Priateľstvo, zrada, mafia – to sú hlavné ingrediencie z čoho „uvaril“ francúzsky režisér Richard Berry svoj film 22 výstrelov. Inšpiroval ho predovšetkým román Franza-Oliviera Giesberta Nesmrteľný (L´immortel). Fiktívny príbeh inšpirovaný skutočnými príbehmi zo života mafie v Marseille, najmä legendárnou postavou skutočného „nesmrteľného“ Jackyho Imberta. „ Tento film nerozpráva príbeh o jeho živote. Vzal som si z neho len jednu udalosť, na ktorej som postavil jeho fiktívny život“, hovorí režisér filmu. Obyvatelia Marseille však nie sú nadšení, že sa ich krásne mesto zapísalo do dejín ako semenište mafie a zločinu, ale realita hovorí jasnou rečou: žiaľ, aj také je Marseille.

Po dvojdielnom životopisnom filme Verejný nepriateľ, o skutočnom gangsterovi Jacquesovi Mesrinovi režiséra Jean-Francois Richeta s Vincentom Casselom v hlavnej úlohe, je 22 výstrelov akýmsi pokračovaním v trende nakrúcať gangsterky v hollywoodskom štýle. Prvý je rekonštrukciou života skutočnej postavy, druhý, fiktívny, sa skutočnými udalosťami len inšpiruje a predsa majú veľa spoločného – v dobrom i zlom. To dobré je perfektné zvládnutie akčných scén a to zlé je paradoxne produktom práve spomínanej remeselnej zručnosti. Totiž v rýchlo sa striedajúcich scénach, retrospektívach, naháňačkách, krvavých jatkách sa často stráca dejová niť. Kým si uvedomíte, kto je kto, je koniec filmu. Osud a vývoj troch hlavných postáv, troch kamarátov, ktorí si prisahali vernosť na život a smrť, sa v hektickosti rozprávania stráca, znovu vynorí, potom opäť niekam vytratí, aby sa nakoniec stretli vo veľkolepom finále. Oba spomínané filmy by potrebovali zredukovať priveľa vedľajších postáv, viac sa zamerať na to hlavné, aby divák mal čas aspoň s niekým sa stotožniť alebo ho odsúdiť.

Kým Richet vsadil na populárneho Vincenta Cassela, Berry si zvolil nemenej známeho Jeana Rena. Na výslnie ho dostala snímka Magická hlbočina, potom nasledovali Nikita, nezabudnuteľný Leon, Ronin, Godzilla, Mission: Impossible, Jaguár, Da Vinciho kód a mnohé ďalšie. Reno je už nielen francúzskou, ale aj svetovou hviezdou, takže režisér chcel mať istotu. Úloha Charlyho Matteiho je pre neho ako stvorená a predsa to nie je legendárny Leon. Ani náhodou sa k nemu nepriblížil. Charly žije svoj život ako mafián v Marseille. Jedného dňa má po krk vraždenia a nepokojného života, povesí svoje remeslo na klinec a chce žiť s mladou manželkou a so svojimi dvomi deťmi pokojný život. Penzistovi, tak si hovorí, to však nie je dopriate. Asi zabudol, že jeho najbližší priateľ Zacchia sa drží teórie: „Keď má človek na rukách červenú krv, ta sa nikdy nezmyje“. Charly sa jej naivne chce zbaviť, a to nejde. Nič netušiaci vysadí malého syna a ide zaparkovať auto do podzemnej garáže, kde do neho maskovaní muži vpália 22 guliek. S tým, že to prežije neráta nikto, a tak sa mu dostane prezývky Nesmrteľný. To, že bude kuť pomstu je viac ako isté. Charly rýchlo zistí, že je za tým jeho najlepší priateľ z detstva a tým druhým si dlho nie je istý. Cestu mu skríži aj húževnatá policajtka Marie (Marina Fois), ktorú ženie tiež pomsta, lebo jej mafia zavraždila manžela, takisto policajta. Charly, ktorý síce zabíjal ma však zásadu - nikdy neubližovať ženám a deťom, zabiť len tých, ktorí si to zaslúžia a s drogami nechce mať nič spoločné. Kšeft je kšeft a Tony Zachia (Kad Merad) vie, že by s obchodom s drogami nesúhlasil, tak musí z cesty. S tým však tento idealistický zabiják nerátal. Škoda, že sa ani scenáristom (Richard Berry, Matthieu Delaporte, Alexandre de la Patelliere, Éric Assous) nepodarilo viac rozohrať názorový stret medzi priateľmi – tým, ktorý chce prestať, tým, ktorý miluje moc a peniaze a tým, ktorý je nerozhodný a slabý. Psychologický ponor do vnútra postáv by filmu bol len prospel, lebo z dobre remeselne zvládnutej, ale priemernej snímky, mohol byť parádny akčný thriller. Takto ostali len vo veľkých kontúrach načrtnuté postavy, takmer čierno biele (našťastie sa tak nestalo), navyše stratené v mravenisku vedľajších a zbytočných dejových línií.

Taký skúsený tvorca akým Berry nesporne je (Já, César -Moi César a La boite noir- Čierna skriňka), chcel zrejme veľa povedať a tiež blysnúť sa, že aj v Európe sa dá nakrútiť zimomriavky naháňajúci film. Nerada používam klišé - zostal na pol ceste, ale nič múdrejšie mi nenapadá. Nazdávam sa, že zveriť hlavnú úlohu napriek celosvetovej popularite Jeanovi Renovi, tiež nebola dobrá voľba. Charakterom je Charly trochu podobný čističovi zo slávneho filmu Luca Bessona Leon. Kým v Leonovi Reno exceluje v 22 výstreloch sa jeho vrah s dobrou dušou len potáca. Chýba mu razantnosť, vnútorné presvedčenie i nutná charizma. Až je to nepochopiteľné, že sa rola hercovi tak vymkla z rúk. Oveľa presvedčivejší sú jeho dvaja protihráči, najmä Kad Merade v úlohe Tonyho Zaschiu. Milujúci otec, hypochonder, ktorý má migrény, koktá, je raz šarmantný, inokedy zúri a rozbíja, prosto je nevyspytateľný. Merad zahral túto rozporuplnú postavu mimoriadne presvedčivo a obohatil závojom nepredvídateľného nebezpečenstva. So svojimi úlohami sa veľmi dobre popasovali aj Jean-Pierre Darroussin ako Martin Beaudinard a Marina Fois v úlohe detektívky Marie Goldmanovej.

Kým triky a v neposlednom rade aj kamera Thomasa Hardmeiera patria k pozitívam filmu, neviem na koho konto pripísať zbytočnú minutáž (118 min.), či na vrub režiséra alebo majstra strihu (Camille Delamarre). Skôr by som sa prikláňala k režisérovi, ktorý príbeh o veľkom priateľstve, veľkej zrade a krutej pomste, posunul len do radu nie vyslovene zlých, ale tuctových filmov. Nepochybujem však, že na nedostatok divákov, ktorí majú radi tento žáner, sa Richard Berry sťažovať nebude.

22 výstrelov (22 bullets), Francúzsko, 2010
Réžia: Richard Berry
Scenár: Richard Berry, Matthieu Delaporte, Alexandre de la Patelliere
Kamera: Thomas Hardmeier
Hudba: Klaus Badelt
Hrajú: Jean Reno, Kad Merad, Gabriella Wright, Marina Fois, Jean-Pierre Darroussin, Richard Berry, Claude Gensac
Foto: Magic Box