ISSN 1339-4762

2percenta

Reklamný prúžok

Zlo víťazí – už aj v rozprávke

Hodnotenie filmu podľa čitateľov

destovkaČeský režisér Milan Cieslar (1960) má pomerne bohatú filmografiu. Nakrúca dramatické príbehy z histórie (Der Lebensborn – Pramen života, 2000, Krev zmizelého, 2005, oba podľa scenára skúseného Vladimíra Kornera) i filmy zo súčasnosti (Jak chutná smrt, 1995, podľa námetu Ladislava Mňačka, komédia Duše jako kaviár, 2004), nevyhýba sa ani televízii (seriály Soukromé pasti či 1. oddělení, obe 2008), no máloktoré z jeho diel – vari len s výnimkou prvého menovaného – zanechávajú v divákovi výraznejšiu stopu.

Týka sa to aj filmových rozprávok, ktoré tvoria stálu súčasť Cieslarovej režijnej práce (Jabloňová panna, 1999, O Ječmínkovi, 2002, a mnohé ďalšie). Obávam sa, že medzi diela, ktoré zapadnú prachom zabudnutia, bude patriť aj jeho najnovšia rozprávka Dešťová víla (2009), ktorá mala v krajine vzniku - v Českej republike premiéru začiatkom tohto roku, teraz ju majú možnosť vidieť slovenskí diváci a až na Štedrý večer 2011 (!) sa dostane ako darček na vianočné obrazovky.

Klasické rozprávky sú divácky veľmi vďačný, tak povediac rodinný žáner. Ich základom je zväčša jednoduchý príbeh, v ktorom sa musí presne určiť, čo je dobro a čo je zlo. Potom často nasleduje zadanie troch úloh, ktorých ľahšie či náročnejšie splnenie je podmienkou dosiahnutia nejakého cieľa, a napokon príde morálne posolstvo. Dobro musí zvíťaziť a zlo byť potrestané. Táto schéma je veľmi všeobecná a určite neplatí na všetky rozprávky, no na hodnotenie Dažďovej víly stačí.

destova_vila_02Očividným nedostatkom tejto klasickej (a podľa tvorcov aj romantickej) rozprávky je nedodržanie základných pravidiel. V príbehu, ktorý sa odohráva v bližšie neurčenom čase na českej dedine, sú takmer všetky postavy skôr skarikovanými ľudskými neresťami ako živými bytosťami. Výnimku tvorí iba chudobná dievčina Květuška Pařízková, ktorá – paradoxne – si musí odtrpieť všetko zlo za svojich nehodných spoluobčanov. Ona jediná prechádza tvrdou skúškou troch náročných úloh, ktoré jej určí Dažďová víla, trestajúca ľudí za ich chamtivosť a nedostatok lásky k blížnemu odňatím dažďa. Kým prvé dve úlohy sú pomerne jednoduché a vďaka hrdinkinmu dôvtipu aj splniteľné, dá sa pochybovať o tom, či detský divák pochopí, čo to znamená stať sa kvapkou živej vody cez obetovanie vlastného života či života najmilovanejšej bytosti. (Tu narážame na ďalší nedostatok filmu, ktorým je neujasnenosť, kto je vlastne adresátom diela.)

Mladý pár, ktorému lásku odopierali rodičia ženícha, pretože ich prioritou je materiálne, a nie duševné bohatstvo, sa síce napokon zosobáši (verná láska zvíťazila), ale nikto zo záporných hrdinov sa nepolepší, a to napriek zažitým útrapám. V živote, prirodzene, to býva často práve takto, ale rozprávka, ako sme povedali, má isté zákonitosti, ktoré by sa mali dodržať. Ak teda dedinský boháč a starosta Lakota (nomen omen), ktorý úžernícky zdiera svojich spoluobčanov, nakoniec vyhrá, lebo získa za nevestu nie rozmaznanú pivovarnícku dcéru Betty Bečkovú, ale príjemnú, pracovitú Květušku, ktorej zlaté svadobné šaty signalizujú veľké bohatstvo, potom o potrestaní zla a morálnom poučení z toho vyplývajúcom nemôže byť ani reči a v komunikácii medzi tvorcami a divákmi dochádza k nežiaducemu skratu. Najviac potrestanou a zosmiešnenou je síce protivná, ale inak nevinná Betty z pivovaru (Aneta Krejčíková), štylizovaná správaním, mimikou i gestami do zlej Marfy z Mrázika, pričom jej jediným hriechom je láska k Lakotovmu synovi Ondrovi. destovka_p377944Ondro v nevýraznom podaní mdlého Jakuba Gottwalda sa tiež pramálo zaslúžil o vlastné šťastie, väčšinu filmu buď prespí alebo pasívne premlčí, jeho putovaniu chýba logika a stretnutiam so zbojníkmi vierohodnosť. Éva (Vica) Kerekes, slovenská herečka maďarského pôvodu, má najväčší priestor na vybudovanie kladnej postavy, no jej Květuška už v scenári zostáva v zajatí mnohých klišé, ktoré sa nemohli neodraziť na výkone tejto príťažlivej mladej umelkyne. Najpresvedčivejší bol vari Stanislav Zindulka ako Květuškin starý otec, funkciou ponocný, ktorého trochu chvastúnsku povahu podnecuje aj stále prítomná „ploskačka“. Ostatní herci – a zišiel sa tu výkvet súčasných českých filmových umelcov – v súlade so scenárom vytvárali karikatúry, čo podčiarkovali predimenzovaným prejavom, inak povedané, nepríjemným „prehrávaním“, možno v presvedčení, že detský divák nepochopí umiernenejšie správanie, obyčajnú reč namiesto kriku a smiech namiesto bujarého rehotu. (Vynikali v tom najmä obe ústredné dvojice rodičov – Simona Stašová a Miroslav Donutil ako Lakotovci, Jitka Sedláčková a čiastočne Jaromír Dulava ako Bečkovci.)

