Stuart Townsend je pekný, ale nevýrazný írsky herec, ktorého väčšmi ako úlohy vo filmoch Kráľovná upírov a Liga výnimočných preslávilo partnerstvo s hereckou hviezdou Charlize Theronovou. V roku 2007 sa pokúsil o šťastie ako scenárista a režisér. Výsledkom je americko-kanadsko-nemecký film VZBURA V SEATTLI, ktorý sa s istým časovým odstupom dostáva teraz do našich kín.

Pokračuje v línii tých diel, ktoré sa zakladajú na skutočných udalostiach. V danom prípade je to päťdňové zasadnutie Svetovej obchodnej organizácie na prelome novembra a decembra 1999, vďaka ktorému sa pokojné mesto Seattle na hraniciach s Kanadou zmenilo na vojnovú zónu. Proti zasadnutiu totiž protestovalo asi desaťtisíc demonštrantov, ktorí sa stretli v tvrdých zrážkach s políciou a národnou gardou. Ako prezrádza autor filmu v úvodných titulkoch, vychádzal z týchto reálnych udalostí, ale postavy, ktoré do nich zasadil, sú fiktívne. A to je prvý veľký problém.
Townsend totiž vytvoril postavy, ktoré majú ilustrovať jeho základnú tézu o dobrých demonštrantoch a zlých byrokratoch. Kým demonštranti sú individualizovaní, každý z nich má isté skúsenostné zázemie, ktoré má zdôvodniť jeho účasť na tejto politickej akcii, predstavitelia WTO (World Trade Organization) sú neidentifikovateľnou masou tupých tvárí v oblekoch a viazankách. Kým demonštranti majú obrovský priestor na vyjadrenie svojich názorov, ukázanie dobre pripravených sabotážnych akcií a ospravedlnenie akéhokoľvek svojho, aj protizákonného správania, reprezentanti Svetovej obchodnej organizácie sa vôbec nedostanú k slovu, len občas ich vidíme na zasadnutí, keď bojkotujú závažné vystúpenia. O ich doterajšej činnosti sa dozvedáme iba z úvodných a záverečných titulkov, pravda, aj tie tendenčne povyberal autor filmu. Chápem, že fiktívne filmové dielo nie je publicistickou reláciou, podliehajúcou zákonným ustanoveniam o objektívnosti, nestrannosti a vyváženosti, ale keď je postavené na skutočných udalostiach o ideologickom strete protikladných názorov, potom mu prinajmenšom ubližuje eliminácia jednej strany sporu. Znižuje jeho vierohodnosť a naznačuje prítomnosť manipulatívnych prvkov. Townsend nie je nezainteresovanou osobou v tomto spore, od začiatku jasne stojí na strane demonštrantov, pričom toto svoje stanovisko dáva počas filmu stále výraznejšie najavo, čo sa odzrkadlí aj v záverečnom happy ende a po ňom nasledujúcich optimistických titulkoch, vzdávajúcich hold demonštrantom proti WTO na celom svete. Townsend vidí mladých batôžkárov, putujúcich z demonštrácie na demonštráciu, ako čestných bojovníkov za lepšiu budúcnosť ľudstva, povedané pateticky, kým Svetová obchodná organizácia je vykreslená ako hŕstka ľudí, ktorí nechápu nutnosť zachrániť životné prostredie, sú zameraní proti ľuďom, najmä v rozvojových krajinách, a sústredení len na zisk. Mnoho z toho môže byť pravdou, ale mali by sme sa to dozvedieť zo vzájomnej diskusie, a nie z proklamácií jednej strany. A to je druhý veľký problém tohto filmu.
Režisérovu manipuláciu odhalí pozorný divák pomerne rýchlo a urobí si svoj názor. Horšie sú na tom postavy, ktoré sa takejto manipulácii nemôžu brániť. Townsend u nich ukazuje vždy len jednu základnú vlastnosť, napr. optimizmus černocha Djanga, drsnú odvahu novej bojovníčky Lou, rozvážny intelekt organizátora Jaya, váhavosť starostu Tobina a podobne. Slovom, nie sú to zložití živí ľudia, ako skôr schematické figúrky, posúvané na režisérovej šachovnici. Veľmi výrazne sa to prejavuje na postave televíznej reportérky, nevýraznej blondínky, ktorá sa takmer nemotivovane mení z nezaujatej pozorovateľky na vášnivú účastníčku demonštrácie. Jej vzbura proti majiteľom televíznej stanice, keď odmietne zúčastniť sa na tlačovke s prezidentom Spojených štátov (!), vyvoláva skôr pobavenie ako obdiv. Ako romantický prvok, použitý najmä na citové vydieranie diváka, je zaradený do filmu príbeh mladej dvojice – predavačky a policajta – ktorí čakajú svoje prvé dieťa a vďaka policajnému zásahu oňho prídu. Kým prvé stretnutie muža s vodcom demonštrantov, keď si na ňom vybíja bezmocnú zlosť a žiaľ, je vrcholom filmu, ich druhý dialóg vo väzení je nevierohodný, lebo šuští papierom, resp. propagandistickými sloganmi. Literárna stránka scenára vôbec patrí k slabinám filmu, čomu sa nemožno čudovať, keď si pripomenieme, že Townsendovi ide predovšetkým o ilustráciu apriórnych téz.
A je to škoda, lebo ako režisér zrejme nie je bez talentu. Do svojho filmu obsadil celý rad hereckých hviezd (popri jeho partnerke Charlize Theronovej je to Woody Harrelson, Martin Henderson, Ray Liotta, Jennifer Carpenterová, Rade Šerbedžija a mnohí ďalší), ktoré síce nemajú veľmi čo hrať, ale pridávajú filmu na príťažlivosti. Darí sa mu aj pri zobrazovaní masových scén, do ktorých vhodne zakomponúva dobové zábery. Strety demonštrantov s represívnou mocou sú dramatické, veľmi dynamické, výborne sa striedajú priam klipovitým spôsobom detaily s celkami, čo prispieva k emocionálnemu účinku zobrazených udalostí. Určite má na tom zásluhu okrem premysleného strihu kamera Barryho Ackroyda a zodpovedajúca hudba Neila Davidgea. Ako debutujúci režisér si Stuart Townsend rozhodne zaslúži uznanie. Škoda, že napísanie scenára nezveril nezávislým odborníkom.

VZBURA V SEATTLI (Battle in Seattle)
USA – Kanada - Nemecko, 2007
Scenár a réžia: Stuart Townsend
Kamera: Barry Ackroyd
Hudba: Neil Davidge
Hrajú: Charlize Theronová, Martin Henderson, Woody Harrelson, Ray Liotta, Michele Rodriguezová, Rade Šerbedžija, André Benjamin, Joshua Jackson, Connie Nielsonová, Channing Tatum, Jennifer Carpenterová a ďalší

Foto: Palace Pictures