Film poľského režiséra Borysa Lankosza Druhá strana mince (2009), ktorý vstupuje do slovenských kín v rámci Projektu 100, prináša dve prekvapenia. Absolvent slávnej filmovej školy v Lodži, úspešný dokumentarista a herec vo filme Jánošík. Pravdivá história, debutant v oblasti celovečerného hraného filmu, si vybral tému z obdobia tvrdého stalinizmu, ktoré nemohol zažiť, lebo sa narodil až v roku 1973, a stvárnil ju spôsobom, ktorý je výrazným odklonom od zaužívanej tradície poľskej kinematografie.

Kým prevažná časť poľských filmárov sa pri zobrazovaní historických udalostí nedokázala vyhnúť heroizácii a pátosu, Lankosz akoby nadväzoval na postupy, známe napríklad z českého filmu, najmä z diel Jana Hřebejka, no šiel ešte ďalej. Kým úspešný český režisér používa vcelku láskavý humor, jeho poľský kolega smeruje k čiernej komédii až groteske, nápadito využívajúc žánrové presahy do melodrámy a filmu noir.

Film Druhá strana mince vznikol podľa scenára spisovateľa Andrzeja Barta (1951), ktorý ho dodatočne spracoval do knižnej podoby. Odohráva sa v rokoch 1952 – 53 vo Varšave v rodine Jankowských, ktorej základ tvoria tri zaujímavé ženy (vnuk, syn a brat Arkadiusz žije v strešnom ateliéri a v byte sa objavuje iba sporadicky, nehrajúc významnejšiu rolu). Babička s dcérou pamätajú lepšie časy, ale pragmaticky sa prispôsobili súčasným, nerezignujúc na zdravý rozum a morálne zásady. Tešia sa, že majú jedlo a strechu nad hlavou, ich jedinou starosťou je vydať dcéru a vnučku Sabinu, ktorá sa dostala do starodievockého veku, čo zdôrazňuje, možno až prehnane, zovňajškom i správaním. Vzdelaná a inteligentná Sabina, vyrastajúca v kultivovanom domácom prostredí, kde sa bežne počúva operná hudba, pracuje ako redaktorka poézie vo vydavateľstve a uvedomuje si svoju bezperspektívnu situáciu. Zatiaľ – napriek spojenému úsiliu babičky a matky – nenašla vhodného partnera, hoci príroda sa hlási o svoje práva, ako vidieť z jej roztúženého pohľadu, akým sleduje vyšportované mužské telá v kinožurnále, či prezerá a hladí svoje vlastné pred zrkadlom. Keď už stráca nádej, pri večernom pouličnom incidente sa zoznámi s pekným mladým mužom . To, čo pokladá za náhodu, je však dobre pripravená intriga, ktorá má doviesť Bronislava k pracovnému cieľu: presvedčiť (prinútiť) Sabinu, aby donášala na svojho šéfa, „podozrivého“ riaditeľa vydavateľstva. Ani zamilovanosť, ani sexuálny zážitok, ani ponuka na sobáš Sabinu nezlomia. Vidiac Bronislava po prvý raz v pravom svetle ako bezohľadného, násilníckeho fízla, posmelená alkoholom, otrávi potenciálneho partnera. Súbežne s jeho zdĺhavým umieraním, ktoré Sabina pozorne sleduje, komentujúc jednotlivé fázy smrteľného zápasu, sa mení žáner filmu, prevahu získavajú prvky čiernej komédie a filmu noir. V tomto duchu sa nesie komplikované odstraňovanie mŕtvoly, náhodný večierok so straníckymi funkcionármi v jej blízkosti i babičkine návrhy, kam skryť v kyseline vylúhované kosti. Prvky melodrámy sa objavia pri narodení Sabininho syna v okamihu radosti nad Stalinovou smrťou, čo je síce efektné, ale predsa len ošúchané klišé, a najmä v závere, ktorý naznačuje hrdinkino zmierenie. Nevedno, či len s dávnym nápadníkom, alebo aj s celou dobou, ktorú reprezentoval.

Borys Lankosz si vybral výborných spolupracovníkov, predovšetkým z radov hercov. Tri ústredné ženské postavy vytvorili Anna Polony (noblesná a napriek veku intelektuálne výkonná babička), prevažne z Wajdových filmov známa Krystyna Janda (pragmatická, ústretová, vecná matka) a Agata Buzek, dcéra súčasného predsedu Európskeho parlamentu Jerzyho Buzeka (mnohotvárna, citlivá Sabina), ktorá azda mohla utlmiť niektoré výrazné prejavy staropanenstva i hystérie. Marcin Dorociński (v dvojúlohe Bronislava a syna Marka) ako Sabinin záchranca pred náhodnými zlodejmi je vonkajškovo štylizovaný do postavy mužného Humphreyho Bogarta a do úplného obrazu mu chýba iba šarmantne, do čela nasadený klobúk. Pravda, aj charakter rytiera bez bázne a hany...

