Tri želania patria k žánru klasickej rozprávky, od ktorej má realita poriadne ďaleko. Ale čo ak predsa... Jedného večera sa v malom hoteli vo francúzskom priemyselnom prístave Le Havre objaví záhadná Fiona (Fiona Gordon). Prišla bosá, nemá batožinu, ale tvrdí, že je víla a splní recepčnému Domovi (Dominique Abel) tri želania. Dve sa mu naozaj vyplnia, ale Fiona zmizne. Dom, ktorý sa do nej na prvý pohľad zamiloval, začne pátrať po svojej láske... Takto by sa dala zhrnúť základná situácia belgicko-francúzskeho filmu Víla, ktorý v týchto dňoch prichádza do našich kín vďaka spoločnosti Film Europe Media Company, ale slovenskú predpremiéru mal už v apríli v rámci Medzinárodného festivalu frankofónneho filmu Bratislava FIFBA.

Predstavitelia hlavných postáv Dominique Abel a Fiona Gordon sú partnerskou dvojicou i v súkromí a medzinárodné uznanie získali už ako divadelníci, členovia vlastnej divadelnej spoločnosti Courage Mon Amour. Presadili sa však aj pred kamerou. Nakrútili viacero ocenených krátkych filmov a v roku 2005 debutovali celovečerným hraným filmom Ľadovec, kde si prizvali k spolupráci režiséra Bruna Romyho. Spolu s ním nakrútili aj druhý celovečerný film Rumba (2008). Film Víla (2011) je tretím spoločným opusom tejto scenáristickej, režisérskej a zároveň hereckej trojice.

Tvorcovia vychádzajú zo svojich divadelných skúseností a netaja sa inšpiráciou z odkazu klasickej grotesky či filmov Bustera Keatona a Jacquesa Tatiho. Nakrútili príbeh na známu tému hľadania šťastia ako sled jednotlivých scénok a gagov s relatívne jednoduchými filmovými prostriedkami. Napríklad v čase vyspelej filmárskej techniky a trikov používajú zadnú projekciu či už ide o tanečnú scénu v podmorskom svete alebo naháňačku za dieťaťom, ktoré zabudli na kapote auta.

Humor filmu vychádza neraz z bizarných, ale často uveriteľných situácií. Napríklad hneď v úvodných scénach sledujeme ako sa Dom márne usiluje zjesť v pokoji svoj sendvič, lebo ho stále niekto vyrušuje. Alebo: v hoteli sa chce ubytovať cudzinec, pravdepodobne Angličan, so svojím psíkom. Neovláda francúzštinu, izbu si objednáva pomocou konverzačnej brožúrky, ale keďže pes je nevítaný, rozhodne sa ho preniesť cez recepciu nenápadne v taške. Takže divák naraz vidí, ako sa taška sama dá do pohybu a dokonca skáče po schodoch.

Naháňačky patria do grotesky. Či už s políciou alebo aj s podvedenou predavačkou. Fiona sa totiž rozhodne získať oblečenie a obutie zadarmo a pri úteku ulicami sa pripletie medzi účastníkov mestských pretekov.

Potom sa však do poetiky naivizmu pripletie niečo medzi surrealistickou metaforou, absurditou a klaunským výstupom. Takto totiž možno vnímať, keď sa Fiona zmení z minúty na minútu na tehotnú ženu, ktorá na psychiatrii píše za trest vetu Víly nejestvujú, hrá so spolupacientmi kartovú partiu o lieky, ktoré si posúvajú popod zamknuté dvere, alebo predvedie s Domom tanečnú scénu na streche hotela, kam ju uniesol. Vzápätí ironizujúca vsuvka na tému mužsko-ženský prah bolestivosti: vidíme Doma, ako omdlieva kvôli poranenému prstu, ale Fiona medzitým sama zvládne pôrod.

Niektoré scénky sú akoby z iného filmu – celkom zaujímavé spevácke číslo smutných rugbistiek, ktoré smútia v bare po prehre alebo pre našinca nie vždy zrozumiteľné narážky na problém imigrantov – pasáž, v ktorej sledujeme troch černošských mladíkov na brehu mora a ich snahu, dostať sa bez dokladov do Anglicka.

Tvorcovia filmu zdôrazňujú posolstvo o tom, že „každý z nás sa musí o svoje šťastie aktívne zaslúžiť“. Neviem, či si ho dokáže odčítať aj dostatočne nepoučený divák a či ho niektoré okamihy nebudú skôr nudiť. Iné ho však pravdepodobne rozosmejú. Kritika oceňuje pri filme Víla „humor, úprimnosť, jednoduchosť, skvelé herectvo a vynikajúce tanečné kreácie“. Protagonisti nie sú krásni a očarujúci, ako to býva v rozprávkach z filmového plátna, sú skôr popletení , veľmi jednoduchí, a vlastne do konca netušia čo vlastne chcú od života (Dom stále nevie čoby malo byť jeho tretím želaním a Fiona ho uspokojuje, že nič sa nedeje, času dosť), ale o to viac pôsobí celý príbeh príjemne a milo. Možno ako spomienka na návštevu v cirkuse, alebo na rozprávku, ktorú by sme mohli prežiť, keby sme aj my stretli vílu...

Víla (Belgicko-Francúzsko 2011)