Rekonštruovať zmysel filmu Budujeme Slovensko je pre kritika sizyfovská práca. Hoci jeho titul odkazuje veľmi konkrétne na nejaké industriálne procesy, tvorcovia nás v jeho troch častiach veľmi rýchle vyvedú z omylu. Zánik panoramatického kina Družba v Košiciach, opustené stavenisko sídliska v Michalovciach, alebo likvidácia podniku Merina Trenčín, sú pritom témy so silným spoločenským apelom a pátrať po stave zmaru boli pre dokumentaristov príležitosti uchopiť tieto skutočnosti v ich príčinných i významových väzbách. Vysloviť však akékoľvek zovšeobecňujúce hodnotové súdy bolo v lepšom prípade nad intelektuálne sily zúčastnených tvorcov, v horšom jednoducho cielenou rezignáciou, ľahostajným mávnutím rukou nad problémami, za ktoré niekto nesie zodpovednosť a vinu. Ak je na tomto projekte niečo iritujúce, je to práve tento výraz slaboducho hravého alibizmu, vyhýbajúceho sa riziku kritického ataku a úsiliu čokoľvek pomenovať.

Prvá časť má názov Projekt 566 sedadiel a podľa popisky sa má zaoberať príčinami zániku kina a odpoveďou na otázku, ako sa zmenili priority divákov, ktorí prestali do kina chodiť. To, čoho sme svedkami, sú spomienky premietačov na staré dobré komunistické časy, strihový zmätok archívnych záberov, kam sa vošlo hocičo, medzi iným aj nejaké výjavy z filmu Terminátor. Dozvieme sa, že premietači sa posilňovali pri premietaní slaninkou a občas sa napriek zákazu dostala do kabíny i slečna, ktorá nedostala lístok na Angeliku. Nechýba ani scéna na jazere, kde sa za sprievodu hudby cieli starý vyslúžilec premietač za sprievodu hudby, asi Čeľustí, na nafukovacieho žraloka. Dôležitou rekvizitou bol i žltý slnečník, ktorý sa, ako symbolický leitmotív sťahuje do jednotlivých záberov, hojne sa pod ním spomína a kráča pod ním aj ďalší protagonista, ktorý v nejakom lome zbiera skalničky, či čím to vlastne sprevádza svoje hlboké premietanie o význame kultúry. Vynachádzavosti a originalite sa v tomto kuse medze nekladú. Ale nádej, že ďalšie časti prinesú čosi konkrétnejšie a zmysluplnejšie je márna.

Sťahujeme sa do Michaloviec, medzi rozbité paneláky, kde spomína na svoje detstvo akýsi provincionálny raper. Ten nás neušetrí od ukážky svojej amatérskej tvorby, ale to je tá menšia otrava. Do priestorov, kde sa zbehali pubertálni avanturisti a asociáli, hľadajúci medzi prázdnymi panelovými stenami útočisko, prichádza nejaká astrologická veštica a konštatuje, že ho treba od negatívnych síl očistiť. Najlepšie vraj cesnakom. Neobývané „králikárne“, tvorcovia nezabudnú pripomenúť, že je to výraz bývalého československého prezidenta Václava Havla, ilustruje pobiehajúci králik, ďalší omračujúci symbol tejto alarmujúcej výpovede o všetkom, čo nový režim tak trestuhodne zanedbal. Aby nám naozaj došlo, k čomu došlo, sa autori rozhodli priklincovať hrôzostrašným názvom, Michalovský Černobyľ.

Do budovateľského zoznamu patrí iste aj ďalšia zničujúca zvesť o kolapse kedysi kvitnúceho podniku Merina Trenčín. Jeho historicky cenné budovy zakrátko ľahnú v prachu, lebo na pozemku bude majiteľ stavať supermarket, alebo nejaký iný symbol vševládnuceho kapitalizmu. Dozvieme sa však, ktoré časti ovčej vlny sú najkvalitnejšie a k hutnej faktografii prispeje aj maľujúci umelec. Nechýbajú ani živé ovečky, korzujúce v záberoch. Príbeh Meriny sprítomňujú lamentácie niekdajšieho pracovníka. Spomína aj na oslňujúcu výstavu Trenčín mesto módy. Tu si dovolím osobnú spomienku na návštevu tejto iste dôležitej dobovej udalosti. V túžbe po nejakých výnimočných nákupoch módnych trofejí sme sa kedysi v 70. rokoch vydali na rodinný výlet. Netušili sme, že vystavený tovar, akokoľvek sa nám v tej biede, ktorá v tých časoch vládla v socialistických obchodoch zdal super príťažlivý, je nepredajný. Ako v tom vtipe z rádia Jerevan, kde sa na otázku, kedy bude v obchodoch mäso, odpovedá zoznamom miest, kam zavíta putujúca výstava.

Ak sa niečo v tejto happeningovej zmeske akcentuje naozaj dôrazne, je oslava aktívnej a prosperujúcej komunistickej minulosti. Pracujúci stavali svojpomocne podnikovú chatu, stavali sa pre nich byty i športoviská a materské škôlky, všetko bolo tip top. Aj kiná hrali, aj sídliská sa stavali, všetko pre blaho pracujúcich. Chýba už len slogan o päťročniciach a plnení plánu. Naozaj nič nenaruší túto oslavnú fresku. Žiadny tieň pochybností o tom, ako to v skutočnosti v tom skvelom raji fungovalo.

Podozrenie z politickej indoktrinácie a prevracania obrazu minulosti asi nie je namieste. Tvorcovia zrejme mali snahu vyjadriť nejaký druh irónie k súčasnosti, ktorá má, samozrejme, k ideálu naozaj ďaleko. Nedá sa vyvracať ani tvrdenie pamätníkov. Čosi sa naozaj darilo vďaka osobnému nasadeniu, pracovitosti a morálke jednotlivcov. Objektívny postoj a nadhľad sa z filmu vyparil z naivnej nedbalosti a absencie všetkého, čo robí z dokumentaristov profesionálnych glosátorov doby. Na jej zložitosti tento tím svojimi ornamentami a hrou na pravdu jednoducho nestačil.

Budujeme Slovensko, Slovensko, 2022
Dĺžka: 3x 26 minút
Michalovský černobyľ
Réžia a scenár: Paula Reisová
Kamera: Andrej Dlabač
Zvuk: Jurgen Podhradsky
Strih: Martin Piga
Príbeh Meriny
Réžia: Jana Mináriková, Dušan Bustin
Scenár: Mináriková
Kamera: Peter Dúžek
Zvuk: Tomáš Gregor
Strih: Jana Mináriková, Dušan Bustin
Projekt 566 sedadiel
Scenár a réžia: Marek Moučka
Kamera: Radka Šišuláková
Zvuk: Martin Dzurňák
Hudba: Erik Sikora
Strih: Marke Bihuň
Producent: Peter Kerekeš
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 3. marca 2022
Foto: Filmtopia