ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Strýko Búnmí (Lung Búnmí raluek chat)

Hodnotenie filmu podľa čitateľov


Strko_Bnm_6_resizeApichatpong Weerasethakul, režisér pre Európana s ťažko vysloviteľným menom, získal vlani na  Canneskom festivale Zlatú palmu za film, ktorý sa u nás uvádza pod názvom Strýko Búnmí. Snímka v Cannes prezentovaná pod titulom Ten, ktorý vie vyvolávať minulé životy  (Uncle Boonmee Who Can Recall His Past Lives) vyvolala u medzinárodnej poroty nadšenie, kritika na film však až taká jednoznačná už nebola.

Film, ktorý vyvolal toľko rozporuplných ohlasov, uvádza na Slovensku Asociácia slovenských filmových klubov  a neviem si predstaviť lepšiu voľbu. Aj tak však bude mať s návštevnosťou problémy, ale možno sa mýlim, lebo veľa sa o filme popísalo a diváci sú, našťastie, zvedaví. Strko_Bnm_2_resizeNa úvod sa však nutne žiada povedať, kto je režisér s menom, pri ktorom si ideme polámať jazyk. Thajský filmár Apichatpong Weerasethakul sa narodil v roku 1970  v Bangkoku. Vyrastal však severovýchodnej provincii Isan  v jej hlavnom meste Khon Kaenu, kde vyštudoval architektúru. Potom sa rozhodol ísť do USA a študoval na School of the Art Instute of Chicago. Píše sa, že tam sa vzdal nádeje, aby správne vyslovovali jeho meno, neustále opravovanie ho otravovalo a sám sa nazval Joe. A to mu už zostalo. V 90. rokoch minulého storočia začal nakrúcať svoje prvé experimentálne filmy a založil  produkčnú spoločnosť Kick the Machine. Joe za zaoberá aj inštaláciou a videoartom a svoje diela vystavoval v mnohých veľkých múzeách na celom svete. Strýko Búnmí je súčasťou jeho konceptuálneho projektu Primitive, spojeného s inštaláciou siedmych projekčných plôch so samostatnou prezentáciou videofilmu  Fantómovia dediny Nabua (Phantoms of Nabua). Kto navštevuje pražskú galériu Tranzitdisplay si ho tam mohol Strko_Bnm_resizepozrieť, pri inej príležitosti vidieť aj krátky film List strýkovi Búnmí (Letter to Uncle Boonmee) a dostať sa aj ku knihe Cujo vydanou v Taliansku. Akosi sa žiada doplniť aj čo obsahuje názov konceptuálne umenie, lebo s tvorbou režiséra úzko súvisí. Vzniklo v 60. rokoch minulého storočia, názov je odvodený od slova conceptio čiže nápad, myšlienka. Teda, pochopiteľne, za najdôležitejšiu časť diela sa považuje samotná myšlienka, tiež proces tvorby a diskusia o diele. Proces tvorby je pre diváka výzvou, ktorá ho núti premýšľať, s dielom komunikovať a uvažovať o ňom. Že konceptuálne umenie má rozmanité podoby môže poslúžiť ako príklad aj Strýko Búnmí, ktorý sa okrem iného s ním ľahko pohráva.

Joe režíroval dohromady už 20 väčšinou krátkometrážnych filmov, k desiatim napísal scenár a trom bol producentom. Jeho tvorba vychádza z budhistických tradícií, spracováva miestne mysteriózne príbehy, realita sa strieda fiktívnym svetom, nadprirodzenými javmi, ale dotýka sa aj thajskej súčasnosti. To všetko obsahuje aj víťazný film z Cannes a možno práve preto, že je to niečo nepoznané, tajomné mu otvorilo cestu do sveta.

