Chod č. 1.

Minulosť: "hore i dole" bez

Zvláštnym leitmotívom prehliadky boli príbehy životov, zachytené v zložitom zopätí prítomnosti a minulosti, ovplyvňujúcej až osudovou silou všetko, čím sme a budeme. Filmom, ktoré narábali týmto múdrym nadhľadom, bezpečne vzdialeným od pasívneho fatalizmu, asistovali i silné emócie. Životnosť diel, schopných víťaziť nad márnosťou sveta, je dlhá a plodná. Dokážu inšpirovať, pozdvihovať a mobilizovať. Treba dodať, že sú známkou dospelosti. Nevykazujú ju  všetky kinematografie. Často sa stáva, že pripomínajú nedospelých adolescentov bez pamäte, vypínajúcich sa v trápnych pózach, imitujúcich všetko, čo vykazuje fluidum svetovosti. Za príkladmi netreba chodiť ďaleko.

Ktovie, čo je pravdy na tvrdení, že pôvodným víťazom MFF v Cannes bol práve film iránskeho režiséra Asghara Farhadiho Minulosť (2013) a verdikt poroty sa zmenil len pár hodín pred odovzdávaním cien. V každom prípade je v porovnaní s filmom Život Adèle, konečným víťazom canneskej súťaže, hlbší, obsažnejší a pôsobivejší. Stojí na jednoduchej situácii, keď sa z Iránu do Paríža vracia Ahmad (Ali Mosaffa) manžel Marie, aby ukončil vzájomný a bezdetný vzťah. Príčiny jeho rozpadu sa dozvedáme postupne, mozaika dôvodov a príčin zrejme tkvela v problémoch s prispôsobením sa Ahmada  odlišnému životnému štýlu. Je človekom, ktorý verí v dobro a v mene tejto osobnej ideológie aj tak koná. Pomáha a upokojuje rozbúrené rodinné vzťahy v novej, formujúcej sa rodine Marie (Bérénice Bejo, nositeľka ceny za najlepší ženský herecký výkon) a jej nového partnera Samira (Tahar Rahim, francúzsky herec alžírskeho pôvodu). Je zneurotizovaná problémami: dcéra Marie Lucy odsudzuje matku, lebo začala so Samirom chodiť ešte v čase, keď bol ženatý a Lucy je presvedčená, že  jeho manželka spáchala samovraždu práve preto, že o tomto vzťahu vedela. Samirova žena leží v kóme v nemocnici a Marie od neho čaká dieťa. Rodinný kruh ovláda nervozita, nikto presne nevie, ako sa stalo, že nešťastná žena vypila čistiaci prostriedok v snahe ukončiť svoj život. Ahmad pomáha trpezlivo, ale nástojčivo rozplietať zamotanú minulosť, až sa dokáže nevina domnelých vinníkov  a všetci prekvapene ustrnú pri zistení, koľko nešťastia spôsobila jednoduchá neschopnosť zaujímať sa o to, čo sa  vlastne skutočne stalo. Farhadi pristihuje uponáhľaný, často bezohľadný a pragmatický život Západu „pri čine“. Jeho  katalyzátorom je Ahmed. Zdanlivá neschopnosť podľahnúť  dynamickému rytmu formátovania a preformatovávania životných koncepcií a stratégií, založených na rýchlom striedaní nevyhovujúcich partnerov a partneriek, bez ohľadu na city a pocity zúčastnených, je akýmsi prirodzeným a bezprostredným  humanizmom, ktorý individualistický Západ, postupne zbavovaný v mene osobnej slobody akýchkoľvek zábran a morálnych zásad, už stráca z dohľadu. Dokonalosť spracovania príbehu je obdivuhodná, od vynikajúcich hereckých výkonov až po schopnosť metaforického riešenia jednotlivých situácií a ich významových rovín. Hneď v úvode, keď Marie vyzdvihne Ahmada na letisku, pri neopatrnom cúvaní narazí do oproti stojaceho auta. V šoférovaní auta, ale i vlastného života má nebezpečné rezervy.

V porovnaní so Životom Adéle Abdellatifa Kechicha (2013), kde dokonalosť nespočíva v hĺbke ponoru a miere zovšeobecnenia príbehu, skôr imponujúcej schopnosti pôsobivo vyrozprávať v podstate jednoduchú a triviálnu love story, je Minulosť oveľa dôkladnejším a hlbším umeleckým výkonom.  Utrpenie  mladej lesbičky je stále len jednou z miliónov variant starej témy a celá významová architektúra sa sústreďuje na jednoduchý postulát smútku za milovanou bytosťou.

