Ondřej Trojan (1959) patrí medzi najúspešnejších, aj medzinárodne oceňovaných a uznávaných, českých producentov. Stačí spomenúť hoci aj tituly filmov ako Pelíšky, Musíme si pomáhat, Pupendo, Horem pádem, Kráska v nesnázích, Medvídek, U mně dobrý. Svoje kvality však dokázal i ako režisér: Pějme píseň dohola (1990) , Želary (2003) a najnovšie Občanský průkaz (2010), ktorý prichádza do slovenských kín v znamení jedenástich nominácií na ocenenie Český lev.

Muž, ktorý pochádza z hereckej rodiny ( hercom bol jeho otec a v tomto povolaní sa preslávil jeho mladší brat Ivan), pôsobil od začiatku osemdesiatych rokov, popri štúdiu matematiky a chémie na Pedagogickej fakulte, v kultovom pražskom divadle Sklep. Záujem o film vraj v ňom prebudili tamojší kolegovia. Takže po siedmich semestroch zo školy odišiel, zamestnal sa vo Filmovom štúdiu Barrandov ako rekvizitár a pripravoval sa na prijímacie skúšky na FAMU. Tam ho v roku 1985 prijali na štúdium filmovej a televíznej réžie.

Zdá sa však, že to, čo robí z každého jeho opusu udalosť, je niečo, čomu sa nedá naučiť: schopnosť vyberať si výborných spolupracovníkov a mať nos na talenty i námety.

Promoval v roku 1991, ale ešte predtým, v piatom ročníku, nakrútil podľa scenára spolužiakov Petra Jarchovského a Jana Hřebejka film Pějme píseň dohola, kde sa po prvý raz objavila pred kamerou Aňa Geislerová. Jeho tretí celovečerný film Občiansky preukaz je trpká komédia, ktorá vznikla na motívy rovnomennej novely Petra Šabacha. Zachytáva sedemdesiate roky minulého storočia z pohľadu a cez osudy štyroch kamarátov - Petra, Aleša, Míťu a Popelku - od okamihu, keď v pätnástich dostávajú občiansky preukaz do osemnástich, keď sa usilujú vyhnúť povinnej základnej vojenskej službe.

Ak považujeme vlastníctvo občianskeho preukazu za jeden z prvých krokov na ceste k dospelosti je to príbeh o tom, ako môže byť hrboľatá. Celý film je akousi skladačkou o troch rokoch života štvorice dospievajúcich kamarátov, útržkovitým zachytávaním ich revolty proti spoločnosti (bez uvedomovania si dôsledkov) i rodičovskej autorite, ale aj túžby užiť si a zabávať sa podľa vlastných predstáv, prípadne venovať sa svojím koníčkom – či už ide o hudbu , veršovanie, popíjanie alebo balenie dievčat. Jednotlivé udalosti komentuje a postavy predstavuje – na úrovni svojho veku a teda nevyhnutne s istou dávkou naivity a povrchnosti - Peter.

V celom filme sa objavuje veľa zaujímavých motívov a postáv, ktoré sa však po načrtnutí akoby vytratili, alebo sa o nich dozvedáme iba okrajovo. Či už ide o malého udavačského spolužiaka, zvrhlého a cynického otca spolužiačky v podaní Jiřího Macháčka, rodinných príslušníkov alebo postavu obľúbenej triednej učiteľky Pivoňkovej, ktorá doplatila na svoju empatiu voči žiakom, a v závere, sa vlastne celkom nečakane dozvieme, že emigrovala do Kanady.

Ondřej Trojan mal, podobne ako v minulosti, šťastnú ruku nielen pri výbere mladej štvorice protagonistov, ale hlavne pri výbere ich rodičov a učiteľov. V prvom rade sú to Aňa Geislerová a Martin Myšička v postavách Petrových rodičov a Kristýna Liška Boková ako triedna učiteľka Pivoňková. Najmä Martin Myšička je príjemným prekvapením. Relatívne minimálnymi hereckými prostriedkami vytvoril postavu muža s istým tajomstvom. Ani v závere netušíme, či stav, v ktorom skôr vegetuje ako žije, je skutočným dôsledkom jeho ochorenia, alebo útekom pred realitou, v ktorej zlyhal.

Slovenskí herci sa tento raz iba mihnú v malých postavách, ale utkvejú v pamäti ako napríklad Lukáš Latinák v postave gitaristu, ktorý bol Petrovým vzorom od detstva a stane sa jeho najväčším sklamaním. Za najsilnejšie považujem scény, kde sa akoby mimochodom ukáže, že človek, ktorému chlapci verili je vlastne udavač a agent. Alebo, keď pochopíme, že Petrov otec , ktorým syn pohŕdal ako zbabelcom, vlastne iba opatrne pripravoval emigráciu rodiny. Lenže stačilo udanie a dôsledky sú fatálne.

Výborné herecké výkony s dôrazom na detaily (hoci aj scéna straníckej schôdze v škole s tragikomickými dialógmi), presne odpozorované reálie obdobia v kostýmoch Kataríny Štrbovej-Bielikovej, ale aj výber dobovej (hoci aj Krylova pesnička vo vlaku) či novo skomponovanej hudby a skvelá kamera Martina Štrbu. Dalo by sa takto menovať ďalej.

Slogan hovorí, že Občiansky preukaz je „film o dospievaní, ktoré býva o život v každej dobe“. Ale v tomto prípade ide o dospievanie v rokoch tzv.normalizácie, ktorej absurditu možno dnešní mladí diváci ani celkom nepochopia, kým staršej generácií prechádzajú po chrbte občas zimomriavky. Nie ani natoľko zo spomienky na totalitný štát, ako skôr z uvedomenia si, že historicko-politické kulisy a kalendáre sa menia, ale ľudská povaha nie.


Občiansky preukaz (Občanský průkaz), Česká republika, 2010
Režia a produkcia: Ondřej Trojan
Scenár: Petr Jarchovsky
Kamera: Martin Štrba
Kostýmy: Katarína Štrbová-Bieliková
Výprava: Milan Býček
Hudba: Petr Ostrouchov
Zvuk: Jiří Klenka
Strih: Vladimír Barák
Hrajú: Libor Kovář, Matouš Vrba, Jan Vlček, Jakub Šárka, Anna Geislerová, Martin Myšička, Kristyna Liška Boková, Jenovéfa Boková Jiří Macháček, Jana Kepková, Marek Taclík, Jana Šulcová, Jaromír Dulava, Matej Landl Lilian Malkina, Lukáš Latinák, Ondrej Kovaľ, Juraj Nvota, Nella Miščíková a ďalší.

Foto: Continental film