Veľké filmy, veľký škandál a veľké hviezdy

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Robert_De_Niro_resizeUsporiadatelia festivalov majú dve želania: získať dobré filmy a aby prišlo čo najviac hviezd. To sa tohto roku počas dvanásť dní 64. festivalu v Cannes  podarilo (11. - 22. 5. 2011). Dlho už nebolo v súťaži toľko dobrých filmov, o čom svedčí aj fakt, že ani na jednom filme, dokonca aj po tom, ktorý jedna časť publika vypískala a druha mu tlieskala, nenastal hromadný odchod. Taká žatva býva raz za desať rokov a potom sa dlho nič podobné nezopakuje.

Tematická rôznorodosť, ktorá odzrkadlila takmer všetky neduhy súčasného sveta, išla ruka v ruke s vynachádzavým filmovým majstrovstvom obohateným pozoruhodnými hereckými kreáciami. Dominovala hospodárska kríza, presnejšie jej dopad na ľudí, pedofília, imigrácia, osud zneužívaných a zanedbaných detí, pašeráctvo, kriminalita a ekologické problémy. Z 20 kandidátov v hlavnej súťaži bol každý bol každý dačím výnimočný a zaujímavý. Nerada používam zaužívané klišé, že porota mala ťažkú prácu, ale tentoraz niet lepšieho výrazu. Priznal to aj  predseda hlavnej poroty Robert De Niro i ostatní členovia ho v tom podporili. De Niro  dokonca slovami: „ Mali sme len sedem cien, čo sme mali robiť.“ Výsledok bol kompromis, bez čoho by sa  ťažko boli dohodli a na záverečnej tlačovej besede medzi rečou priznali, že veľa filmov by si bolo zaslúžilo cenu, ale nebolo inej možnosti.

Víťaz festivalu  Malickov Strom života

Malick_resizeBombastický úvod eposu o zrode vesmíru a živote rodiny nazval americký režisér  Terrence Malick  The Tree of Life (Strom života). Po efektnej montáži vzniku našej planéty  sa potom odvíja jednoduchý život rodiny, ktorú  rodinná tragédia úplne rozloží. Odkedy matka (Jessica Chastain) dostane telegram o smrti syna už nič nie je také, ako bolo predtým. Malick sa potom v retrospektíve vracia do čias, keď rodina ešte žiarila šťastím, deti vyrastali po láskyplným pohľadom matky a prísnym otcom (Brad Pitt). Je málo filmov, pri ktorých sa publikum rozdelí tak výrazne na dva tábory – jedna časť snímku obdivuje, druha priam zatracuje. Film však nastoľuje všetky veľké témy: filozofické, morálne, náboženské. Mnohovýznamovo  nastolené otázky sú témou do diskusie o našom bytí a nebytí a varovaním pred hazardovaním so skutočnými životnými hodnotami. Podľa mojej mienky si režisér právom odniesol cenu najvyššiu Zlatú palmu. Je pravda, že mu k cene pomohol aj škandál okolo dánskeho režiséra Larsa von Triera pre jeho neuvážené výroky na tlačovej besede. Von Triera síce vyhostili ( to sa ešte v Cannes nikdy nestalo), ale film o Melanchólia ostal v súťaži. Tematicky i hĺbkou sú tieto dva filmy podobné.

Kirsten Dunst a Jean Dujardin

Kirsten_Dunst_resizeSpomínaná snímka  Melanchólia je metaforou varujúcou pred podľahnutím tejto chorobe, lebo to môže mať katastrofálne následky, čo demonštruje na príbehu o konci sveta. Porota priznala, že Von Trierov apokalyptický epos je  dobrý, dokonca  veľký film. Osobne si myslím, že to bol vrchol festivalu  a keby bol tento notoricky nenapraviteľný provokatér  držal  jazyk za zubami mal Zlatú palmu istú. Svedčí o tom aj fakt, že obísť sa nedal, a tak dostala Cenu za najlepšiu ženskú interpretáciu  prekvapivo Kirsten Dunst. Veľmi sa páči prirovnanie, že je to najkrajšia depresívna nevesta, tak som si to dovolila prisvojiť. Výnimočných mužských hereckých výkonov bolo veľmi veľa, jedným z favoritov  bol Jean Dujardin, a tak Cena za najlepšiu mužskú interpretáciu v melodráme Michela Hazanaviciusa The Jean_Dujardin_resizeArtist (Umelec) nikoho neprekvapila, skôr potešila.  Tvorca sa v čiernobielom prevedení vracia do Hollywoodu roku 1927 do nemej éry filmu. Atmosféra bez slov je výnimočná, ako sa má vizuálne zobraziť príbeh by sa mohlo vyučovať a  Jean Dujardin   je nezabudnuteľný.

