Marieke, Marieke je názov prvého celovečerného filmu flámskej scenáristky a režisérky Sophie Schoukensovej, ktorý vznikol v roku 2010 v belgicko-nemeckej koprodukcii. Je to aj krstné meno hlavnej hrdinky a refrén ústrednej, trochu sentimentálnej pesničky o stratenej láske a túžbe po domove. Dielo, premiérované v Slovenskej republike 17. mája 2012, prináša distribučná spoločnosť Film Europe. Vlani na jeseň ho mohli vidieť návštevníci filmového festivalu Cinematik v Piešťanoch, ktorí sa stretli osobne aj s jeho autorkou.

Sophie Schoukens pochádza z Belgicka (dátum narodenia sa mi nepodarilo vypátrať, ale to je pri dáme ospravedlniteľné), ale začínala ako herečka v New Yorku. Po návrate do Európy sa presadila najmä ako producentka, šesť rokov pracovala pre program MEDIA. V roku 2005 si splnila sen, keď nakrútila krátkometrážny film Alica alebo Čiernobiely život o trinásťročnej anorektičke, ktorým sa prezentovala na Berlinale i na Fóre nezávislých v Karlových Varoch. Okrem produkcie sa venovala aj písaniu scenárov a filmovému strihu, snímkou Marieke, Marieke debutuje v celovečernej hranej tvorbe.

Film, ktorý trvá necelých 85 minút, je krehkou psychologickou drámou o komplikovaných medziľudských vzťahoch. V centre príbehu, nevhodného pre maloletých do 15 rokov, je dvadsaťročná Marieke, ktorá sa ani po dvanástich rokoch nevie vyrovnať so záhadnou smrťou milovaného otca. S matkou, ktorá sa po manželovom definitívnom odchode uzavrela do seba a s dcérou chladne komunikuje len v najnevyhnutnejších prípadoch, si Marieke nerozumie a všetky pokusy o nadviazanie užšieho kontaktu zlyhávajú, ako to dokladá psychologicky prepracovaná scéna matkiných narodenín. (Marieke pripraví matke tortu, ktorú si tá ani nevšimne, na krásnu kyticu smotanových ruží reaguje povzdychom, že nemá takú veľkú vázu, a svoj sviatok mieni osláviť s príbuznou, nie s vlastnou dcérou, ktorá so vzrušením prestrela slávnostný stôl.)

Marieke pracuje v čokoládovni, no nestíha plniť náročnú normu ručnej výroby preslávených belgických praliniek a každodenná mechanická práca ju ubíja, čo vyvrcholí hysterickou scénou a demolovaním výsledkov práce kolegýň. S jedinou priateľkou Annou (vecná Caroline Berliner) sa dostáva do konfliktu, keď jej svojimi neohlásenými návštevami narúša intímny program s priateľom, a tak jej zostáva jediný koníček – nadväzovanie známostí so staršími mužmi, ktorých si po milovaní – raz v aute, inokedy v anonymnej hotelovej izbe – fotografuje. Zrejme je v tom podvedomé hľadanie strateného otca, ktorý jej stále chýba, ale aj snaha zachytiť digitálnym fotoaparátom a uchovať chvíle, keď miluje a je milovaná (hoci ide skôr o sexuálny akt, akokoľvek uspokojivý, než o plnohodnotný ľúbostný vzťah). 

Vzrušenie do Mariekinho života vnesie návšteva dávneho otcovho priateľa Jacobyho, knižného vydavateľa, ktorý sa pred dvanástimi rokmi vysťahoval do Berlína. Teraz sa vrátil domov, aby pátral po rukopise priateľovej knihy. Hoci matka v snahe zabudnúť na minulosť odmieta s ním komunikovať, zoznámenie s Marieke je ľahké vzhľadom na jej záujem o starých pánov. K telesnému kontaktu nedôjde, ale k duševnému zblíženiu áno. Vďaka Jacobymu Marieke pomaly rozplieta jemné pradivo neznámej minulosti. K žiadnemu veľkému odhaleniu tajomstva nedôjde, čo diváka trochu sklame, no aj to stačí, aby hrdinka filmu stratila chuť do života. Pokus o tragický čin, ktorý mal vyzerať ako nehoda, paradoxne prečistí vzduch medzi troma hlavnými aktérmi a prinesie nádej na zblíženie matky s dcérou.

Film poskytuje mimoriadny priestor pôvabnej herečke Hande Kodja, ktorá je o voľačo zrelšia (ročník 1984) ako jej filmová hrdinka. Pomocou citlivej kamery Alaina Marcoena, ktorý veľmi decentne snímal aj početné erotické scény, sa jej podarilo vytvoriť vierohodný portrét nevyrovnanej mladej ženy, ktorá sa správa prevažne egoisticky a impulzívne, nehľadiac na ostatných ani na následky svojich činov. Nie celkom uveriteľný je však jej záujem o starších mužov, ktorý sa síce snaží zdôvodniť rečami o ich zaujímavosti (oproti nudnosti mladíkov) a angažovaní sa v každom akte, akoby mal byť ich posledný, no aj tak je v tom niečo nezdravé, podobne ako niekdajšia veľká fyzická prítulnosť k otcovi a až žensky nežná starostlivosť o jeho pohodlie, u osemročného dieťaťa nezvyčajná.

Barbara Sarafian hrala matku Jeanne zdržanlivo, pohľadmi a mimikou podčiarkujúc jej vnútornú bolesť a únavu z nenaplneného života. Jan Decleir (1946) je z ústrednej dvojice najznámejší, od roku 1966, keď začal nakrúcať, má za sebou úctyhodnú filmografiu. Jacobyho stvárňuje civilne, no v nestrážených okamihoch z neho cítiť vinu za dávne udalosti i dlhú neprítomnosť.

Film Marieke, Marieke sa odohráva v bližšie neurčenom prostredí v pomalom tempe, ktoré akoby pomáhalo divákovi vychutnať si všetko nuansy správania hrdinov a poskladať si jemné náznaky do zmysluplnej mozaiky. Ak napriek tomuto úsiliu budú v nej niektoré dieliky chýbať, tak scenáristka a režisérka Sophie Schoukens neposkytla dosť smerodajných indícií. Zrejme je to v súlade s jej zámerom spustiť predovšetkým intímnu sondu do privátneho života našich súčasníčok a ich sociálne prostredie, čo najmenej zaľudnené, si v podstate nevšímať. Na tejto vlne sa vraj vezú aj jej flámske kolegyne Caroline Strubbe (1965), ktorá pred troma rokmi debutovala filmom Územie stratených ľudí, odmeneným Cenou za najlepší scenár počas Týždňa kritiky v Cannes, a režisérka Fien Troch (1978), ktorá svoju prvotinu Šťastie tých druhých (2005) predstavila tiež na Fóre nezávislých v Karlových Varoch a o tri roky neskôr nakrútila film Nevyslovené. Možno nás ambiciózna distribučná spoločnosť Film Europe postupne zoznámi aj s týmito dámami. 

Marieke, Marieke, Belgicko/Nemecko 2010