Príšery, živiace sa ľudskou krvou, prenikli z folklóru do literatúry roku 1897, keď Bram Stoker vydal svoj román Dracula. Potom upíri obsadili nové médium – film. A držia sa v ňom zubami-nechtami dodnes. Nielen pre fascináciu divákov krvavými historkami, ale i preto, že prehovárajú k niečomu, ukrytému hlboko v našom podvedomí. Individuálnom, no aj kolektívnom.

Po siedmich rokoch sa austrálski filmári bratia Michael a Peter Spierigovci vrátili k svojmu úspešnému námetu (Undead), aby nakrútili celovečerný výpravný, hviezdne obsadený film Svitanie - o ľudstve, premenenom na krvilačných upírov. Pokúsili sa spojiť tradičný hrôzostrašný thriller s metaforou. Vo Svitaní nechýba neľútostná kritika nášho sveta, založeného na konzume, silné herecké osobnosti ani výtvarná štylizácia. Umelecká práca so zvukom, strihom i kamerou sú však v priamom protiklade voči vyložene slabému príbehu a diletantskej fabulácii. Zámer sa podarilo naplniť len sčasti.

Intelektuálske grafické romány, plné ponurých myšlienok a hlbokých úvah o podstate všehomíra, logicky nachádzajú pri filmovej adaptácii tvar temných konverzačných drám. Ale filmový príbeh o klasickom akčnom superhrdinovi, trvajúci viac než dve hodiny – a len s minimom akcii, pomerne striedmymi trikmi, ba čo viac – poňatý skôr ako salónna konverzačná komédia, to tu ešte naozaj nebolo. Iron Man 2 je skutočne, v zhode s titulom, priam nabitý iróniou a sebairóniou.

Reklama je reklama, a tak sa distributérom podarilo vytvoriť celkom sympatický slogan v zmysle, že "film Nezabudni na mňa je nezabudnuteľný príbeh o moci lásky, sile rodiny a o tom, ako si musíme vážiť každý deň nášho života a prežívať ho tak, akoby bol posledný.“ To všetko v žánri romantická dráma, z ktorej sa vykľuje melodráma ako vyšitá. Navyše s hereckým obsadením, ktoré by malo rozbúšiť srdcia diváčok. Veď rebela Tylera stvárňuje upírsky sexidol zo ságy Súmrak Robert Pattinson a jeho otca predstavuje niekdajší agent 007 stále šarmantný Pierce Brosnan. Čiže - dôvod, tešiť sa do kina.

Zaužívalo sa, že je to iba formalita, niečo ako pozdravný rituál: Na otázku Ako sa máte? nikto nie je zvedavý na odpoveď, sotva vníma i to zdvorilé zamrmlanie: Ďakujem, dobre..., nieto, aby uvažoval, či je to pravda. V každom prípade Ďakujem, dobre je dobrý titul i krátky hraný film Mátyása Priklera, ktorý na ploche štyridsiatich minút vypovedá o vzťahoch v dnešnej rodine.

Ktovie, koľko strán by mal scenár celovečerného nórskeho filmu Na sever (Nord, 2008), keby sa spísali len jeho dialógy. Určite by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Debutujúci režisér Rune Denstad Langlo (1972) sa vyjadruje predovšetkým obrazom, slová používa striedmo až minimalisticky, iba vtedy, keď sú nevyhnutné. Napokon, hrdina jeho filmu, tridsaťročný vlekár Jomar, je mlčanlivý človek, a ani ostatní obyvatelia drsnej krajiny si na presilu slov nepotrpia. Odkázaní na seba a zväčša aj na samotu, prejavujú sa činmi, nie slovami. Divák nesmie počas sledovania tohto diela poľaviť v pozornosti, aby mu v mozaike obrazov, letmých náznakov a dlhých páuz, ktorú si sám aktívne skladá, nechýbal niektorý potrebný kamienok.

Po vojnovej dráme Údolie tieňov (2002) a dvoch menších úlohách (Spievajúci detektív, 2003 a Paparazzi, 2004) sa Mel Gibson vracia ako herec v hlavnej role kriminálnej drámy Na hrane temnoty, nakrútenej podľa rovnomenného britského televízneho seriálu spred štvrť storočia. Nie zle, ale úplne ináč, ako sme čakali. Nie je to triumfálny návrat.

Už pred uvedením filmu slávneho dánskeho režiséra Larsa von Triera Antikrist na vlaňajšom medzinárodnom filmovom festivale v Cannes sa písalo, že jedni budú film milovať, druhí nenávidieť. Už vtedy mi napadlo, prečo nenávidieť ešte aj film. Zbytočne silné slovo. Stačí, keď sa snímka nepáči, nestotožníme sa s jej výpoveďou. Von Trierov pokus o horor síce vzbudil veľký rozruch, najmä odvážnymi erotickými scénami, ale aj zbytočnou krutosťou, čo nič nemenilo na fakte, že si hlavná predstaviteľka Charlotte Gainsbourghová odniesla Cenu za najlepší herecký výkon.

Francúzsky režisér, scenárista i herec Jacques Audiard sa dostal na výslnie až s filmom De battre mon coeur s´est arrêté (Tlkot môjho srdca sa zastavil, 2005). Aj predtým však už nakrútil tri pozoruhodné filmy, a to road movie Regarde les hommes tomber (Vidieť mužov padnúť, 1994) v ktorom si hlavné úlohy zahrali Mathieu Kassovitz a Jean-Louis Trintignant. Potom nasledovala snímka Un héros très discret (Diskrétny hrdina, 1996) za čo dostal v roku 1996 Cenu za scenár na festivale v Cannes a v roku 2001 snímku Sur mes lèvres (Na mojich perách). Za svoj zatiaľ posledný film Prorok (Un prophète, 2009) si odniesol vlani z Cannes Veľkú cenu. Snímka bola nominovaná na Oscara ako najlepší cudzojazyčný film.

Hollywoodski producenti často nechávajú nakrúcať nové verzie úspešných zahraničných – európskych alebo ázijských filmov s nádejou, že „nové naštudovanie“, v anglickom jazyku, prenesené do amerických reálií a s americkému publiku známymi hercami bude v amerických kinách úspešnejšie, ako by mohol byť cudzí film. Zvyčajne ide len o biznis. Nové filmy podľa starších vznikajú aj preto, aby súčasnému publiku spôsobom jemu milým priniesli príbehy z filmov pre pamätníkov. A občas, výnimočne, aj z dôvodov umeleckých.

Herci musia režiséra Andreasa Dresena (1963) milovať. Nakrúca najmä trpké komédie, v ktorých sa zaoberá komplikovanými vzťahmi medzi ľuďmi, a to je vždy vďačná herecká príležitosť. Z jeho siedmich doterajších diel si pripomeňme aspoň Lásku na grile o manželskej nevere štyridsiatnikov z roku 2001, odmenenú Strieborným medveďom na Berlinale, či kontroverzné Siedme nebo o sexuálnej príťažlivosti dôchodcov z roku 2008, ktoré zabodovalo v Cannes. V snímke Whisky s vodkou (2008), za ktorú získal cenu za najlepšiu réžiu v Karlových Varoch a ktorá sa teraz dostáva do našich filmových klubov, pridal ešte bonus: ohnivú obranu i oslavu hereckého povolania.