V krátkom časovom rozpätí, po filmoch Immortalitas, Zlo, príchádza do našich kín ten najočakávanejší, pod veľavravným názvom eŠteBák režiséra Juraja  Nvotu. Asi preto, že sa odohráva v časoch najtvrdšej normalizácie a konečne sa aj na Slovensku niekto odvážil pozrieť sa na našu nedávnu minulosť. Pravdu povediac už bolo na čase.

„Mal som taký pocit, že slovenský film je veľa dlžný vlastnej minulosti aj národa a že sa reflexia národa a našich dejín na plátno nedostáva. Mal som hmlistú predstavu, čo by som chcel nakrúcať, teda som išiel do Ústavu pamäti národa“, povedal autor námetu a scenára Ľubomír Slivka (Igric za najlepší scenár). Nikto nevystihol lepšie potrebu prečo je dôležité a zároveň takou udalosťou, že uzrel svetlo - sveta práve tento námet. Túto potrebu nepociťoval len Ľubomír Slivka, ale hádam všetci. Budem sa opakovať, ale my sme sa nevyrovnali poctivo a slušne ani so Slovenským štátom,  ani so Slovenským národným povstaním, ktoré sa doteraz len heroizovalo a zužovalo na veľkú úlohu komunistov, čo nie je celkom pravda, ani s rokom 1948 a ,samozrejme, okrem neľudských 50. rokov ani s jeho malou reprízou – normalizáciou. U nás je zvykom všetko zamiesť pod koberec a tváriť sa, že naša „domácnosť“ je čistá. A veru nie je. Stôl je už takmer vyše pol storočia smetisko plný nevyriešených veľkých i malých tragédii a skutočných káuz a že tvorcovia filmu aspoň jeden maličký spis z neho vytiahli, oprášili a hodili do kontajnera, je skutočne prelomový čin.

Boli sme si takmer istí, že to nebude „prepadák“, keď sa réžie ujal skúsený a invenčný Juraj Nvota (1954). Divadelného, televízneho a filmového  režiséra netreba osobitne predstavovať, predsa len nezaškodí malá rekapitulácia.  Debutoval v trnavskom Divadle pre deti a mládež, režíroval v Radošinskom naivnom divadle a je kmeňovým režisérom Divadla Astorka -Korzo´90 v Bratislave. Ako herca si ho napríklad  pamätáme ako Jakuba z Ružových snov, Jarka z filmu Ja milujem, ty miluješ, Vlada z Tichej radosti i Tomáša z filmu Všetko čo mám rád. Okrem televíznych filmov má na svojom konte  tri celovečerné hrané filmy, a to Kruté radosti, ku ktorým si napísal aj scenár, snímku Muzika, za ktorú dostal Igrica a zo 14 nominácií na slovenskú národnú cenu Slnko v sieti získal cenu za najlepší film a najlepšiu réžiu. Tretím je eŠteBák, ktorý sa označuje ako trpká komédia.

Trpká rozhodne a komická ako pre koho. Iba ak tak, že každá komika má v sebe tragiku a naopak, ale pre mnohých poobhliadnutie za minulosťou veľmi komické nebude. Nežijeme najkrajšie a najpokojnejšie časy, ale za tým, čo máme za sebou môže smútiť len hŕstka, ktorá z toho ťažila, normálni ľudia si návrat tej absurdity želať nemôžu. Hlavný hrdina príbehu Adam (vynikajúci Jiři Mádl) je vášnivý rádioamatér, čo súdruhovia využijú už počas jeho vojenčiny a dobre si ho zapamätajú. Majú ho „podchyteného“. Zistia, že jeho láska Eva (Michaela Majerníková), neskôr manželka, je dcérou emigranta, a to sa súdruhom k vydieraniu hodí. Najprv ich vyhodia z ubytovne, Evu, samozrejme, aj keď skúšky urobí, na vysokú školu neprijmú. Adam sa pod ťarchou udalosti upíše diablovi, nevidí to tragicky, veď bude robiť len to, čo má rád – odpočúvať. O rodinnom zázemí dvojice  nevieme takmer nič, asi sú to na seba ponechané deti, lebo aj svadobní svedkovia sú im dvaja smetiari. Eva nič netuší, príjmu ju na školu a zrazu dostanú aj byt. Idyla je dokonalá až kým mladomanžel nezistí, že nielen on odpočúva nevinných ľudí, ale aj on je odpočúvaný. Eva nič netuší, ale Adam je nejaký čudný, v manželstve nastane malá kríza, kým neprizná trpkú pravdu. Medzičasom Adam a jeho tím odpočúva na vidieku spisovateľa a jeho priateľov. Eštebáci, najmä bezohľadný a hlúpy veliteľ Dravec (Ondřej Vetchý) a jeho ešte bezcharakternejší poskok (Jan Budař) potrebujú vykazovať činnosť. A starý pán a jeho kumpáni na idylickom vidieku len kecajú, často dvojzmyselne, ale to k zatknutiu vnútorného nepriateľa nestačí. No tak sa teda zámienka na základe dvoch slov vyrobí. To je posledná kvapka pre Adama a keď už nemôže nepriateľa premôcť tak ho musí obalamutiť. Pomáhať prenasledovaným sa mu stane poslaním v prostredí, kde nemôže veriť nikomu.

