George A. Romero jeden z otcov hororového žánru sa zapísal do kinematografie tým, že sa stal zároveň zakladateľom zombie hororového žánru, a to filmom Noc oživnutých mŕtvol (1968). Po ňom nasledovali v roku 1973 The Crazies (Šialení), ktorý sa teraz dočkali remaku v réžii Brecka Eisnera. Autor pôvodného filmu, Romero, sa na novej verzii podieľal len ako výkonný producent.

Po veľkom úspechu prvého filmu pokračoval Romero v sérii zombie hororov - Úsvit mŕtvych (1978), Deň mŕtvych (1985), Zem mŕtvych (2005). A medzi nimi sa na The Crazies, ktorý nepatrí do radu zombie filmov, akosi pozabudlo. Až Breck Eisner si na naň spomenul a ako sám hovorí: „Originálny Romerov film sa snaží vyriecť veľké myšlienky, ale režisér mal k dispozícii len úplne miniatúrny rozpočet. Armádu v jeho filme hrali chlapci v kombinézach maliarov izieb. Bolo pre mňa veľkou výzvou realizovať tieto obrazy znovu, s veľkorysejším rozpočtom a súčasnými prostriedkami“. To sa mu podarilo – veľkorysosť a bombastičnosť nechýbala. Bolo by úplne zbytočné kritizovať realizáciu, vynikajúci kameru, strih, hudbu, herecké výkony. Americkým filmom (dokonca aj tým námetovo najbanálnejším) profesionalita nechýba, teda niet snímke, čo vytknúť a predsa je sklamaním. V pokojnom mestečku Ogden Marsch sa zrazu mierumilovný občan, síce bývalý alkoholik, začne tak agresívne správať, že šerif David Dutton (hrá ho presvedčivo Timothy Olyphant) nemá na výber a musí ho nechtiac zastreliť. Postupne sa prebudia vražedné pudy aj u ostatných a všetko nasvedčuje na infekciu neznámou látkou, o ktorej neskôr vysvitne, že má meno Trixie. Obyvatelia síce ohrozujú jeden druhého, ale najväčšou hrozbou sa stane poslušná, hromadne vraždiaca armáda. A tu sa myšlienka, že najväčšie nebezpečenstvo niekedy číha od tých najbližších zvrtne, film sa uberá iným smerom a dostane iný rozmer. Nesporne tvorca chcel tým poukázať na to, ako sa mnohé svinstvá bez škrupule, aj za cenu masových vrážd, zatušujú a obyvateľstvu sa cez médiá narozprávajú polopravdy a bohapusté lží. To všetko je pravda, len prečo sa hlavní aktéri stávajú nepremožiteľnými komiksovými hrdinami, je mi nejasné. Film chcel byť zrejme apelom proti nadradenosti a bezohľadnosti vrchnosti s civilným obyvateľstvom, to by však chcelo viac invenčnosti pri akcentovaní humanistickému prístupu k životu a najmä odbúrať prílišný dôraz na akčnosť. Ten ide do takých absurdít, že všetko, čo je zakódované v druhom pláne, sa rozplynie do neznáma.

Na veľké strety, medzi vraždiacimi monštrami z radov obyvateľstva, márne čakáme, skôr sme svedkami, ako týchto nešťastníkov bezohľadne likviduje armáda. Najmä pred jej bezohľadnosťou, za každú cenu ututlať epidémiu, utekajú šerif, jeho manželka, lekárka Judy (v podaní sympatickej Radhy Mitchellovej), jej mladá asistentka Becky (Danielle Panabaker) a šerifov pomocník Russell Clank (Joe Anderson). Vlastne táto štvorica neprchá ani tak pred chorými priateľmi a známymi, ale skôr pred krvilačnými armádnymi beštiami v skafandroch. Zabijaci strieľajú, podpaľujú a likvidujú všetko čo dýcha a hýbe sa. Šialenci, nakazený vírom Trixie, len bezhlavo tlčú hlava-nehlava a nie je to ani podstatné. Štvorica sa od miesta k miestu svojrázne zachraňuje a kým Becky a Russellovi ponechali autori ľudský rozmer a zraniteľnosť, také šťastie už nemala Judy, ale najmä David. Keby ktorákoľvek tehotná žena prežila toľko zákrokov, havárii ( asi štyri razy sa s ňou prevráti auto rozmlátené na franforce) určite by aspoň potratila, nieto takmer nedotknuteľná z neho vyliezla. S trochou irónie by sa dalo povedať, že sa jej asi narodí nepremožiteľný Rambo. David je až nadčlovek, čo ten vydrží by neprežil ani ten najsuperovitejší hrdina. Iste si pomyslíte, veď je to horor a v tom je všetko možné. Mali by ste pravdu, ale len v tom prípade keby bol ostal na pôde pôvodného filmu Georga Romera a nesnažil by sa vpašovať do príbehu hlbokomyseľné myšlienky a úvahy o hrozbe neobjavených zákutí v konaní a myslení najbližších a tiež pridať kritiku súčasnej politiky, ktorá je, žiaľ, práve vďaka nepravdepodobnosti mnohých situácii, úplne zbytočná a neúčinná.

Breck Eisner však nedovolí divákovi ani na chvíľu si vydýchnuť. Keď už márne dúfate, že sa tempo aspoň na chvíľu upokojí, hneď nastúpi ďalšia akcia, vždy krvavejšia a vynachádzavejšia. Ohučaní a v nemom úžase opúšťate kino, aby ste si utriedili myšlienky. Nič také sa nestalo. O hodinu som už musela loviť v pamäti, čo som to vlastne videla. Aj Quentin Tarantino, aj bratia Coenovci neraz vykúpu diváka v krvi, ale ich filmy si pamätáme. Aj tí, ktorý neobľubujú krviprelievanie a horory, nemôžu všetky snímky tohto žánru odsúdiť. Tie by však mali priniesť niečo novátorské tak po obsahovej, ako aj formálnej stránke a vtedy sú prijateľné. Snímka The Crazies ( film sa uvedie na Slovensku pod originálnym názvom) možno nebude pre milovníkov tohto žánru až tak veľkým sklamaním, ale ani veľkým prínosom.

The Crazies, USA, 2010
Réžia: Breck Eisner
Scenár: Scott Kosar, Ray Wright
Hudba: Mark Isham
Kamera: Maxime Alexandre
Strih: Billy Fox
Hrajú: Radha Mitchell, Timothy Olyphant, Joe Anderson, Danielle Panabaker
Foto: Continental film