Jackie Justice (Halle Berry) bola ešte pred štyrmi rokmi jednou z priekopníčok ženskej podoby zápasov v MMA, zmiešaných bojových umeniach. Pokým ju inak potlačovaná a až v správny moment uvoľnená zúrivosť viedla k jednému víťazstvu za druhým, bolo všetko v poriadku. Lenže potom sa obrátila proti nej v nekontrolovateľnom záchvate paniky. Rozmazaným videním vnímala každý úder od súperky, aby nakoniec uvidela vlastné ruky, ako siahajú na pletivo „klietky“ a ona poplašene uteká z oktagonu von. Kariéra sa skončila. A aj keď by si to Jackie sama pred sebou možno nepriznala, niekde hlboko vo vnútri jej osobnosti bol tento koniec naozaj vytúžený.

Teraz, ako upratovačka drhne zbohatlíkom toalety, čelí čiastočne fanúšikovskému, čiastočne výsmešnému nahrávaniu na mobily v rukách ich rozmaznaných detí, či výrastkov, ktorých stretáva na ulici. Popíja s pravidelnosťou hraničiacou s alkoholizmom už len preto, že inak to nevie ani jej manipulatívny manažér a zároveň tak trochu sadistický milenec Desi (Adan Canto) – akási „instantná“ verzia postavy Stanleyho Kowalského z Električky zvanej Túžba Tennesseeho Williamsa. Zavedie Jackie proti jej vôli na ilegálny pouličný zápas. Lenže zo zdanlivého „poď sa len pozrieť“ sa vykľuje dosť tvrdý boj, v ktorom zahnaná do kúta spacifikuje miestnu favoritku. Immaculate (Shamier Anderson), propagátor šampionátu Invicta, z jej výkonu nemá slov a rád by ju naverboval do pripravovaného zápasu o titul. Jackie spočiatku váha. Lenže v ponuke sú tiež dvaja najlepší tréneri, ktorých má Imamaculate pod palcom – zen budhistka Buddhakan (Sheila Atim), schopná Jackie mentorsky previesť tými najtraumatickejšími zážitkami z detstva a sympatický veterán Pops (Stephen McKinley Henderson) s dlhoročnými skúsenosťami ako prinavrátiť unaveným telám dávnych bojovníkov ich stratenú formu. A ešte keď Angel (Adriane Lenox), Jackiena odcudzená matka, privedie pred vchodové dvere jej bytu malého Mannyho (Danny Boyd Jr.), syna opusteného hneď po narodení, protagonistka si môže byť istá, že očakávaný boj v oktagone nemusí byť práve tým najťažším, čo ju v dohľadnej dobe čaká.

Modriny sú režijným debutom herečky Halle Berry. Akýmsi ambicióznym pokusom skĺbiť tradičnú zápletku o opätovnom návrate na výslnie v medziach štandardného, klišeovitého príbehu zo športového prostredia a nesentimentálnej psychologickej sondy do duší komplikovaných, nie len údermi v aréne zranených postáv. Nie vždy sa im však darí ambície stopercentne naplniť. Medzi bojom so súperom v ringu a životnými problémami mimo neho je jasná metaforická paralela už od čias síce fyzickej prehry, ale tiež morálneho víťazstva Rockyho Sylvestera Stalloneho v réžií Johna G. Avildsena z roku 1976 alebo v hľadaní a nachádzaní stratenej životnej dôstojnosti Hilary Swank ako Million Dollar Baby (2004) pod trénerským dohľadom Clinta Eastwooda. A čo skôr „platilo“ pre boxerský ring, to si dokázal významovo zachovať aj oktagon zmiešaných bojových umení, keď v ňom Warrior (2011) režiséra Gavina O'Connora nechával nájsť k sebe opäť cestu dvoch znepriatelených bratov – takmer až moderný ekvivalent biblického Kaina a Ábela. Všetky tieto tematické vzory – a mnoho ďalších - Halle Berry pozná a odvoláva sa na ne. Na niektoré nápadnejšie, na niektoré menej. Väčšinu z nich pravdepodobne pozná aj divák. Hlavným problémom Modrín tak preňho môže byť práve neprekonateľný pocit déjà vu.