Odkazom k tejto téme je i film Život tej druhej (2011) režisérky Sylvie Testud. Marie (Juliette Binoche) sa raz ráno prebudí a zistí, že v jej pamäti chýba pätnásť rokov. Nevie, čo sa za tú dobu odohralo, pochopí ale, že sa chystá rozvod s mužom, do ktorého sa práve bláznivo zamilovala. Všetky myšlienkové vrcholy sú tu dávkované ohľaduplne, v odľahčenom  komediálnom ladení. Tento druh šarmantných a nenáročných príbehov, ktoré nikdy nepodcenia ani  neurazia, je tiež niečo, čo Francúzi dokážu  predať s patričnou noblesou a nadhľadom.  

Film Zámok v Taliansku (2013) režisérky a zároveň predstaviteľky hlavnej ženskej role Valerie Bruni-Tedeschi, pripomína komický dodatok k Viscontiho filmom, zobrazujúcim postupný rozklad a zánik veľkých aristokratických rodov. Tóny tragiky nechýbajú ani tomuto príbehu o matke a jej deťoch, snažiacich sa zachrániť palác uprostred skvostnej záhrady, plný spomienok na otca a všetko, čo mal rád. Syn Lodovic však umiera na AIDS, dcéra Louise  je nevyrovnaná a nepredvídateľná, navyše sa zapletie s výrazne mladším mužom. Klbko komiky a tragiky sa tu splieta do zábavnej a nudu zaháňajúcej story, hlavne čo sa týka scén s Louisinou cirkevnou obsesiou. Takto namiešaný kokteil , alebo suflé (?), asi nemal ambície prehovoriť k čomusi podstatnejšiemu a ak áno, tak sa to zreteľne nepodarilo.

Chod č. 2
História: diamant na popol

Téma vzbury dominovala dvom historickým filmom – Michaelovi Kohlhaasovi (2013) Arnauda Palliéresa a Mníške (2012) Guillauma Niclouxa. Prvý sa odohráva v 16. storočí. Obchodník s koňmi Michael Kohlhaas narazí na obvyklej ceste na trh, kde chce predať  svoj tovar na prekážku. Hoci cestu absolvoval mnohokrát, tentoraz od neho zemepán žiada mýto. Michael peniaze nemá, a tak nechá ako zálohu dva kone. Po návrate z trhu nachádza v maštali uťahané mršiny. Žiada spravodlivosť aj za cenu organizovaného krvavého povstania. Dostane sa mu ťažko vybojovanej satisfakcie: zemepán musí vrátiť všetko, o čo ho pripravil a navyše si posedí vo väzení. Michaela však za vzburu popravia.

Proti rozhodnutiu rodičov sa búri aj mladučká Suzanne. Nemajú na jej veno, a tak sa rozhodnú, že pôjde do kláštora. Je pobožná a zdá sa, že všetko prejde hladko. Dievča však nechce obetovať svoj život a žiada zmenu aj preto, že podmienky v kláštore sú pre ňu neúnosné. Kým jedna matka predstavená je tyranka, iná (Isabelle Huppert) má zase lesbické sklony. Sloboda, na ktorú tak dlho čakala, nakoniec príde. V 18. storočí sa vo Francúzsku toho zmenilo veľa a nadlho.

Oba  historické filmy  sa na rozdiel od príbehov zo súčasnosti, kde ide najmä o hľadanie možností, ako v nejakom systéme prežiť, ako sa prispôsobiť a nestratiť vlastnú identitu, obracajú proti systému. Vynucujú si spravodlivosť aj právo na život podľa svojich predstáv. V istom zmysle sú to filmy významnej metatémy, zrastenej s dramatickým príbehom. Existujú vo vzájomnej a plodnej symbióze, rozoberajúc do základov  anatómiu vzdoru. Pri takýchto filmoch vždy rozmýšľam, nakoľko sa táto téma aspoň približuje dobovým reáliám. Hierarchické, patriarchálne spoločnosti  otvorenú a verejne demonštrovanú nespokojnosť registrovali len veľmi zriedka a prípadní rebeli sú dnes v učebniciach dejepisu. Skrátka, ideologická poplatnosť filozofii individualizmu nám minulosť môže skresľovať až tak, že postaví všetko hore nohami. Nie som si istá, či verzia Mníšky v súčasnej väznici, alebo nejakom nápravno-výchovnom ústave, by nevyzerala vierohodnejšie a Michaela Kohlhaasa by vlastne za zabitie  súdili i dnes.

