Spočiatku som naozaj nevedela, čo mám od snímky C’mon C’mon očakávať. Film však pochádza z distribúcie americkej nezávislej spoločnosti A24, ktorá stojí za vynikajúcimi nedávnymi snímkami ako The Tragedy of Macbeth, Lamb či dokumentárneho filmu Val alebo aj za populárnym seriálom streamovacej spoločnosti HBO GO s názvom Eufória. Snímka C’mon C’mon sa v amerických kinách objavila len na veľmi krátky čas. Aj to v čase, keď sme na Slovensku mali lockdown. Aj z tohto dôvodu sa do slovenskej distribúcie dostane až teraz.

Čierno-biela dráma hovorí o každodenných potešeniach i výzvach pri nadviazaní a prehlbovaní vzťahu osamelého rádio žurnalistu Johnnyho (Joaquin Phoenix) a jeho energicko-poetického synovca Jesseho (Woody Norman). Viv (Gaby Hoffmann) poprosí svojho brata Johnnyho, aby na krátky čas postrážil Jesseho, kým sa zase ona postará o Jeseeho otca Paula (Scoot McNairy). Johnny berie Jessyho na výlet do východoamerického New Yorku, aby mu ukázal svet mimo západoamerického Los Angeles. C’mon C’mon je intímnym a trpezlivým príbehom o smútku, priateľstve, emóciách, aj o reflexii súčasného sveta.

Monochromatická vizuálna stránka, s mnohými nuansami bielej, čiernej a sivej, je naozaj pôsobivá. Dodáva príbehu ďalší rozmer – zjednodušenú, no atraktívnu estetiku. Pomáha divákom odpútať sa od klasickej farebnosti a plne sa sústrediť na príbeh vystavaný na silných hereckých výkonoch. Kvalitné herectvo však nie je dominantou len skúseného Joaquina Phoenixa. Jeho čas na plátne je takmer rovnocenne zdieľaný s jeho omnoho mladším hereckým kolegom Woodym Normanom. Iba jedenásťročný britský herec je maximálne autentický. Medzi prudko introvertným strýkom a jeho živelným a svojráznym synovcom vidíme množstvo emočne nabitých interakcií spojených so širokým spektrom pocitov – šťastím, smútkom, hnevom i neskonalou túžbou po vzájomnom pochopení. Ich vzťah počas príbehu viditeľne napreduje. Obaja prechádzajú vlastnou a mimoriadne špecifickou cestou duševného prerodu. Každou jednou skúsenosťou sú si stále viac a viac bližší. Vzájomne akceptujú svoje rozdielne emócie a jeden druhého až dospejú do podobného mentálneho stavu vyjadreného prostredníctvom horkosladkého neverbálneho dialógu v závere snímky.

Práve dialógy sú rovnako silným prvkov v príbehu ako samotné postavy. Johnny vedie s Jessym množstvo jednoduchých a obyčajných rozhovorov. Väčšina z ich dialógov však bola na jedenásťročného chlapca nezvyčajne vyspelá a enormne zaujímavá zároveň. Podobne sú na tom aj rozhovory Jesseho s jeho mamou Viv. Gaby Hoffmann je mimochodom vo svojej postave absolútne bravúrna. Každý jeden z dialógov svedčí o tom, ako sa postavy zo sveta dospelých snažia pochopiť Jesseho detský svet. A naopak, ako sa Jesse snaží porozumieť tomu dospeláckemu. Trojica spomenutých hercov hrá svoje postavy neuveriteľne prirodzene a s neskutočnou ľahkosťou. Akoby to ani neboli herci. Niekedy som mala pocit, že herci úplne splynuli so svojimi postavami a neexistuje medzi nimi žiadna deliaca čiara.

Všetky Jesseho úvahy, o ktoré sa delí so svojou mamou, no najmä s Johnnym, mu pomáhajú určiť jeho miesto vo svete. V obrovskom svete sa Jesse cíti takpovediac stratený. Svet navôkol ho pohlcuje a on sa snaží nájsť si v ňom bezpečné miesto. Tento fakt zdôrazňuje i štylistika filmu. Malý chlapec sa nachádza vo veľkých, vizuálne zložitých a hutných celkoch obklopený svetom okolo neho. Kamera vždy kopíruje duševné stavy jednotlivých postáv. V momente, keď postavy narážajú na konflikt či neporozumenie odlišných svetov, vytvorí sa medzi nimi vizuálna bariéra. Tá má mnoho podôb. Je vyjadrená v podobe priečky v dome, či zmenou farebného tónu jednotlivých záberov. Alebo aj veľkým detailom analyzujúcim oči danej postavy, ktoré sú ako „okno“ do vnútorného sveta postavy. V niektorých záberoch tento fenomén zase sledujeme tak, že kamera jednoducho ponecháva súkromie postave prostredníctvom oslobodenia od technického záberu. Nechá postavu odísť z rámu vtedy, keď daná postava nechce dať najavo svoje emócie. Hra so štylistickými prvkami dodáva filmu v konkrétnych scénach vždy adekvátnu emóciu.

Jessie nie je jedinou detskou postavou v príbehu. Celým fiktívnym príbehom sa tiahne non-fiction línia rozhovorov samotného Johnnyho s deťmi a tínedžermi naprieč rôznymi americkými štátmi, mestami a spoločenskými vrstvami. Neherci odpovedajú na otázky fiktívnych rádiových redaktorov bez vopred pripraveného scenára. Tieto autentické výpovede pomáhajú zvýrazniť zložité myšlienky a témy, ktorým sa snímka vo všeobecnosti venuje. Zaujímavé však je, že vôbec nijako nevytŕčajú z deja. Hrané časti plynulým spôsobom prelínajú dokumentárne výpovede, a tie zase úplne prirodzene koexistujú s tými hranými. Bez toho, aby jedna druhú narúšali, potláčali alebo vylučovali. C’mon C’mon tak nenásilne spája dva filmové druhy – dokumentárny a hraný.

Krása príbehu v snímke C´mon C´mon režiséra Mikea Millsa sa skrýva v jeho každodennej jednoduchosti, sile charakterov a schopnosti meniť a vyvíjať sa v čase. Je dokonalým príkladom toho, že na vyjadrenie vnútorného prerodu postavy nepotrebujeme na plátne „veľké charaktery“. Úplne postačia „obyčajní ľudia z davu“. Popri hlavnom deji sa venuje vážnym témam ako duševné zdravie, dysfunkčná rodina, ochladnuté rodinné väzby a medziľudské vzťahy. A napriek tomu, že to bola dráma, bola to neuveriteľne príjemná dráma, ktorá priniesla potešenie z krásneho príbehu o zrode a budovaní silného puta, akým je priateľstvo.

C'mon C'mon, USA, 2021
Dĺžka: 109 minút
Réžia: Mike Mills
Scenár: Mike Mills
Kamera: Robbie Ryan
Strih: Jennifer Vecchiarello
Zvuk: Zach Seivers
Scénografia: Katie Byron
Kostýmy: Katina Danabassis
Produkcia: Chelsea Barnard, Lila Yacoub, Andrea Longacre-White
Hrajú: Joaquin Phoenix, Gaby Hoffmann, Woody Norman, Scoot McNairy, Jaboukie Young-White, Kenneth Kynt Bryan, Elaine Kagan, Mary Passeri, Brandon Rush, Callan Farris
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 3. marca 2022
Foto: ASFK