Neveľký Jankowských byt, do ktorého sa musela zmestiť prevažná časť vecí z niekdajšej vily, teraz zabranej pre niektoré z ministerstiev, neposkytoval veľa možností pre pohyb kamery, no Marcin Koszalka všetky dokonale využil pri vytváraní dobovej atmosféry, ktorej určujúcim prvkom bol neustále prítomný strach. Päťdesiate roky sa nepripomínajú žiadnymi drastickými scénami, ale množstvom detailov, ktoré výrečne ilustrujú obdobie stalinského teroru. Jedným z nich je prísny zákaz vlastniť cenné kovy. Rodina má síce iba jednu zlatú americkú mincu z roku 1881 s nápisom Liberty, ale strach z potenciálneho trestu je značný. Po márnom hľadaní skrýše to vyrieši Sabina šalamúnsky: opakovane prehltáva mincu, ktorá rovnako pravidelne prechádza jej zažívacím ústrojenstvom. Prvý raz tak urobí za zvukov poslednej árie Madame Butterfly pred spáchaním harakiri. Alfred Hitchcock kombinovaný s Roaldom Dahlom.

Prostredníctvom detailov prezrádza režisér divákovi viac, ako vie hlavná hrdinka, ktorej sa udalosti bezprostredne dotýkajú. Všimneme si, akým pohľadom sa Bronislav pozrie na servírku v kaviarni, kde sedí so Sabinou, a je jasné, že toto nie je slepo zamilovaný muž. Zazrieme pištoľ, ktorá vykúka z jeho nedbalo pohodeného saka, a je zrejmé, že tento človek nie je tým, za koho sa vydáva. Cez detaily sa budujú aj charaktery ostatných postáv, čo je spoľahlivejší spôsob ich identifikácie ako dialóg. V tomto filme je svižný, hovorový a má humorný podtón. Vari najvydarenejšia je v tomto ohľade scéna návštevy jedného zo Sabininých nápadníkov, účtovníka pána Jozefa (Adam Woronowicz), ktorého slová sú v príkrom kontraste s nekontrolovanými činmi. Dej podfarbuje občas operná (popri Puccinim aj Donizetti), častejšie melancholická džezová (v 50. rokoch nevítaná) hudba.

Čiernobiely film umožňuje strihačovi Wojciechovi Anuszczykovi plynulo začleňovať do komorného príbehu dobové dokumenty, ktoré napriek svojej masovosti (spartakiáda, prvomájový sprievod) nepôsobia rušivo. Farba sa používa iba pri prestrihoch do súčasnosti, ktorých mohlo byť menej, lebo - až na záver - bezprostredne nesúvisia s dejom a nevnášajú doň nové momenty, iba zobrazujú veľmi zostarnutú Sabinu pri ceste na letisko a čakaní na meškajúce lietadlo. Svojho zámeru -  pozrieť sa na udalosti spred šesťdesiatich rokov prostredníctvom čierneho humoru  - sa však tvorcovia filmu držia až do konca.  Sabina sa napokon dočká syna Marka - plodu jednorázového poloznásilnenia-polomilovania, ktorý prichádza na návštevu so svojím  priateľom. (Prvok homosexuality môže naznačovať režisérovu snahu byť „cool“, ale aj koniec Bronislavových génov, ktoré pri takejto konštelácii nemajú šancu pokračovať.) Je tragikomickým paradoxom , že Marek považuje svojho nepoznaného otca za disidenta a hrdinu. Otázkou zostáva, či tomuto opakovanému klamstvu už neuverila aj samotná vrahyňa. Záverečná anglická pieseň však prosí Don´t let me to be misunderstood...

Debut Borysa Lankosza Druhá stana mince je ovenčený množstvom domácich cien, ktoré zrejme popri nesporných filmárskych kvalitách odmenili aj netradičný, neschematický a žánrovo nekonvenčný prístup k historickej téme. Môže však zaujať aj v našom prostredí, veď isté spoločensko-politické skúsenosti máme spoločné. Asociácii slovenských filmových klubov sa opäť podarila dobrá kúpa.

Druhá strana mince (Rewers), Poľsko 2009
Scenár: Andrzej Bart
Réžia: Borys Lankosz
Kamera: Marcin Koszalka
Strih: Wojciech Anuszczyk
Hudba: Wlodzimierz Pawlik
Hrajú: Agata Buzek, Krystyna Janda, Anna Polony, Marcin Dorociński, Adam Woronowicz, Bronislaw Wroclawski, Lukasz Konopka, Blazej Wójcik, Jerzy Bończak a ďalší