Spracoval ju francúzsky filmový režisér, scenárista a producent Gilles Bourdos (1963). Začínal v deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia krátkymi filmami a v celovečernom filme debutoval politickým thrillerom o milostnom trojuholníku v Paríži v roku 1938 Disparus (1998). Pri nasledujúcich tituloch Inqulétudes (2003) a v angličtine nakrútenom Afterwards (2008) sa nechal inšpirovať knihami Ruth Rendellovej a Guilliama Mussu. Kritika jeho diela označuje za „atmosferické thrillery“, ktoré pútajú  kontrastom medzi  témou a estetickou stránkou obrazu. Tú si môže divák vychutnať asi najviac v jeho  najnovšom diele Renoir (2012), kde zlatistá farba  a kamera evokuje atmosféru maliarovych obrazov. Film vlani na festivale v Cannes v sekcii Un Certain regard súťažil o najoriginálnejšiu výpoveď a výrazovú poetiku.

Dej sa odohráva v lete a na jeseň 1915 na francúzskej Riviere, kde v dedinke Cagnes-sur-Mer (medzi Nice a Cannes) žije slávny impresionistický maliar Pierre Auguste Renoir (1841 – 1919), ktorého pozoruhodne stvárňuje Michel Bouquet (1925). Už je upútaný na invalidný vozík a ťažký reumatizmus ho postihol natoľko, že mu musia štetec priväzovať k ruke, ale i tak naďalej  pracuje. Problematicky sa vyrovnáva so záchvatmi bolesti i s depresiou zo smrti o dvadsať rokov mladšej manželky Aline. Vtedy do domu , kde sa o neho stará  niekoľko bývalých modeliek a slúžok, žije tu i jeho najmladší syn štrnásťročný Claude, prichádza, na pozvanie už nebohej panej, mladá  červenovlasá kráska Andrée, prezývaná Dédée, v podaní Christy Theret (1991), aby Majstrovi, či ako ho ona oslovuje „milosťpán“ – pózovala. Mimochodom, tu si scenáristi prispôsobili skutočnosť, pretože novú modelku vraj poslali za Renoirom jeho maliarski kolegovia.

Pravdou však je, že práve vtedy sa domov vracia i stredný Renoirov syn Jean (1894 -1979) – stvárňuje ho Vincent Rottiers - aby tu strávil rekonvalescenciu po zranení na bojisku prvej svetovej vojny. Mladá, trochu záhadná žena  vracia obom mužom stratenú energiu a prináša im umeleckú inšpiráciu. Pre otca sa stáva  poslednou (a údajne najobdivovanejšou) modelkou jeho aktov, pre syna Jeana osudovou ženou pri jeho rozhodnutí stať sa svetoznámym filmárom.

Všetko ostatné sa divák dozvedá akoby mimochodom. Zaregistruje  najstaršieho Renoirovho syna – divadelného  herca Pierra, istý napätý vzťah  medzi otcom a synmi a nedostatok komunikácie, ktorou trpí hlavne dospievajúci Claude, prezývaný Coco. Jeho osamelé blúdenie, frustráciu a vzdor vníma skôr v náznakoch. Rovnako v dialógoch  si skôr domýšľa, ako to vlastne bolo a je s komplikovanými vzťahmi v tejto domácnosti, ku ktorej patrila i vychovávateľka a modelka Gabrielle. Scenáristicky sú mnohé situácie skôr naznačené, zlyhával Renoir v mene svojho umenia ako manžel i otec, či ako človek vôbec?  Odmietal počúvať i hovoriť, odmietal  teórie, ale spoliehal sa na teóriu korkovej zátky, ktorá pláva v rieke, veď sa všetko nejako vyrieši? Ako je to s jeho názormi na ženu, ktorú vnímal predovšetkým ako telo, s hrou svetla tieňa na pokožke ? Znalci  jeho obrazov sa však môžu baviť na dialógoch, v ktorých Jean priznáva, že ho otec rád maľoval ako dievča, či keď Claude zatajuje svoj obraz z detstva. Pre nepoučeného diváka však môže byť tak trochu záhadou malé dieťa jednej z maliarových „múz“ (kto je jeho otcom?). Má ho vnímať ako istý katalyzátor (čo sa deje v hlave Andrée, keď ho drží na rukách?) či istú nádej, keď sledujeme, ako sa pokúša v tráve o prvé kroky.

O vojnovom šialenstve  prvej svetovej vojny, v ktorej boli ranení dvaja impresionistovi synovia, sa iba hovorí, prípadne ho naznačuje hoci aj scéna, kde Andrée na bicykli pozoruje pri ceste oddychujúci vojenský konvoj s ranenými. Režisér a spoluscenárista Bourdos sa  sústreďuje predovšetkým na ústrednú trojicu a Renoirov zápas s osudom i vlastnou bolesťou pri tvorbe v lete 1915. Čo sa stalo potom dopovedá v záverečných titulkoch.  

Jedna z kolegýň po projekcii konštatovala, že to bola “ušľachtilá nuda“.  Nesúhlasím, i keď – pripúšťam, že niekoho mohol iritovať nedostatok  dramatických scén i pomalé tempo. Viac však ako samotné filmové rozprávanie ma upútalo oživovanie  známych obrazov z toho obdobia. Tá hra chvejúceho sa svetla a tieňov, vyjadrená farebne na tele žien (jeden z kritikov kedysi tie „fľaky“ odsudzoval ako rozkladajúce sa mäso) kúpajúcich sa a oddychujúcich v lone prírody. Farebnosť a pokoj, ktorý sála z maliarskeho ale i z filmového plátna a hľadí dušu.

V jednej sekvencii pripravuje Jean otcovi na paletu farby a ponúkne mu i čiernu. Ten čierne tóny odmieta a vysvetľuje: „ Na svete je priveľa nepotešiteľných vecí, zúfalstva, biedy, smrti... Pre mňa musí byť obraz niečím hodným lásky, potešiteľným a krásnym.“

Film Renoir nemusí osloviť každého diváka, ale nie je to márne dielo. Pre mňa je zaujímavým a potešiteľným pokusom priblížiť istý úsek zo života slávneho maliara i jeho sen o harmónii. A zároveň pripomenutie starej pravdy o tom, že  šťastie je asi jediná vec, ktorú môžeme rozdávať, aj keď ju sami nemáme.  

Renoir, Francúzsko, 2012
Dĺžka: 111 minút
Réžia: Gilles Bourdos
Scenár: Gilles Bourdos, Jerôme Tonerre, Michel Spinosa, Jacques Renoir
Kamera:  Mark Ping Bing Lee
Strih: Valérie Deloof, Cyril Holtz, Yannick Kergoat
Hudba: Alexandre Desplat
Hrajú: Michel Bouquet, Christa Theret, Vincent Rottiers, Thomas Doret,  Michele Gleizer a ďalší.
Premiéra v SR: 21.3.2013
Foto: Film Europe