Rozochvené zábery kamery z ruky Franka G. DeMarca v kombinácií so strihom Jacoba Craycrofta a Terilyn A. Shropshire dodávajú filmu správny dojem formálnej „neučesanosti“. Nevyumelkovaný prístup k vyvolaniu emócií občas pripomenie herečkinu oscarovú účasť na podobne nekompromisnom Plese príšer (2001) režiséra Marca Forstera. Hudba Asky Matsuyimy jemne dotvára dramaticky vyhrotené scény bez toho, aby sama vypočítavo tlačila publikum do tvorcami požadovaných emócií. O agresívnejšie rytmy a melódie sa postará pár doplnených repových piesní. Spôsob, akým Halle Berry – režisérka tlmočí príbeh je pútavý, formálne zaujímavý, nie však v čomkoľvek výnimočný. Halle Berry – herečka však na seba strháva pozornosť nielen charakterovým, ale aj fyzickým výkonom. Každý úder bolí. Každá modrina má svoju váhu v celkovom prerozprávaní príbehu. A všetko to má na vlastnej koži pocítiť aj divák... Okrem z naratívneho hľadiska „povinného“ finálneho zápasu, kedy protagonistka zúročuje všetko, čo sa v priebehu deja naučila a odskúšala si v nie práve prvoplánovo efektných tréningových sekvenciách, zostáva počet bojových scén prekvapivo skromný. Je v nich však určitá sugestívna dravosť, ktorou disponovali iné spomínané tituly často až vo svojich vrcholných scénach.

V charakterovej rovine titulnej postavy sú však rozoznateľné aj určité obmedzenia, ktoré nechtiac definuje už scenár Michelle Rosenfarb.Tém, ktorými by sa chcel zaoberať, je možno na jediný film až priveľa. A priveľa je tiež problémov, ktorým problematická protagonistka odrazu musí čeliť. Niektoré postavy sa v priebehu deja nenápadne kamsi vytratia, hoci divák od nich očakáva väčšiu spoluúčasť na postupne prichádzajúcich zvratoch. Niektoré zásadné problémy postáv sa zdajú byť vyriešené len skratkovito. Tvorcovia sa pokúšajú hrať s diváckym očakávaním a zaviesť inovatívne prvky tam, kde príbehu viac pristanú klišé. A tam, kde je stereotypnejší prístup viac na škodu, inovácie zase pre zmenu chýbajú. Minimálne jeden milostný románik, ktorý sa Jackie prekvapivo a možno trošku nanútene ponúkne, môže byť pre diváka trošku mätúci. Sympatickým motívom je ale Jackien vzťah k malému synovi a nachádzanie opatrných spôsobov, ako s ním vôbec komunikovať. Sám zažil vlastnú traumu, po ktorej radšej bez slov mlčí. Stáva sa akýmsi jej zrkadlom. Každým prívetivejším krokom k nemu, uberá Jackie na deštruktivite voči sebe.

Čo udržuje naratívnu pôsobivosť Modrín, je najmä stvárnenie osudov chybujúcich, zraniteľných postáv. Akési „duchovné“ hľadanie seba samého, vnímané prostredníctvom hlavnej postavy. Motív čelenia vlastnému strachu, definitívneho doriešenia tráum z minulosti, spoznanie a priznanie si chýb, či opatrný pokus o ich nápravu. Je to príbeh aj o hľadaní nádeje – v žiadnom prípade nie akčný film. Avšak s dramaturgickým „preriedením“ niektorých možno trochu nadbytočných motívov a s väčším citom pre to, ktorým témam sa venovať viac, a ktorým menej, mohol byť predsa len vo výsledku ešte o niečo vydarenejším filmom.

Modriny (Bruised), USA, 2020
Dĺžka: 129 minút
Réžia: Halle Berry
Scenár: Michelle Rosenfarb
Kamera: Frank G. DeMarco, Joshua Reis
Hudba: Terence Blanchard
Strih: Jacob Craycroft
Scénografia: Elizabeth J. Jones
Masky: Norma Hill-Patton
Producenti: Erica Lee, Guymon Casady, Terry Dougas, Brad Feinstein, Linda Gottlieb, Basil Iwanyk, Gillian Hormel
Hrajú: Halle Berry, Adan Canto, Stephen McKinley Henderson, Shamier Anderson, Denny Dillon, Shawna Hamic, Marko Caka, Sheila Atim, Raw Leiba, Keith Vaile, Melanie Waldman
Distribúcia: Netflix
Foto: Netflix