Na nedeľné ráno nám festival naordinoval hlboko duchovný zážitok: grécko-nemeckú meditatívnu drámu Metéora režiséra Spirosa Stathoulopoulosa, Gréka žijúceho v Kolumbii, študujúceho a filmujúceho v Kalifornii. V súlade s názvom sa odohráva v malebnej gréckej krajine skalných veží, na ktorých sú oddávna prilepené pravoslávne kláštory. Tu sa stretajú a zaľúbia mladý grécky mních Theodoros (Theo Alexander) a ruská mníška Urania (Tamila Koulieva).

Hoci príbeh sa deje v súčasnosti, je nadčasový. V kláštoroch sa čas zastavil, zavinul sám do seba, zovretý vierou, obradmi, modlitbami, pobožnosťami, zvykmi a rituálmi, zvonením zvonov a klopaním klopačiek. A dole, v údolí, pulzuje šťavnatý život tak, ako pred vekmi, delený na čas siať a čas zberať úrodu. Theodoros je fascinovaný prostým no plným životom roľníkov aj ich zvykmi. Ešte viac je však posadnutý láskou. Zaľúbený pár žije v kláštoroch oproti sebe, v skutočnosti však oddelený viac než priepasťou. Pomalý, no nie uspávajúci film sa takmer úplne zaobíde bez slov. Obraz je zámerne drsný a surový, kamera akoby bola len náhodným svedkom deja, čo zdôrazňuje symboliku mnohých prostých scén. V dlhých záberoch s minimom akcie sa, podobne ako na ikonách, toho deje veľmi veľa, treba však vedieť obraz čítať. Podstatnú rolu hrá aj originálna animácia, oživujúca starobylé ikony v sybolických scénach o vzťahu zaľúbencov. Výsledok je poetický v tom najlepšom zmysle slova - aa zároveň univerzálny: láska vítazí nielen nad časom, ale aj nad tým, kto chce sputnať čas.

***

Filipínsky režisér Brillante Mendoza i napriek neveľkému počtu diel už bodoval na festivaloch v Locarne, Berlíne i Cannes. Vo svojom novom filme Captive rekonštruuje udalosti z roku 2001, keď moslimskí teroristi pod vedením Abu Sajjáfa prepadli rekreačný rezort Pallawi na juhu Filipín a uniesli skupinu ľudí - rekreantov, pracovníkov humanitárnych organizácií i personálu - aby získali výkupné. Únos sa ťahal viac než rok. Zajatci  v džungli trpeli násilím, poraneniami, chorobami, hladom, nepriazňou počasia a neustálym rizikom smrti nielen zo strany únoscov, ale i útočiacich vládnych vojsk - a exotickej divej zvere. Film vo francúzsko-nemecko-filipínsko-britskej koprodukcii vznikal na autentických miestach a dal príležitosť i mnohým nehercom. Roztrasená ručná kamera v štýle reportáže alobo amatérskeho záznamu posiľnuje celkový dojem a sugestívnosť.

Francúzsku humanitárnu pracovníčku Thérèse Bourgoine stvárnila skvelá Isabelle Huppert. Dráma nie je len prostou rekonštrukciou, či vysvetlením podstaty konfliktu medzi moslimskými povstalcami a vládou. Viac sa zaoberá univerzálnymi otázkami humánnosti, ľudskosti a prostých citov, no aj zvláštnymi vzťahmi, ktoré sa vyvinuli medzi zajatcami navzájom i medzi zajatcami a ich väzniteľmi. Bez falošných tónov evokuje ovzdušie, ktoré vládlo medzi obeťami i únoscami počas dlhého pochodu džungľou s vládnymi vojskami v pätách.