Zaostrené na súčasnosť

Francúzsky film Polisse (Cena poroty) francúzskej režisérky Maiwenn mapuje s dokumentárnou presnosťou každodennú prácu policajnej jednotky chrániacej trýznené a zanedbané deti a rieši i iné problémy súvisiace s mladistvými. Zaujal najmä realistický pohľad, svieže tempo a najmä aktuálnosť témy. Polisse bol po tematickej stránke jedným z najaktuálnejších filmov festivalu, lebo bez ostychu pomenoval veci pravým meno, bez prikrášľovania. Dojatejšiu režisérku, ktorá lapala po vzduchu pri preberaní ceny, som ešte Maiwenn_resizenezažila, ba ani canneský festival . Podľa mojej mienky najspornejšia je Veľká cena, ktorú porota udelila ex aequo, a to belgickým tvorcom, bratom Jean-Pierre a Luc Dardenovcom, za (najmä v ich tvorbe)  priemerný film Le gamin o vélo (Chlapec na bicykli) o ťažko zvládnuteľnom chlapcovi a tureckému režisérovi Nuri Bilge Ceylanovi za snímku  Bur zamanlar Anadolu´da (Stalo sa raz v Anatólii). Ceylanov film má pomalé tempo a zameriava sa na nudný a smutný osud obyvateľov jedného mestečka. Bieda, chudoba akoby v inom storočí, miesto kde si líšky dávajú dobrú noc, je v ostrom kontraste s výdobytkami modernej techniky. Obrazová zložka filmu, ktorá potrhuje neradostný život v tomto kúte sveta, bola svojim spôsobom zaujímavá , funkčná a vo svojej jednoduchosti veľavravná.

Krvavé jatky a uhundraný starec

Cenu za réžiu prisúdili dánskemu tvorcovu Nicolasovi Nicolas_Winding_Refn_resizeWinding Refnovi za film Drive (Jazda). Počiatočné pomalé tempo a idylu čoskoro vystriedajú krvavé jatky. Taxikár a zároveň kaskadér sa zapletie s mafiou a stret gangstrov neprežije nikto. Diskusia o tom, či možno až tak ďaleko zájsť v naturalistických krutostiach nemala konca - kraja. Réžia je však svojim spôsobom výnimočná. Nijaké triky, všetko sa odohráva v štýle filmov 60. a 70. rokov. Naháňačky a kaskadérske kúsky sú nefalšované, pravé. Napriek tomu, že sa mnohým obracal žalúdok, klobúk dole pred odvahou a tak dôslednou a nekašírovanou režijnou prácou. Zlostný, uhundraný  a nedocenený starý vedec sa nedokáže zmieriť so synovým úspechom, ten sa mu naopak snaží vo všetkom vyhovieť aj za cenu, že sa vzdá najvyššieho vyznamenania v krajine – je téma izraelského filmu Josepha Cedara Hearat Shulyim (Poznámka pod čiarou), ktorý si odniesol z Cannes Cenu za scenár.

Tí ostatní   

Skutočne by so tentoraz boli zaslúžili ceny aj ostatní. Napríklad fínsky režisér Aki Kaurismäki za film Le Havre, ktorého  podtitul by mohol byt: Dobrí ľudia ešte žijú.  Jeho irónia a humor je láskavý, empatia voči bezbranným veľká. V tejto ľudsky hrejivej rozprávke, o víťazstve dobra nad zlom, dostal veľkú hereckú príležitosť André Wilms. Vatikán a jeho Michel_Picolli_resizeskostnatenosť si zobral na mušku Talian Nanni Moretti vo filme Habemus papam spôsobom vtipným, ale neurážajúcim. Pápeža, ktorý volí slobodný život a nie pápežskú klietku, vynikajúco stvárnil Michel Piccoli. Nezabudnuteľným zážitkom bol  aj film talianskeho tvorcu Paola Sorrentina This Must Be The Place o pomste za zničené životy. Postarší rockový spevák (hrá ho vynikajúco Sean Penn)  sa pretĺka životom v Írsku až kým mu nepríde list od sestry, že otec v Amerike zomrel a má prísť na pohreb. Po prečítaní jeho denníka zistí, že celý život hľadal nacistu, ktorý mu vyvraždil rodinu. Ujme sa tejto úlohy a rafinovane sa pomstí.  Mužských hereckých výkonov ako som už spomenula bolo na festivale veľa,  zo žien mi však ako kandidát vychádzala len Tilda Swinton vo filme We Need to Talk About Kevin režisérky Lynne Ramsay. Tilda rozohrala celú škálu pocitov a pochybností pri hľadaní kontaktu so synom s dôrazom na fakt, že akokoľvek sú ich vzťahy komplikované, bude to vždy jej dieťa.  Pozoruhodný bol aj japonský príspevok  Ichimei (Harakiri – Smrť jedného samuraja) Takashi Miikeho  vracajúci sa do dôb samurajov, vyzdvihujúc čestnosť, hrdosť, úctu a dôstojnosť človeka.    

Hviezdy festivalu

Jane_Fonda_resizeS hviezdami sa tohto roku roztrhlo vrece. Spomenie len tých najväčších. Nechýbala Angelina Jolie s Bradom Pittom. Večne sa špekuluje o och rozchode, ale vonkoncom to tak nevyzerá. Jodie Foster sa zasa prezentovala mimo súťaže s filmom The Breaver, Melanie Griffith robila spoločnosť manželovi Antoniovi Banderasovi, ktorý hral hlavnú úlohu vo filme Pedra Almodóvara La piel que habito (Koža, v ktorej žijem) Uma Thurman a Jud Law boli v porote pod vedením  Roberta De Nira. Penélope Cruz a Johnny Depp prišli na premiéru Pirátov Karibiku 4, Sean Penn hral až v dvoch filmoch, vo víťaznej snímke Strom života a filme o spomínanom rockovom spevákovi. Jean-Paul Belmondo si prevzal čestnú Zlatú palmu za 60. rokov práce vo filme. Catherine Deneuve a Chiara Mastroianni hrali matku s dcérou v záverečnom filme  Les bien-aimés (Milované). Svoje róby predviedli aj Isabelle Huppert, Faye Dunaway, Jane Fonda a mnoho iných.

  

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.