Silnou stránkou filmu eŠteBák, čerpajúceho z autentického príbehu, je už v samotnom kvalitnom scenári, ktorý v nemalej miere sugestívne interpretoval a dokreslil precízny režijný rukopis Juraja Nvotu. Zvyknutí sme na jeho pomalé tempo rozprávania, tentoraz však prekvapil už dramatický údernou expozíciou, tempo neustál gradoval, len v druhej tretine trochu stratil dych, čo rýchlo vylepšil prekvapujúcim (priam akčným) finále a veľavravnou pointou. Mozaika postáv a postavičiek dokonale do seba zapadá, atmosféra strachu je všadeprítomná, bezmocnosť a beznádej kraľujú nad ľudskými osudmi. Osobne si cením, že napriek evidentnej zmene režijného rukopisu, najmä v temporytme rozprávania, Nvota ostal sám sebou, je to stále „nvotovský“ chápajúci pohľad na nenormálnu dobu, kde človek musí bojovať aj sám so sebou, aby neprišiel o zdravý rozum. Osobne si najviac cením, že sa tvorcovia venovali neobmedzenej moci eštebákov, ich poruchám v myslení, aby konečne ukázali aj druhú a tú najdôležitejšiu stranu tohto javu. Doteraz sa stále hovorilo len o obetiach, chcených i nechcených konfidentoch, ale kto ich k tomu dohnal sa väčšinou mlčí. V podstate sa ľuďom ničiacim životy iných nič nestalo, ostali len odsúdeniahodné obete. To, že sa rovným dielom na udalostiach podieľajú obe strany, je najväčším pozitívom filmu. Iste by sa našlo niekoľko vecí, ktoré  by bolo treba viac vysvetliť, dotiahnuť, ale tentoraz sú malé kazy skutočne marginálne. Uvedomenie si sebareflexie na rozpornú časť našej minulosti je v našej kinematografii nóvum, ktoré musíme len privítať.

Juraj Nvota sa dobre rozhodol, keď hlavnú úlohu zveril tvárnemu Jiřímu Mádlovi, ktorému jeho začiatočnú naivitu, potom váhanie, nakoniec boj so svedomím uveríme. Debutantka Michaela Majerníková sa úlohy Evy zhostila s prehľadom a zbytočne neprehrávala dramaticky vypjaté momenty. Herecký výkon Ondřeja Vetchého v úlohe neomylného tupca je vierohodný a brilantný. Takisto odstrašujúco vyznela aj postava jeho pomocníka,  presná karikatúra karieristu v  radoch Štb, vďaka skvelému výkonu Jana Budařa. S rolou eštébaka sa dobre popasoval aj Ady Hajdu a na malom priestore zaujal  poľský herec Maciej Stuhr ako človek bez škrupule, schopný všetkého.

Obraz o filme by nebol kompletný keby som nespomenula prácu kameramana Jana Malířa, ktorý na jednej strane zdôraznil akčnosť deja, na druhej sa zasa dokázal ponoriť veľmi sugestívne do pokoja dedinskej idyly. Prácu kamery precízne doplnil aj strih Aloisa Fišárka. Dôležitou súčasťou je aj hudobná zložka vhodne zladená s dejom z dielne Jána Zachara.

Odpočúvalo sa, odpočúva sa a odpočúvať sa bude. Bolo by naivné myslieť si, že to raz prestane. Otázkou ostáva len v mene čoho sa robí. Keď na ochranu štátu, ľudí, nedá sa namietať. Keď sa však odpočúvanie zneužíva na šikanovanie ľudí, na ničenie ich životov, vyvolávanie atmosféry strachu, je odsúdeniahodné. Film eŠtebák  je mementom a zároveň výstražným výletom do minulosti, aby sme nezabudli a boli stále v strehu.

eŠteBák, SR, ČR, Poľsko, 2011
Réžia: Juraj Nvota
Námet a scenár: Ľubomír Slivka
Kamera: Jan Malíř                                    
Strih: Alois Fišárek
Zvuk: Robert Dufek, Ľubomír Novota
Hudba a autor piesní: Ján Zachar
Titulná pieseň: Tomi Popovič
Kostýmy: Ľubica Jariabková
Hrajú: Jiří Mádl, Michaela Majerníková, Ady Hajdu, Jan Budař, Ondřej Vetchý, Marko Igonda, Táňa Pauhofová, Arnošt Goldflam, Szidi Tobias, Martin Geišberg, Marek Geišberg,Maciej Stuhr, Dorota Nvotová, Lukáš Latinák a ďalší              
Foto: Continental film