„Ľudia si o sebe myslia, že sú body, ktoré sa pohybujú v čase. Ale skôr to bude naopak. Sme nehybní a čas plynie okolo nás, fúka ako studený vietor, kradne nám teplo a necháva nás premrznutých.“ To sú slová mladej ženy (Jessie Buckley), vydávajúcej sa so svojím priateľom Jakeom (Jesse Plemons) na cestu autom do postupne sa zhusťujúcej snehovej chumelice, aby sa mohla zoznámiť s jeho rodičmi.

Prebiehajúci dialóg sníma kamera Lukasza Zalu väčšinou z vonku cez predné a bočné sklá. Nehybné postavy sediace na sedadlách sa vinou zimného chladu a neustále poletujúcich snehových vločiek zámerne rozmazávajú. Pár je spolu šesť, možno sedem týždňov. Kým sa Jake nenápadne pokúša znížiť priateľkine očakávania v súvislosti s kuchyňou jeho neveľmi zdravej matky (Toni Collette) a pripraviť ju tiež na otcove (David Thewlis) často protivné poznámky, ona v duchu prehodnocuje svoj vzťah k nemu. Má ho rada. Je skvelý. Dokonalo sa k sebe hodia, dokonca sa názorovo navzájom dopĺňajú... Napriek tomu v jeho správaní pociťuje niečo nedefinovateľne znepokojivé, kvôli čomu zvažuje rozchod.

Keď scenárista a režisér Charlie Kaufman vo filme Synecdoche, New York prostredníctvom postavy nadmieru hypochondrického divadelného režiséra skúmal, kde sú divácke hranice únosnosti v jeho umeleckej prezentácií života ako neuspokojivého sledu nezmyselných zážitkov plných zlyhaní, chorôb, trápenia a nezvratnej konečnosti, pár krát tieto hranice prekročil. Nasledovala stop-motion animovaná Anomalisa, s postavou motivačného rečníka trpiaceho psychickou poruchou, tzv. Fregoli Delusion: Hlasy všetkých ľudí naokolo mu splývali do jedného, až na jedinú vzácnu anomáliu v podobe mladej dievčiny Lisy. Bohužiaľ, ako všetko v živote, aj táto jej výnimočnosť zotrvala bezo zmeny len dočasne... Anomalisa síce svojho tvorcu o krôčik priblížila k divákovi, doviedla ho tiež k úprimnému priznaniu. Aj jeho vlastné vyjadrovacie schopnosti, podliehajú pozvoľnému opotrebovaniu. Skôr či neskôr – napriek ich neprehliadnuteľnej jedinečnosti - určite splynú s aktuálne prevažujúcim hladom publika po schematickej sériovosti.

„Asi to ukončím,“ sú slová ženskej protagonistky opakujúce sa počas rovnomenného filmu viac krát. Rozchod s milovaným partnerom, choroba ničiaca telo aj dušu, smrť a vyrovnávanie sa s ňou, či hrozba zvažovanej samovraždy. To všetko až na úrovni narcistickej a voči publiku úplne bezohľadnej exhibície autora, utápajúceho sa v slzách vlastnej sebaľútosti. Charlie Kaufman vždy zastával názor, že pochopiť iného človeka je neprekonateľný problém. Snaha skutočne s niekým komunikovať väčšinou vyznieva do prázdna. A teraz si v tom doslova vyžíva... Časy, kedy publikum považovalo jeho scenáristické hrátky V koži Johna Malkovicha, Adaptácia alebo Večný svit nepoškvrnenej mysle za svieže, sú preč. Na každý nový projekt sa mu financie zháňajú čoraz horšie. Ďalší pokus už ani nemusí vyjsť na filmovom plátne... Akoby cítil prichádzať svoj tvorivý koniec, vzpieral sa mu zubami nechtami a vo vlastnej zväčša neodolateľnej zlomyseľnosti nechával to poriadne pocítiť tiež publikum.

