,,Producent Patrik Pašš mi v apríli zatelefonoval a zacitoval dokumentaristu Martina Slivku: V novembri 89 sa filmári až na jednu-dve výnimky zľakli! Témy ležia na ulici, len ich dvihnúť! A za seba doplnil: Ideme točiť, čo sa deje a za čo bojujeme! Je to naša filmárska povinnosť aj občianska zodpovednosť.“ Spomína Lenka Moravčíková Chovanec na impulz k vzniku série Pandémia SK, na ktorej pracovala ako kreatívna producentka. Od 20. januára vysiela desať dokumentov Dvojka RTVS.

Akým kľúčom ste skvelý nápad ,,rozmenili na drobné“ (médiá, školstvo, nemocnice, kultúra, rómovia a iné.)?
V kríze sa verejnosť s otázkou, ako máme fungovať orientovala na vládu a samosprávy. Rezorty formulovali krízové riešenia, ktoré menili život občanov. Autorka námetu Laura Siváková – Paššová teda zahrnula do tematickej štruktúry série spektrum oblastí, ktorými otriasala pandémia najviac. Tvorcovia potom v daných prostrediach hľadali reprezentantov javov a trendov, ktoré v kríze vznikali. Našli tam svojich respondentov aj výraznejšie osobnosti, čo sa s krízou pasovali tak, že to mohlo byť inšpiratívne pre široké publikum.

Ich dokumenty sa stali kapitolami ,,novodobej kroniky“.
Aj svedectvom boja rôznych profesijných skupín s ,,nepriateľom“, akého sme doteraz nezažili. Ako sa doba nakrúcania predlžovala (od júla 2020 až do januára 2021), vyvíjala sa aj pozícia autorov - už nešlo len o kroniku nového poznania, ale o autorský postoj a interpretáciu hodnôt novej reality. Preto sme dali sérii Pandémia SK podtitul „očami slovenských dokumentaristov.“

Režisérska ,,deviatka“ je generačne pestrá.
Ambíciou bolo vynoriť sa nad hladinu denného spravodajstva, publicistiky, prúdov informácii zo sociálnych médií, nekonečných tlačových konferencií a nájsť to, čo nás poznačí a určí do budúcnosti. Dokumentarista hľadá hlbší význam - v dobrom aj zlom - a preto sme dali priestor ľuďom pripraveným udalosti rešeršovať, analyzovať a následne vybrať zástupné, príznačné znaky. Pri dlhodobejšom nakrúcaní je rozhodujúca vnútorná motivácia režisérov. Vždy súvisí s vnútornou témou, ktorej sa ten-ktorý filmár vo svojej tvorbe venuje.

Neváhali ste osloviť mladých autorov.
Z nedávnych absolventov Vysokej školy múzických umení v Bratislave je to Dominik Jursa, Daniel Svoreň a Lucia Kašová. Pustili sa do najťažších tém, ,,nabrali na seba“ školstvo, zdravotníctvo a prostredie utečeneckého tábora. Mapovali nový chaos v starom chaose, a aj tak našli svetlo! Podobne ako Jaro Vojtek vo svojom sociálnom dokumente nájde sily, ktoré nedovolia slabším úplne prepadnúť cez okraj spoločnosti...

Nechýbajú ani ďalší skúsení a renomovaní filmári.
Peter Pokorný a Nikita Slovák sú etablovaní každý vo svojom žánri a prijali ponuku, domnievam sa, s potrebou vypovedať o fenoménoch pandémie. Soňa Gyarfašová je skúsenou publicistkou a dokumentárny žáner si vyskúšala so skvelým nápadom angažovať Dorotu Nvotovú na cestu po Slovensku. Yvonne Vavrová a Peter Hledík sa filmov ujali s presným zámerom a dych zarážajúcou remeselnou ľahkosťou a energiou. Všetci tvorcovia vo svojej rozlišnosti zdieľajú jedno spoločné: majú radi ľudí. A boli veľmi nároční v obsadzovaní aj svojich tímov, kameramanov a strihačov. Stretli sa skvelí ľudia všetkých generácií.

