Muž a chlapec kráčajú spustnutou, mŕtvou krajinou. Bez cieľa. Bez nádeje. Odnikiaľ nikam. Alebo – tak ako my všetci – od šťastnej minulosti (lebo spomienky bývajú spravidla šťastné) k nevyhnutnému koncu? V podobe filmovej drámy Cesta sa k nám pod dlhšom čase dostáva ukážka filmového umenia, ktoré nie je určené len vzdelaným, sofistikovaným znalcom, ale dokáže osloviť, zaujať a obohatiť každého, kto o to stojí a uvedomuje si, že každé skutočné dielo musí v divákovej mysli vedieť pracovať, dotvárať sa.

Všetko tu už bolo: aj kríza stredného veku, aj návrat v čase, aj výpadky pamäti po preflámovanej noci. Traja scenáristi – Josh Heald, Sean Anders a John Morris – to sústredili do jedného filmu. Problémom snímky To bol teda zajtra žúr (Hot Tub Time Machine, USA, 2010) režiséra Stevea Pinka však nie je nepôvodnosť námetu, ale fakt, že ho nespracovali originálnejším spôsobom. Ich spoločné dielo má všetky (najmä zlé) znaky amerických teenagerských komédií, v ktorých ide zväčša o chľast a sex, vulgárny jazyk a fekálne vtipy. Teraz sú však hlavnými postavami muži okolo štyridsiatky, a tak všetko, čo by sa dalo mladým hrdinom ako-tak tolerovať, pôsobí oveľa trápnejšie.

Úspech ságy Twilight vlastne nie je až taký prekvapivý. Koniec 20. a prah 21. storočia v rozvinutých krajinách sú poznamenané zmesou pragmatického materializmu a túžby po zázraku. Po niečom nadprirodzenom, tajomnom, mystickom – ale nezáväznom. Nie je to vážny zodpovedný príklon k viere a k cirkvám, ale vyhľadávanie a obľuba zábavy, úniku vo forme fantastických príbehov. Po racionálnom a konštruktívnom období vedeckej fantastiky nastúpila éra skutočných i umelých mýtov, žánru fantasy, drakov, zázračných mečov, čarodejníkov, netvorov a upírov.

Režisérka a scenáristka Alice Nellis patrí k najviac zaujímavým zjavom súčasnej českej filmovej scény. Jej debut z roku 2000 – čierna komédia Ene Bene - získal rad medzinárodných ocenení, medzi iným aj prvé miesto v hlavnej súťaži MFF v San Franciscu. Druhý film Výlet jej o dva roky priniesol Cenu nových režisérov na MFF v San Sebastiane a Českého leva za najlepší scenár. Súčasná rodina a milostné vzťahy sú v centre jej pozornosti i vo filme Tajnosti z roku 2007 a aj v najnovšom tohtoročnom opuse Mamas & Papas.

Aj ľudia, ktorí sa nezaujímajú o architektúru, si určite v posledných troch rokoch všimli boj o Národnú knižnicu v Prahe. Kontroverzný návrh slávneho českého architekta Jana Kaplického a jeho londýnskeho architektonického ateliéru Future Systems, ktorý vyhral roku 2007 medzinárodnú súťaž, Pražania ihneď premenovali na Chobotnicu (jeden z mestských poslancov ju dokonca nazval Chrcheľom) a tá, ako to už s novátorskými, netradičnými vecami býva, rozdelila obyvateľov, umelcov i politikov na dva nezmieriteľné tábory. Začiatok, priebeh i tragický záver sporu, spôsobený nečakanou smrťou Kaplického v deň, keď sa mu narodila dcéra, zobrazuje časozberný dokument scenáristky, kameramanky a režisérky Olgy Špátovej Oko nad Prahou z roku 2010, ktorý prichádza do našich kín, hoci možno väčšmi by mu pristala televízna obrazovka.

Lynn Barberová je známa britská novinárka. Okrem početných článkov a razantných rozhovorov napísala aj svoje spomienky, v ktorých vraj veľmi vecne a stručne zaznamenáva kľúčové momenty svojho života. Dvanásť strán z druhej kapitoly sa stalo základom filmu Škola života (An Education, Veľká Británia, 2009). Pravda, najprv ich musel dostať do rúk skúsený scenárista Nick Hornby (Všetky moje lásky, Ako ďalej) a po ňom dánska režisérka Lone Scherfigová (Taliančina pre začiatočníkov), aby vzniklo dielo, ktoré vlani získalo tri nominácie na Oscara: za najlepší adaptovaný scenár, za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe a napokon aj ako najlepší film. Ani jednu z nich nepremenilo na cenu, ale to mu na kvalitách neuberá.

George A. Romero jeden z otcov hororového žánru sa zapísal do kinematografie tým, že sa stal zároveň zakladateľom zombie hororového žánru, a to filmom Noc oživnutých mŕtvol (1968). Po ňom nasledovali v roku 1973 The Crazies (Šialení), ktorý sa teraz dočkali remaku v réžii Brecka Eisnera. Autor pôvodného filmu, Romero, sa na novej verzii podieľal len ako výkonný producent.

Po prvom predstavení novinky Granta Heslova The Men Who Stare at Goats vlani na premiérovom novinárskom premietaní v rámci 66. medzinárodného filmového festivale v Benátkach zavládlo vo festivalovom kine rozpačité ticho. Aj mnohí ostrieľaní filmoví kritici neveriacky krútili hlavami a kládli si otázku: „Toto bolo čo?“

Čo potrebuje dobrý film? Silný príbeh, dobrý scenár, invenčnú réžiu a dobré herecké výkony. To všetko sa stretlo vo filme Púštny kvet režisérky Sherry Hormannovej. Začalo sa to v roku 1997, keď Somálčanka Waris Dirieová napísala rovnomennú životopisnú knihu, ktorá sa okamžite stala bestsellerom. Autobiografia ženy, pastierky kôz vyrastajúcej v kočovnej rodine, ktorá sa ako v rozprávke stala najvyhľadávanejšou svetovou modelkou, zaujala i šokovala. Waris sa totiž novinárkam Barbare Waltersovej z NBS a Laure Zivovej z časopisu Marie Claire, zverila s najväčším tajomstvom svojho života - ženskou genitálnou obriezkou.

„Baaria je starodávny zvuk, magická formulka, kľúč,“ povedal scenárista a režisér Giusepe Tornatore o svojom najnovšom filme, keď otváral lanský benátsky festival. „Iba ona dokáže rozbiť škrupinu, do ktorej je zakliaty najosobnejší z mojich filmov. No Baaria je aj meno sicílskeho mestečka, na hlavnej ulici ktorého sa odvíja život. Na zopár stovkách metrov. Celý. A keď sa po nej dokážete pohybovať nielen v priestore ale i v čase, spoznáte veci, ktoré by ste sa nedozvedeli nikde inde na svete.“