českého umenia.“ Oveľa sympatickejší je počin mladého režiséra Jiřího Stracha, ktorý nekladie dôraz na formu, ale na obsah – komédia Vrásky z lásky, ktorej recenziu sme vám na tejto webovej stránke už priniesli. Trapasom najväčším však bola historická dráma 7 dní hříchů, pod ktorú sa ako režisér podpísal Jiří Chlumský. Korene tohto neúspechu budú zrejme už v motivácii: keď námet Josefa Urbana k filmu Habermannův mlýn prevzal na realizáciu Juraj Herz, rozhodol sa Urban napísať pre Chlumského nový scenár s podobnou tematikou, t. j. s témou spolunažívania Čechov a Nemcov v Sudetách. Problémom nie je ani tak opätovné použitie rovnakých motívov i celej dejovej kostry ako skôr fakt, že príbeh sa najmä ku koncu mení takmer na vlastnú paródiu... Scenáristické a režijné chyby sú také okaté, že počas besedy s Urbanom a jedným z koproducentov im diváci vehementne (a vskutku rozumne) navrhovali, aké zmeny by sa ešte mohli urobiť aspoň v strihu, aby sa čosi zachránilo. Rovnaký názor mal aj predstaviteľ hlavnej úlohy Ondřej Vetchý, ktorý to dával okato najavo. Ťažko povedať, či nás má v tejto situácii tešiť herecká účasť Vice Kerekesovej, Attilu Mokosa a Anny Šiškovej.

Slovensko sa hanbiť nemusí

Čo nás však určite tešiť môže, je uvedenie slovenských filmov v programe LFŠ. Nebolo ich síce toľko ako po iné roky, ale boli to tituly, za ktoré sa určite nemusíme hanbiť, či už ide o Liovej Dom, Bebjakov Marhuľový ostrov, Švedových Anjelov, alebo... ehm... Nvotovho eŠteBáka, ktorý sa v českej distribúcii uvádza pod názvom Konfident. Z krátkometrážnej tvorby sa predstavili dve animované snímky – Laučíkovej a Snopekov Posledný autobus a Čopíkovej Dust and Glitter. K 50. výročiu svojho vzniku bolo podobne ako v Karlových Varoch uvedené Uhrovo Slnko v sieti a k 50. výročiu „vzniku“ Martina Šulíka zasa jeho film Všetko čo mám rád, ktorý – hoci to znie neuveriteľne – je už dvadsať rokov starý. (Bože, veď len nedávno som robil reportáž z nakrúcania...!)

Ako na každom väčšom filmovom podujatí je v silách jednotlivca zvládnuť len zlomok z celkového programu. Dalo by sa ešte písať o podivuhodnej ruskej komédii Atómový Ivan, love story z prostredia jadrovej elektrárne, o cykle venovanom 70. výročiu heydrichiády (v živote som pri premietaní filmu nezažil také hrobové ticho ako pri sledovaní nezostrihaných autentických záberov z vypálených Lidíc), o zaujímavých návratoch k bratom Lumièrovcom, Georgeovi Mélièsovi či Haroldovi Lloydovi. Ale lepšie raz vidieť, než dvakrát čítať, nie? Možno už o rok na 39. letnej filmovej škole v Uherskom Hradišti.