Desiatka častí je aj žánrovo pestrá – od dokumentárnej eseje až po road movie. Zámer?
Režiséri dostali voľnú ruku vo veľmi limitovaných podmienkach. V prvom rade štyri (!) natáčacie dni (ktoré sa vďaka ústretovosti producenta niekedy aj zdvojnásobili) nedovoľovali časozberné nakrúcanie počas celého obdobia – od námetu až po vysielanie. Sloboda vybrať si žáner bola limitovaná aj možnosťami vôbec nakrúcať - polovica produkcie sa realizovala v núdzovom stave. Vizuálne dokumenty zjednocuje len zvučka Mariána Vredíka, zvukovo hudba Dávida Kollára. Dramaturgicky boli všetky filmy výpravami do neznáma, čo je zároveň i charakteristikou ich produkcie.

Ako kreatívna producentka ste boli pri tvorbe každého dokumentu, do akej miery ste mohli ovplyvniť výslednú podobu?
V prípravnej fáze som pomáhala syntetizovať témy z aktualít, zvažovali sme zdroje tém, preberali ich autencitu, navzájom sme sa orientovali v novinkách, protikladných postojoch autorít, odborníkov a verejnosti. Objavovali sme spolu súvislosti a podmienenosti. V scenároch už autori uplatňovali vlastný realizačný kľúč. Realizácia väčšiny filmov vplávala do druhej vlny pandémie. Kapitánom, ktorý určuje smer, bol vždy režisér/režisérka. Ale staro-novou skúsenosťou bolo, že boj s koronou bol bojom s viacerými dračími hlavami. Za vzdelávanie detí, za dôstojnosť seniorov, za úctu voči vedeckému poznaniu, ochranu zdravia, života...

A ešte?
Bojovali sme s našou netrpezlivosťou, hnevom, pocitom, že máme niečo v sebe zmeniť. Ja som bola často ako ten hliadkujúci dôstojník s ďalekohľadom na palube. Valila sa na nás odcudzenosť, slepota, hluchota a necitlivosť a takisto nádej v rôznych podobách. Zamerali sme sa na tú nádej. Skvelí ľudia nám dávali tipy na miesta, kde sa rodila. Cítili sme, že tam bude pevná pôda pod nohami.

Prácu komplikovali rôzne obmedzenia, vyplývajúce z meniacej sa epidemickej situácie.
V podstate nepohoda a komplikácie sú dôvodom nakrúcania dokumentárnych filmov. A ak majú celospoločenský dopad a ovplyvnia dejiny, je to pre dokumentaristu impulz udalosti zachytiť. Pud sebazáchovy mu hovorí, aby šiel do rizika... Oxymoron😊. Dokumentarista cíti, kde sa pôda chveje, nakrúca, čo by mohlo iných ohroziť. Prah bolesti musí ustúpiť. Je to práca, ktorou žije.

Preventívne karantény spôsobili, že štáby narýchlo menili obsadenie pozícii, účinkujúci odvolávali pripravené návštevy, do Grécka letela Lucia Kašová na štvrtýkrát, Daniel Svoreň aj Peter Pokorný zažili na vlastnej koži „prvú líniu“. Za umelca na voľnej nohe nepreberá nikto zodpovednosť, len on sám.

Okrem hlbšieho pohľadu na to, ,,čo žijeme“, prináša séria Pandémia SK ako bonus aj množstvo podnetov k premýšľaniu. S tým zámerom aj projekt vznikal?

Áno. Nie sme jediní a vôbec nie prví v tom, že hľadáme hlbšie príčiny a v nich zmysel tohto signálu. Korona nás testuje aj učí vo všetkých ohľadoch, to už tiež nie je nič nové. Je to každodenná revolúcia: rozumní ľudia volajú po zmene javov, ktoré krízu umožnili. Myslím, že krízu umožnili obrovské nerovnosti a pokrytectvo.

A k čomu prinútila uvažovať vás osobne?
Rozmýšľam, či nie sú prejavy solidarity len PR.