Keď sme vyšli z kina, kolega Jaro Hochel poznamenal: „Tento film by sa mohol volať aj Odnikiaľ nikam.“ Myslím si, že to bola najstručnejšia a najvýstižnejšia recenzia nového českého filmu Nic proti ničemu (ČR 2011), ktorým sa v našich kinách predstavuje scenárista, režisér, herec, hudobník, kameraman, vysokoškolský pedagóg, filmový teoretik a kritik Petr Marek (1974).

Vo filmových divákoch sa jeho meno zafixovalo predovšetkým v súvislosti s hudbou. Ako člen skupiny MIDI LIDI vytvoril hudbu k filmom Mistři a Protektor režiséra Mareka Najbrta, pričom za tú druhú dostal Českého leva. Spolupracoval aj s Vítom Klusákom a Filipom Remundom na dokumente Český mír a s Janom Němcom na snímke Heart Beat 3d. Dosiaľ nakrútil okolo tridsať krátkometrážnych a sedem celovečerných filmov, ktoré česká kritika zväčša označila za amatérske experimentálne, či dokonca lacné „hříčky“. Tri z nich sa však dostali aj do oficiálnych kín: Láska shora (2002), Nebýt dnešní (2005) a Nic proti ničemu (2011). Posledne menovaný film, ktorý vraj prešiel od experimentovania k väčšej ústretovosti voči divákovi, uviedli vlani na karlovarskom medzinárodnom filmovom festivale v sekcii Na východ od Západu a včera ho u nás  premiérovala Asociácia slovenských filmových klubov.

Film sa odohráva v kempe Jordán, kam sa schádzajú mladí ľudia, zhruba tridsiatnici, ktorí sa poznajú len z internetu. Sú to zväčša adoptované deti, ktoré chcú založiť občianske združenie na podporu adopcií. Ušľachtilý, hoci nie celkom premyslený zámer sa však presadzuje ťažko jednak kvôli povahám a ambíciám jednotlivých členov skupiny, jednak kvôli napätým vzťahom medzi nimi. Najťažšiu pozíciu má manželská dvojica Johana Švarcová a Radek Rubáš,  ktorí síce nie sú adoptovaní, ale chcú si osvojiť dieťa, a tak prídu do kempu inkognito skúmať, akí ľudia vyrástli z niekdajších adoptovaných detí a na aké úskalia by mohli pripadne naraziť pri realizácii svojho cieľa. Radek si po príchode náhodne vyberie nešťastný nick, označujúci pedofila z internetovej diskusie, a tak sa okamžite stane vyvrheľom spoločnosti, bez toho, aby spočiatku tušil, v čom je problém. V búrlivých debatách, ktoré kriticky odrážajú úroveň celonárodných diskusií na rozličné témy i kvalitu internetových sporov a nechýba v nich naivita ani humor,  sa postupne profilujú aj ďalší členovia skupiny: Marian Moštík ako samozvaný vodca, jeho manželka Marta Pilařová ako osudová žena, Jirka Najvert (scenárista filmu) ako jej odvrhnutý, no neodbytný  nápadník... Okolo týchto postáv sa krúti celý príbeh, kým o ďalších protagonistoch sa okrem mena nedozvieme prakticky nič, alebo po stručnom predstavení veľmi rýchlo ustupujú do úzadia. Podobnú základnú situáciu, t. j. uzavretú komunitu s vnútornými rozpormi a falošnou sebaprojekciou niektorých postáv, použil režisér Robert Sedláček vo filme Pravidlá lži, lenže tam išlo o narkomanov a precízne vystavaný scenár. Petr Marek na rozdiel od svojho kolegu sa dramatickým oblúkom nezaťažuje, ľahko prechádza zo žánru do žánru, nebojí sa použiť ani zámenu osôb typickú pre frašky a v záverečnej tretine filmu akoby zabudol na hlavnú tému a až do konca sa venuje nemotivovanej a nevierohodnej nástojčivej láske Jirku k Marte, ktorá ide – ako aj celý príbeh – dostratena. Symbolom nevydarenej akcie by mohol byť žltý mikrobus –  nový dopravný prostriedok budúceho občianskeho združenia, ktorý sa nedá naštartovať...

Autorom námetu a spoluscenáristom filmu je kolektív – divadelný súbor LÁHOR/Soundsystem, do ktorého patrí aj Petr Marek. Filmu predchádzala divadelná inscenácia  súboru, založená na improvizácii. Počas verejných vystúpení ju táto kamarátska partia testovala s úmyslom preniesť príbeh na filmové plátno. Blízkosť a zohranosť kamarátov – divadelníkov sa odrazila v bezprostrednosti a autentickosti ich vystupovania pred kamerou, ktoré podčiarkuje aj používanie pravých krstných mien a priezvísk na označenie jednotlivých postáv. Herecká, vizuálna i zvuková autenticita spolu s bezprostrednosťou a presvedčivou atmosférou sú základné prednosti tohto diela, ktoré miestami pripomína domáce video a miestami drsnú reality show, čo podčiarkujú aj niektoré samoúčelné scény, napríklad opakované kopulovanie kempových psov, detail mužskej tváre preľnutý cez  psiu tlamu či viacnásobné „pretrhnutie“ filmu. Podobne sa správa aj kamera Filipa Ceneka a Petra Mareka. Miestami je obraz zrnitý, neostrý, tmavý, roztrasený či rozkmitaný,  pričom s „neurotickou“ ručnou kamerou občas kontrastujú pokojné, veľkolepé prírodné panorámy. Autentickú zvukovú stopu bez hudby alebo s popovými pesničkami chvíľami vystrieda dokonalý zvuk úryvkov z diel Telemanna, Torelliho a Hummela, ktoré napodiv výborne ladia s priam dokumenárnymi zábermi zo života komunity.

Film Nic proti ničemu je venovaný hudobníkovi Paulovi McCartneymu a filmovej kritičke Mirke Spáčilovej, pričom dôvod takejto pozornosti môžeme len hádať. Rovnako sa môžeme sporiť pri dešifrovaní názvu filmu, ktorý asociuje prázdnotu, ale aj toleranciu hraničiacu s ľahostajnosťou či alibizmom. „Neurčitý“ názov vzápätí priklincuje „konkrétny“ podtitul: „Falošný pedofil v občianskom združení.“ V záverečných titulkoch defiluje dlhý zoznam mien, ktoré autorov inšpirovali, medzi nimi mnohí  Marekovi kolegovia – režiséri a Dogma 95. Štýl filmu, ručná kamera, reálne svetlo, jednota času a miesta,  prejavy hercov, to všetko pripomína niektoré zásady spomínaného filmárskeho hnutia, no vzhľadom na mystifikáciu, v ktorej sa Marek vyžíva, môže ísť aj o ich paródiu.

Nic proti ničemu, ČR 2011
Námet: LÁHOR/Soundsystem
Scenár: Jiří Najvert, Petr Marek a LÁHOR/Soundsystem
Réžia: Petr Marek
Kamera: Filip Cenek, Petr Marek
Strih: Jana Vlčková
Zvuk: Stanislav Abrahám, Václav Flégl
Hrajú: LÁHOR/Soundsystem, Johana Švarcová, Marta Pilařová, Marian Moštík, Zdeněk Hudeček, Jiří Najvert, Radek Rubáš, Kamila Davidová, Patrik Hronek, Petr Marek, Jiří Nezhyba, Prokop Holoubek
Premiéra v SR: 23. februára 2012
Foto: ASFK