Chod č.3
Umelci: tragika a sláva

Už sme si akosi zvykli na nenápadné klišé, zobrazovať životy slávnych umelcov v momente, keď smutne doznievajú. Platí to na oba filmy z približne rovnakého obdobia, prvej polovice 20. storočia. Film Renoir (2012) Gillesa Bourdosa i Camille Claudell 1915 (2013) Bruna Dumonta, spája niekdajší vzťah Augusta Renoira a sestry básnika Paula Claudela, Camille, ktorú rodina zavrela do blázinca. Obom čosi podstatné chýba – invencia a aspoň zdanlivá životnosť. Prvý  trpí na obohrané a nudné klišé, keď do vetchého a chorého maliara vlieva život kyprá, ryšavá deva s iskrou. Podľahne jej aj maliarov najmladší  syn Jean, krásna Andreé sa stáva hviezdou jeho prvých filmov. Renoira inšpiruje a ostáva večná v jeho posledných obrazoch.

Film o pobyte Camille Claudel v blázinci zanecháva diváka v omyle. Prestavuje Camille ako obeť rodiny, ktorá sa obávala jej životného voluntarizmu. Okrem pôvabnej paranoje, predstave, že ju niekto chce otráviť, vo filme vlastne ani niet dôvodov, prečo by mala byť do konca života nedobrovoľným väzňom. V prvom i poslednom rade tu ide o priestor pre herecký výkon Juliette Binoche. Je to vlastne film jedného obrazu a viac než o strnulú kompozíciu utrpenia a nespravodlivosti v ňom ani nejde.

Oveľa živší je tretí film z umeleckého prostredia S Moliérom na bicykli (2012), duel dvoch do seba zahľadených egocentrikov. Jeden z nich, ten starší a menej príťažlivý, Serge Tanneur (Fabricio Luchini) to vzdal a usadil sa na ostrove. Úspešnejší a elegantný Gauthier Valence (Lambert Wilson) za ním prichádza s ponukou, zahrať si v Moliérovom Mizantropovi rolu Alcesta s tým, že on bude hru režírovať a zároveň zahrá ďalšiu postavu Filinta. Obaja herci by sa mali v týchto dvoch roliach striedať. Serge opatrne súhlasí, ale potom trvá na tom, že bude hrať len Alcesta, čo sa Gauthierovi, samozrejme, nepáči. Serge sa však rozhodne vyjednávať a čo nejde po dobrom, musí prejsť aj za cenu vydierania. Do ich vzájomných rozporov zasiahne, ako inak, pekná a šarmantná  žena.

Ak už sme pri fenoméne francúzskej ľahkosti, spočíva na niekoľkých pilieroch – zábavnej povrchnosti,  neočakávaných a prekvapivých zvratoch, často popretkávaných realistickými familiárnosťami, vnímavo odpozorovanými detailmi, ktoré poznáme, alebo im aspoň rozumieme. Dobre uchopené a postavené figúrky, v žiadnom prípade nie psychologické štúdie, to je veľká časť úspechu obľúbených francúzskych filmov.

Chod č.4
Emigranti: zápas o dôstojnosť

V rámci retrospektívy režiséra Abdellatifa  Kechicha sa do festivalového menu vošiel i jeho film Kuskus z roku 2006, výsek zo života šesťdesiatročného emigranta Beijiho. Prepustia ho z práce, a tak sa snaží o čosi zmysluplné, rozhodne sa založiť si reštauráciu. Nemá žiadny kapitál, ale jeho bývalá žena dokonale pripravuje kuskus a má vo svojich synoch a dcérach dostatok pomocníkov nato, aby zmenil obstarožný vrak starej lode na vysnený objekt. Ak niečo v tomto rodinnom mechanizme zlyháva, je to individuálna vôľa, odmietajúca sa podriadiť spoločnému úsiliu. Jeden zo synov zmizne pri otvorení reštaurácie v rozhodujúcom momente aj s autom naloženým kuskusom. Krízu zachráni obetavé sólo jeho novej partnerky. Bez slova sa postaví za sporák, kým jej dcéra zabáva hostí  brušným tancom. Aj z tohto filmu je evidentné, že Kechiche je majstrom povrchu, podrobného a často dojímavého popisu prostredia. Je viac pozorovateľom, ako analytikom a jeho filmy majú bližšie k dokumentu, než k dráme. Jeho Beiji je usilovný, pracovitý, ale je nerozhodný, váhavý a nie je pánom svojho rozumu. Jeho koniec na akomsi sídlisku, keď mu srdce zlyhá po vyčerpávajúcom behu za puberťákmi, čo mu ukradli motorku, je smutným koncom človeka, čo to sám so sebou nemal vôbec ľahké.

