ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Česko našlo svojho Jánošíka

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

resize_K.Lavronenko_jako_Kajinek3_adj_CustomJe viacnásobne trestaný recidivista, odpykávajúci si doživotný trest za dvojnásobnú vraždu, neľútostný nájomný vrah, alebo nevinná obeť systému – prehnitého, prerasteného korupciou a organizovaným zločinom? Režijný debut Petra Jákla mladšieho Kajínek neprichádza s cieľom pobaviť, ale ovplyvniť zmýšľanie verejnosti. A, prirodzene, zarábať.

Rekordná návštevnosť i frekvencia výskytu v médiách nasvedčujú, že Jákl si tému vybral i naštudoval dôkladne. Podarilo sa mu získať dôveru Kajínkovej právničky a cez ňu i súhlas a filmové práva od samotného odsúdeného, našiel fundovaných spolupracovníkov, ktorí sa prípadom zaoberajú po celých 17 rokov, vybavil povolenia nakrúcať v prísne strážených väzniciach, dohodol sa s vynikajúcimi domácimi i zahraničnými hercami. A na všetko získal peniaze. Až napokon vysvitlo, že ako autor a duša celého projektu nenájde vhodnejšieho režiséra, než je on sám.

Tatiana_Vilhelmova_a_K._Lavronenko_adj_CustomDebutovať s takýmto dielom je veľmi riskantné a nezvyčajné. Väčšina českých médií sa po premiére nevenuje hodnoteniu jeho filmových kvalít, ale posudzovaniu, nakoľko zodpovedá či nezodpovedá pravde, či zavádza, manipuluje, či vzniklo na zákazku jednej alebo druhej strany. Môžu za to tvorcovia. Márne v rozhovoroch vyhlasujú, že im šlo o analýzu spoločnosti, keď Kajínka vykresľujú ako obeť sprisahania najvyšších kruhov (ktoré zostávajú opatrne utajené a nepomenované, len naznačené). Apel pred záverečnými titulkami film už celkom posúva zo sféry zábavy priamo do politiky. Príbeh, prostredie ani postavy však nejakú hlbšiu analýzu súčasného stavu spoločnosti nenesú, zaoberajú sa políciou, justíciou a väzenstvom.

na_Borech1_CustomAdorácia zločincov má vo filmovej zábave bohatú históriu. Kým v Európe podľa príbehov známych kriminálnikov vznikajú prevažne psychologické kriminálne drámy, pre americkú komerčnú kinematografiu sú príznačné kriminálne thrillery „podľa skutočných udalostí“ o sympatických grázloch, ktorých likviduje mlyn vysokých politických a obchodných záujmov, rovnako ako motív spoločenskej paranoje o večných sprisahaniach mocných. O tom, že Jákl sa chce zaradiť do tejto kategórie, svedčí produkciou a distribúciou prízvukované označenie „akčný thriller“. Zjavne má tento žáner dobre napozeraný a vnáša do českej kinematografie mnohé jeho postupy. No i tak Kajínek nie je ani akčný, ani thriller. Využíva mnohé prvky žánru (prostredie, typológia postáv, kamera, strih, hudba, akčné scény) a, tak ako väčšina hollywoodskej produkcie tohto druhu, ráta s tým, že divák nebude o videnom hlbšie premýšľať, ale až príliš zdôrazňuje svoju autentickosť i angažovanosť. V mene reality sa vzdáva i pre žáner takmer nevyhnutného happy endu. Nestavia na všeplatných hodnotách, prízvukovaných kriminálnymi thrillermi, ako sloboda, spravodlivosť, láska, rodina - namiesto toho vyrába hrdinu, ktorý nesie rovnaké meno ako skutočný odsúdený vrah.