Strko_Bnm_7_resizeRežiséra inšpirovalo rozprávanie a spomienky skutočného Bunmího, budhistického mnícha z kláštora v meste Khon Kaen. Za chorým a umierajúcim strýkom Búnmí (Thanapat Saisaymar) príde na jeho farmu švagriná Jen (Jenjira Pongpas) a synovec Tong (Sakda Kaewbuadee). Pri večeri sa zrazu  zjaví aj roky mŕtva manžela Huay (Natthakarn Aphaiwonk) a stratený syn Búnsong (Geerasak Kulhong). Ten sa zmenil v opičieho muža s červeno svetielkujúcimi očami. Túto premenu si tvorca požičal z naivných hororov 70. rokov. Weerasethakul sa na príbehu muža, ktorý bilancuje svoj život, venuje reinkarnácii, miestnym mýtom, legendám, ale aj politickým otázkam z minulosti, ako aj zo súčasnosti. To robí najrafinovanejšie. Informuje, pochopiteľne, najmä diváka znalého thajských reálií, o dianí v krajine pomocou televízie, ktorá len ako kulisa doplňuje dej. Pre diváka, ktorý to nepozná miestne pomery, je veľa vecí nezrozumiteľných a nejasných. Jedno sa však aj tak dá vydedukovať, že cez meditácie, pri ktorých sa hrdinom zjavia ich minulé životy, je  snaha o konfrontáciu súčasnosti s minulosťou,  náboženstva s mýtmi a poverami, pokrytectva s pravdou a povrchnosti s hlbokými emóciami. A navyše, len tak na okraj, si jemne uťahuje z thajskej hororovej produkcie a komiksov. To všetko sa odohráva v lone krásnej thajskej prírody. To, že je Strko_Bnm_1_resizeWeerasethakul výtvarník je nepopierateľné. Snímka snímaná v pomalom tempe je výtvarne tak prepracovaná a vycizelovaná, že to človek bez výtvarného videnia nedokáže dať do tak dokonalého tvaru aj keď by mal tých najvynikajúcejších kameramanov (mal troch). Najreprezentatívnejšia a najefektívnejšia je scéna, ktorú sme pri prvom videní mnohí kritizovali a uťahovali si z nej. Ide o slávnu kopuláciu starej princeznej s rybou. Krivdili sme tvorcovi, lebo je to najpoetickejšia scéna z celého filmu, nádherne snímaná  nad i pod vodou a dovoľujem si po druhom videní povedať, že aj dojemná. Škoda, že som opäť mala trochu pocit, že je z iného filmu. 

Film Strýko Búnmí, ktorý si každý môže interpretovať po svojom, je aj o pocite viny a odpúšťaní. Búnmí prijíma svoj údel, ako trest za svoje činy. Veľa ľudí zabil v boji, zveruje sa švagrinej, ktorá mu  istým spôsobom dáva rozhrešenie slovami, že to robil pre blaho ľudí. Búnmí si zrejme sám odpustiť nedokáže, ale prijíma svoj osud zmierený. Snímka je aj o úteku od reality demonštrovaná na stratenom synovi Bunsongovi premeneného na Opičieho ducha. Na jednej strane je to narážka na horory, na druhej na únik z neprijateľného sveta. Omladený obraz starej princeznej na vodnej hladine symbolizuje zasa možnosť človeka zmeniť svoj osud alebo odvrhnúť ponúknuté náhodné šťastie, alebo výstrahu nepodľahnúť falošným lichôtkam.  Mnohovýznamovosť, teda ponuka rôznych výkladov, patrí k tvorivej metóde tohto svojrázneho thajského režiséra. Nečudo, že mnoho jeho filmov ocenili na najprestížnejších Strko_Bnm_8_resizesvetových festivaloch, medzi ktorými je najcennejšia Zlatá palma z Cannes 2010. Ako som sa dočítala  v rodnom Thajsku nemá najlepšiu pozíciu, jeho filmy sa uvádzajú len v jednej kópii. No vraj tomu je už koniec lebo víťazstvo z Cannes urobilo svoje a Joe si pozíciu  doma definitívne posilnil.

Napriek tomu, že som si svoj názor na túto nevšednú poetickú snímku poopravila, myslím si, že bez dobrých znalosti budhistických tradícii, zvykov, povier, mýtov a politických reálií európskemu divákovi veľa z povedaného a načrtnutého unikne, mnoho narážok jednoducho nepochopí. Aj tak je to však film, ktorý ponúka možnosť zamyslieť sa nad zmyslom a úskaliami života a v neposlednom rade dá nahliadnuť do myslenia a cítenia pre nás neznámej kultúry.


Strko_Bnm_5_resize

Strýko Búnmí (Lung Búnmí raluek chat), Thajsko, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko , 2010
Réžia: Apichatpong Weerasethakul
Námet: Phra Sripariyattiweti – kniha A Man Who Can Recall Past Lives (Muž, ktorý vie vyvolávať minulé životy)
Scenár: Apichatpong Weerasethakul
Kamera: Sayombhu Mukdeeprom, Yukontorn Mingmongkon, Charin Pengpanich
Hudba: Koichi Shimizu
Výprava: Akekarat Homlaor
Kostýmy: Chatchai Chaiyon
Strih: Lee Chatametikool
Hrajú: Thanapat Saisaymar, Jenjira Pongpas, Sakda Kaewbuadee, Natthakarn Aphaiwonk, Geerasak Kulhong, Kanokporn Thongaram, Samud Kugasang, Wallapa Mongkolprasert
Foto: ASFK

Share/Save/Bookmark