Podobná absencia logického uvažovania a rozhodovania  je prítomná aj v ďalšom filme z emigrantského portfólia pod názvom Moja vlasť (2012) režiséra Mohameda Hamidiho. Mladý Alžírčan s francúzskym pasom Farid sa vypraví do svojej historickej vlasti, aby tam zachránil dom svojho otca. Cez ich pozemky má ísť plynové potrubie, a tak ich miestne orgány za lacný peniaz, pri použití donucovacích metód, vykupujú. Farid sa dá do boja za majetok so skorumpovanými úradníkmi, ale podrazí ho bratranec, ukradne mu pas a odíde do Francúzska, kde ho zakrátko naháňa polícia. Farid nemôže na ambasádu, lebo ho tam už ako zločinca čakajú. Aby to mal ešte ťažšie, rozhodne sa odísť do Francúzska nelegálne. Skupinku, samozrejme, chytia na hranici a k šťastnému koncu všetko dovedie len dobrá vôľa  scenáristov.

Cart Blanche

Francúzskeho režiséra gréckeho pôvodu Costu Gavrasa si pamätáme okrem iného i z filmu Spoveď (1970), inšpirovaného procesom so Slánskym v 50. rokoch, nakrútenom podľa románu Artura Londona. Na festivale sme mali možnosť vidieť jeho film z roku 2012 pod názvom Kapitál. Príbehy z bankového prostredia sú pre diváka vždy náročné a často má radikálne zníženú možnosť pochopiť metódy boja o moc medzi elitnými bankármi. Tuto sa to akosi podarilo, aj keď si divák do konca filmu nebol istý, kto je čestný, kto je spravodlivý a kto naopak. Kostrou príbehu je  zdravotné zlyhanie riaditeľa akejsi banky. Banková rada sa teda rozhodne dočasne na jeho miesto vymenovať, ale možno aj jednoducho nastrčiť ambiciózneho náhradníka. Všetkých sklame, lebo zainteresovaní zistia, že ho podcenili. Hrdina vie, že nemôže vyhrať, ale ani neprehrá, povedzme, že situáciu dokáže doviesť do neutrálu. Okienku do sveta veľkých peňazí nechýba napätie i exotika v podobe čiernej modelky, dráždiacej k hriechu kandidáta na úspech.

Do počtu ešte patrí Pena dní (2013) režiséra Michela Gondryho, ktorý mal premiéru na MFF Karlove Vary. Napriek všetkému reklamnému a mediálnemu šumu je to asi jediný film s mínusovým skóre. Vydržať v kine počas celého dvojhodinového filmu bol naozaj problém.

Samostatnú kapitolu, ak nie dokonca vznikajúci žáner, reprezentoval film Len 17 (2012) Francoisa Ozona, o dospievajúcj dcére z dobrej rodiny, experimentujúcej so svojim libidom. Rozhodne sa zistiť, akú cenu môže mať jej sexappeal, a tak sa radostne oddáva príležitostným klientom v luxusných hoteloch.  Spolu so Životom Adèle a sériou hrdiniek z filmu 17 dievčat (2011), réžia Delphine a Muriel Coulin, ktoré mali ešte lepší nápad ako promiskuitná sedemnástka, všetkých sedemnásť naraz otehotnelo, je to tematický file par excellence. Môžme uvažovať o tom, či búrlivé skúmanie vlastnej sexuality  na všetky spôsoby má aj rozmer sociologický a signalizuje čosi o generačnom stave sexuálneho vedomia, alebo je to len prijateľnejšia forma pornografie.

Potešujúci a zároveň závideniahodný fakt je ten, že Festival francúzskeho filmu prináša každý rok nové tematické línie, nové tváre  a nové filmové chute pre radosť gurmánov i obyčajných stravníkov.