Vladimir_Dlouhy_a_Tatiana_Vilhelmova_adj_CustomDisharmónia medzi obsahom a formou je základný, no nie jediný problém. Obsadenie kvalitných charakterových hercov zvýrazňuje necnosti inak obstojného scenára aj dialógov, nelogické až hlúpe momenty, miestami násilnú, nejasnú či chýbajúcu motiváciu, inde zbytočné zjednodušovanie. Konstantin Lavronenko je výrazný dramatický typ, v jeho tvári sa drsnosť snúbi s nostalgiou, sentimentom a smútkom. Jeho fyziognómia výrazne prispieva k pozitívnemu vyzneniu postavy. Tatiana Vilhelmová (občas s veľkými rozpakmi) zápasí s postavou nejasného charakteru i podozrivých motivácií. Poloha drsnej, pragmatickej, zanovitej advokátky jej sadne, menej suverénna je v citovo vypätých momentoch. Vladimír Dlouhý exceluje nielen pre vďačnosť roly zápornej postavy a svojím nesporným hereckým majstrovstvom, ale i (miestami vari až nevkusne zdôrazňovanou) stigmou pokročilého štádia smrteľnej choroby ako protipólu fyzickým zdravím a silou prekypujúceho Kajínka. Prekvapivo civilný, autentický a presvedčivý výkon podáva Václav Noid Bárta, zato nad Doležalom v podaní Boguslawa Lindu len krútime hlavou.

K.Lavronenko_jako_Kajinek5_adj_CustomAk je napriek všetkému prvý dojem po dopozeraní filmu dobrý, najväčšiu zásluhu na tom má kameraman F. A. Brabec, ktorý vyrobil silný, vysoko štylizovaný, sugestívny obraz, zacielený viac na charaktery a atmosféru, ako na akciu a napätie. Napriek tomu v jeho videní ani akčné scény nevyznievajú naivne a smiešne. Ešte silnejšia je hudba Václava Noida Bártu, ktorá znesie i hollywoodske kritériá, ibaže miestami dominuje i tam, kde by mala len podfarbovať.

Debutujúci režisér síce nedokázal zosúladiť jednotlivé zložky už od úrovne námetu, resp. zacielenia filmu, no jeho hlavným prínosom je, že sa nepredvádza, že na seba neupozorňuje. A má cit pre prácu kaskadérov, pre fyzicky náročné scény. Viacerým motívom i scénam možno vyčítať formálne nedostatky, absenciu poínt, formálnu i obsahovú neuzatvorenosť hraničiacu so zbytočnosťou, no všetko zachraňujú výkony hercov, kamera, strih a hudba.

K.Lavronenko_jako_Kajinek2_adj_CustomKajínek zďaleka netrpí toľkými neduhmi, ako väčšina aktuálnych hraných filmov domáceho pôvodu. No i on chce obhajovať, rehabilitovať, hľadať „pravdivé histórie“, vyvolať spoločenskú diskusiu - čo sú funkcie publicistiky alebo dokumentu, nie filmovej zábavy. Využíva žáner akčného kriminálneho thrilleru na zjednodušovanie a štylizáciu s cieľom nie zabávať, ale ovplyvňovať verejnú mienku. V divácky vďačnom presviedčaní o tom, že spoločnosť ovládajú temné sily, je taký úspešný, až sám stráca dôveryhodnosť a presvedčivosť:

Ak jestvujú tí tajomní všemocní, ktorí držia za mrežami nevinných, beztrestne vraždia, kradnú dôkazy a vydierajú sudcov, prečo umožnili, aby sa do kín dostal takýto film?

resize_Kajinek_Vilhelmova_Lavronenko2_CustomKajínek (ČR 2010)
Kajínek
118 minút
Scenár: Petr Jákl, Marek Dobeš. Réžia: Petr Jákl. Kamera: F. A. Brabec. Strih: Hudba: Václav Noid Bárta. Účinkujú: Konstantin Lavronenko, Tatiana Vilhelmová, Bogusław Linda, Vladimír Dlouhý, Michal Dlouhý, Ľubomír Paulovič, Werner Daehn a ďalší.
Premiéra 12. augusta 2010

Foto: Palace Pictures
Share/Save/Bookmark