ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Lepšie je žiť, než len prežívať

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

207176_4_resize

„Chcel som nakrútiť univerzálny príbeh o ľuďoch, ktorí túžia nájsť lepší život, buď z politických, alebo z existenčných dôvodov“, povedal režisér Arash T. Riahi o svojom celovečernom hranom debute Na chvíľu slobodní (Ein Augenblick Freiheit, 2008), ktorý do našich kín uvádza Asociácia slovenských filmových klubov. Filmový plagát akoby dopovedal jeho krédo: „...žiť je lepšie, než len prežívať...“

Riahi sa narodil v Iráne v roku 1972, o desať rokov neskôr rodina emigrovala do Viedne, kde žije doteraz. Po štúdiách pracoval pre ORF, nakrúcal dokumenty, reklamy i hudobné videá. Vo svojej hranej prvotine, postavenej na skutočných udalostiach, využil jednak vlastné zážitky, jednak skúsenosti svojich krajanov, čo dodáva filmu pôsobivú autenticitu. Ocenili to aj poroty niekoľkých filmových festivalov, ktoré ho odmenili mnohými poctami. Na chvíľu slobodní boli napríklad rakúskym filmom roku 2008 i najlepším debutom v Montreali a Zurichu.

Nejde pritom o film novátorsky či experimentálny, ale o tradičné, lineárne sa rozvíjajúce filmové rozprávanie, ktoré presviedča silou Na_chvu_slob_resizepríbehu a výraznosťou charakterov. Režisér, ktorý je aj autorom scenára, sa sústredil na tri skupiny utečencov z Iránu. Prvou je harmonický manželský pár s malým synčekom, druhou dvojica mladíkov, dobrých priateľov, ktorí sa podujali sprevádzať dvoch malých súrodencov na ceste za ich rodičmi do Viedne, a treťou dvaja muži rozdielneho veku, pôvodu, naturelu i charakteru, ktorí si napriek tomu výborne rozumejú a tvoria zohranú dvojicu. Osudy týchto malých kolektívov sa rozvíjajú paralelne a samostatne, navzájom sa neprekrývajú, spája ich iba podobný osud a miesto, kde čakajú na vstup do slobodného sveta. Tým miestom je špinavý, pochybný turecký hotel v Ankare, ktorého majiteľ zdiera chudákov, čakajúcich na víza do Európy a vydaných mu napospas, a navyše spolupracuje nielen s tureckou políciou, ale aj s iránskou tajnou službou. Predstavuje tak ohrozenie najmä pre tých utečencov, ktorí ilegálne prekročili hranice z politických dôvodov. O príčinách odchodu jednotlivých hrdinov a o ich predošlom živote sa dozvedáme málo, skôr si iba domýšľame z kusých náznakov, čo všetko v neslobodnej islamskej krajine, spútanej množstvom nezmyselných príkazov a zákazov, zažili. No aj tieto stručné náznaky umožňujú lepšie pochopiť, prečo podnikli dramatický, namáhavý a značne rizikový prechod cez hranice, prečo tak veľmi túžia po normálnom živote v krajine, kde si napríklad manželia môžu otvorene prejaviť náklonnosť bez toho, aby boli trestaní za porušenie niektorého náboženského prikázania.
Na_chvilu_slobodni._jpg_resizeČakanie na víza do zasľúbenej zeme je nekonečné, plné ponižovania i odmietania zo strany domácich obyvateľov. Krátke chvíle nádeje sa striedajú s dlhými hodinami pochybností, záblesky radosti s nocami zúfalstva, návaly optimizmu s útokmi rezignácie. Zúfalá situácia komplikuje aj vzťahy medzi zohranými partnermi, pričom problémy sa pomenúvajú až bezohľadne priamo, bez diplomatických obchádzok. Vítané nadľahčenie prinášajú do napätých momentov iba deti, ktoré zostávajú hravými bytosťami aj v ťažkom období, čo si tak nemilosrdne ukrajuje z ich bezstarostného detstva. Sem-tam sa objaví aj humorná situácia, ako je napríklad lapanie labute v jazierku mestského parku, ktorá má nahradiť dávno neochutnané „veľké kurča“. S touto labuťou sa spája aj vizuálne najpôsobivejšia scéna filmu, keď sa perie z ukradnutého ozdobného vtáka mení na vločky nevinne poletujúceho čistého snehu.

Film plný emócií a silných, aj drastických scén, kládol veľké nároky na hercov, ktorí sú pre nás napospol neznámi. Každý z nich na neveľkom priestore vytvoril vierohodný charakter s vlastným životným príbehom, v prípade iránskych utečencov vyvolávajúcim u Na_chvu_resizediváka sympatie, spoluúčasť až súcit. Osobitné ocenenie si zaslúžia detskí hrdinovia, ktorí boli dokonale autentickí vo svojej hravej, nezbednej i užialenej podobe. Najmä deti v tomto filme sú tvrdou obžalobou režimu, ktorý rozdeľuje rodiny, berie im kamarátov i domov. No bez viny nie sú ani mnohé medzinárodné inštitúcie, hľadiace byrokraticky predovšetkým na „papiere“, a nie na jedinečné ľudské osudy. A čo Európa a jej obyvatelia? Učičíkaní vlastnou prosperitou, nechcú a nedokážu sa vcítiť do položenia ľudí bez domova, ktorí stratili všetko a namáhavo si hľadajú nové zakotvenie medzi nami. Odmietajú pochopiť kultúrne osobitosti prisťahovalcov, netolerujú ich tradície, nechcú ich mať za susedov. (Odhliadnime teraz od toho, čo všetko platí aj opačne.) Xenofóbia je rozšírenejšia, než si pripúšťame. Ľudí inej pleti či inej reči nebijú iba v tureckom nočnom autobuse...

Nič z týchto úvah vo filme nezaznie. Divák k nim dospeje spontánne, po zhliadnutí silného, autentického príbehu, vyrozprávaného jednoduchým, no účinným filmovým jazykom, ku ktorému patrí aj čistá kamera a pôsobivá hudba, napájaná z ľudových zdrojov.
Riahiho film Na chvíľu slobodní je rámcovaný dvoma scénami popravy. Úvodná predznamenáva, v akej krajine sa nachádzame, v záverečnej však po povele Páľ! už nenasleduje smrtonosná salva. Je v tom nádej?

Na chvíľu slobodní (Ein Augenblick Freiheit), Rakúsko/Francúzsko, 2008
Scenár a réžia: Arash T. Riahi
Kamera: Michael Riebl
Strih: Karina Ressler
Hudba: Karuan
Hrajú: Navíd Akhavan, Pourya Mahyari, Elika Bozorgi, Sina Saba, Payam Madjlessi a ďalší

Foto: AČFK

Share/Save/Bookmark