*** 

Collette (Andrea Risborough) vyrástla v Belfaste. Keď bola ešte dieťa, vládne bezpečnostné sily jej zastrelili brata a možno to boli výčitky svedomia, čo ju priviedlo do Írskej republikánskej armády. No keď ju pri pokuse o bombový atentát v londýnskom metre zatkli, mohla si vybrať iba dlhoročné väzenie a odlúčenie od malého synčeka - alebo spoluprácu. Collette zradila, hoci pre IRA pracovali všetci v rodine. Potom sa všetko začalo komplikovať: jej kontakt - agent Mac (Clive Owen) zistil, že kolegovia - vrátane priamej nadriadenej (Gillian Anderson) - s ním hrajú špinavú hru a čerstvo naverbovaná Collette má poslúžiť len ako obeť, aby sa neprezradila ohrozená identita dôležitejšieho informátora. A čo je horšie, Mac sa do dievčaťa zaľúbil. Shadow Dancer režiséra Jamesa Marsha nie je politicky motivovaná dráma, nezaoberá sa politikou, nestojí ani na jednej ani na druhej strane. Nie je ani vojnová romanca, ako V krajine krvi a medu Angeliny Jolie. Je psychologickým thrillerom, ktorý s plným zaujatím analyzuje nezvyčajnú situáciu v nezvyčajných podmienkach. A je zároveň aj rodinnou drámou i úvahou o tom, čo je to zrada a akú cenu má život milovaných ľudí.

*** 

Osemdesiatminútový film ruského scenáristu a režiséra Alexeja Nizgireva s názvom Konvoj mal svetovú premiéru v rámci festivalovej prehliadky Panorama. Je depresívnym, bezvýchodiskovým, pochmúrnym ale podistým pravdivým obrazom súčasného Ruska. Konkrétne jeho ozbrojených zložiek – armády a polície. Kapitán Ignat (Oleg Vasilkov), zrelý, starnúci muž, má za úlohu lapiť a pred vojenský súd doviesť dvojicu dezertérov. Tí sa medzitým dopustili lúpeže, spojenej s vraždou. Kapitán v sprievode seržanta sa vydáva na misiu. Vedie i cez Moskvu, obludné veľkomesto zmietané strachom, terorom a bezprávím, kde úplatní nenásytní policajti sú možno nebezpečnejší ako zločinci. Všade prekvitá korupcia, vydieranie, čierny obchod, prostitúcia, otrocká práca. Zákony, pravidlá ani zdravý rozum tu neplatia, o morálke nehovoriac. Jediným zákonom je zákon džungle: silnejší prežije. No i zdanlivo neporaziteľný neľútostný Ignat má svoje tajné citlivé miesta: výčitky svedomia pre smrť dcérky v dávnej minulosti, zapríčinenú jeho nedbalosťou. A postupujúcu neliečiteľnú chorobu, ktorá zachvátila mozog, spôsobuje vidiny a bezvedomie.

*** 

Berlínsky festival v rámci prehliadky Forum uviedol česko-slovinský film Příliš mladá noc, ktorý je absolventskou prácou poslucháča pražskej FAMU, slovinského filmára Olma Omerza. Snímka, dlhá 65minút, opisuje zvláštny novoročný večer. Mladá učiteľka Kateřina (Natálie Řehořová) ho mala tráviť so svojím partnerom Davidom (Martin Pechlát) a jeho kamarátom Štěpánom (Jiří Černý). Lenže trojica sa povadila a mladá žena z trucu pozvala k sebe domov aj dvojicu svojich jedenásťročných žiakov. Alkohol, marihuana a sex v súvislosti s deťmi nie je na plátnach kín bežná kombinácia, no autorovi viac ako o škandál išlo o skúmanie zvláštnej, tragikomickej situácie, ktorá sa ešte viac vyhrotí, keď v byte zostane aj policajt (Milan Mikulčík), ktorý prišiel spoločnosť požiadať, aby nerušila nočný pokoj. Olmo Omerzu sa nepochybne nechal inšpirovať komédiami československej novej vlny,. Jeho humor nie je zjavný, ale skôr dobre skrytý. Pomaly, komótne vytvára napätie blízke thrilleru, keď nikto nemôže ani len tušiť, ako sa spletitá situácia bude vyvíjať ďalej, nehrá sa však na nečakané a prekvapivé zvraty alebo jednoznačné pointy. A tak je výsledným dojmom dobre zvládnuté školské cvičenie, nie film, ktorý by dokázal do kín prilákať bežné publikum a udržať si jeho vrtkavú pozornosť.