Oveľa lepší dojem zanechala ríša Slnka a jemu podriadených živlov – Ohňa, Vody, Vzduchu a Zeme, určite aj vďaka nápaditým kostýmom návrhárky Evženie Rážovej. Marián Labuda v žltých, Martin Dejdar v ohnivo červených, Lenka Vlasáková v chladno belasých a Robert Jaškow v béžových tónoch predstavili pozorovateľov a usmerňovateľov ľudských osudov invenčne a pôsobivo, dokonca s jemným úsmevom. Rozhodne patria ku kladom filmu. Kateřina Macháčková ako Zem sa takmer neprejavila, bola len súčasťou väčšieho „nadpozemského“ komparzu. Hudbu skomponoval slávny Petr Hapka, no zdá sa, že už viac recykluje svoje dávnejšie nápady, ako by vytváral nové. Neoslnil, ale ani neprekážal. Kamera Karla Fairaisla si pochutila najmä na prekrásnych panorámach chladnej islandskej prírody, ktoré tvorili pozadie niektorých častí príbehu a viditeľne sa kvalitou líšili od diania pred nimi. Kamera si dala záležať i na záberoch Vicy Kerekesovej, sexy výzorom skôr modernej dievčiny 21. storočia než rozprávkovej bytosti, v ktorej početných detailoch ste mohli zrátať aj jej povestné pehy.

destovka_34Scenár Dažďovej víly napísal Jan Míka na motívy rozprávky Theodora Storma. Možno nemecká predloha ovplyvnila spôsob rozprávania, ktorý bol neobyčajne dôkladný, takže s jednou videnou epizódou sa divák stretol aj vo viacnásobnom prerozprávaní. Možno predloha spôsobila aj nedostatok humoru, ktorý by odľahčil ťažkopádny dej so zbytočnými odbočkami (jednou z nich je retardačne pôsobiaca, hoci herecky vydarená etuda Petra Nárožného ako prefíkaného, no vcelku neschopného lekára.) Hoci herci značnú časť filmu pobehovali sem a tam, dej sa neuveriteľne vliekol a vyvolával nudu. Azda televízni diváci ho strávia na Vianoce 2011 vo sviatočnej nálade o niečo lepšie, ale pre diváka v kine to bol jednoducho zabitý čas. Na rozprávku hodnú modernej doby, ktorá by ak nie nahradila, tak aspoň doplnila programové stálice, ako sú už desaťročia Pyšná princezná, Tri oriešky pre Popolušku či Bol raz jeden kráľ, stále čakáme.

Dešťová víla, ČR, 2009

Scenár: Jan Míka

Réžia, strih: Milan Cieslar

Kamera: Karel Fairaisl

Architekt: Václav Novák

Kostýmy: Evženie Rážová

Hudba: Petr Hapka

Hrajú: Éva Kerekes, Jakub Gottwald, Miroslav Donutil, Simona Stašová, Jitka Sedláčková, Jaromír Dulava, Aneta Krejčíková, Lenka Vlasáková, Marián Labuda, Martin Dejdar, Robert Jaškow, Kateřina Macháčková, Petr Nárožný, Aleš Háma, Ljuba Skořepová, Stanislav Zindulka, Jan Skopeček, Věra Kubánková a ďalší

Foto: Magic Box

Share/Save/Bookmark