Vyslovovanej negativite sa tento raz nebráni a graduje ju až do podoby surrealisticky snovej zámerne nezrozumiteľnej nočnej mory, akú by divák očakával skôr od Davida Lyncha. Hrá sa s časom, necháva splynúť jednu postavu s druhou, mätie popkultúrnymi odkazmi a intelektuálnymi narážkami. Nejeden divák si pri téme zoznamovania sa s partnerovými rodičmi spomenie na hororovo-satirický film Get Out Jordana Peelea, prípadne Osvietenie Stanleyho Kubricka v scénach blúdenia chodbami strednej školy. Film končí zmätočne predstavenou gýčovou pointou schopnou to všetko – nie ani tak konvenčný príbeh, ako skôr zaznamenaný sled pocitov, dojmov a myšlienok skrývajúcich sa niekde v nevedomí postáv, či Charlieho Kaufmana ako autora - prevrátiť na hlavu. A desí všetkým až obludne ľudským... Na úrovni karikatúry zdôrazňuje práve tie najľudskejšie, najprirodzenejšie vlastnosti postáv, trápiacich sa v živote presne tým istým, ako možno každý iný reprezentant ľudského rodu na tejto planéte. Aby sa následne všetkému znepokojivému nahlas zasmial. Priam sa až vysmial sám sebe, vlastnej neuróze, narcizmu, či tvorivej exhibícií - smiechom, ktorý už tak dosť nepríjemným všedným obrazom zo života pomáha vyznieť ešte nemilosrdnejšie.

Znovu adaptuje takmer neadaptovateľnú literárnu predlohu, ako sa o to pokúšal vo filme Adaptácia. Vtedy mu ale na pomoc v kritickej chvíli prišiel jeho fiktívny brat Donald (reálne uvedený v titulkoch a zrejme jediný fiktívny spoluautor nominovaný na Oscara za najlepší adaptovaný scenár) – nedôverujúci žiadnemu skrytému umeleckému podtextu, za to však nadšenec žánrových stereotypov a osvedčených klišé. Škoda, že Donald na konci Adaptácie zomrel. Tento raz by Charlie jeho pomoc potreboval ako soľ. Zatiaľ, čo román Iaina Reida zavádza pointu podstatne jednoznačnejšie a prehľadnejšie, filmová adaptácia necháva diváka definitívne sa stratiť v kaufmanovských urputných pokusoch o inováciu. Do tej doby nenápadne emocionálna, konverzáciu postáv nijako nenarúšajúca hudba Jaya Wadleyho zrazu eskaluje na takmer muzikálovú úroveň. Ústrednú dvojicu nahradí v totožných kostýmoch oblečený pár tanečníkov a režisér si dokonca v snahe o čo najabstraktnejšie vyjadrenie dopomôže aj prostriedkami animovaného filmu. Pochopenie pointy odkrýva nádheru celého nápadu a jednoznačne od diváka vyžaduje opakované sledovanie. Záver ale nemôže byť vo svojom vyznení výstrednejší a samoúčelnejší.

Príbeh je zdanlivo prerozprávaný zo subjektívnej perspektívy mladej ženy. Tá je počas deja raz pomenovaná Lucy, raz Lucia, inokedy Louisa, či Yvone podľa postavy servírky vo filme, ktorý tajuplná postava školníka (Guy Boyd) z Jakeovej strednej školy sleduje v televízií. Na žiadne z uvedených mien nereaguje, akoby nebolo jej vlastné. Identita postavy je následne spochybňovaná tým, že opakovane neprijíma telefonáty od žien s uvedenými menami. A keď pár krát hovor prijme, z reproduktoru zaznie neznámy mužský hlas prednášajúci stále tú istú vetu. Raz je výtvarníčkou, biologičkou, inokedy lekárkou ošetrujúcou starých ľudí. Hovorí o teóriách z kvantovej fyziky, recituje Jakeovi vlastnú poéziu, zapálene recenzuje film... Vždy si je istá tým, čo v rámci svojej profesie nahlas vysloví. Na celej svojej filmovej púti akoby bola neustále prepisovanou postavou nejakého literárneho alebo dramatického diela. Diela, ktorého autor sa v danom momente nedokáže poriadne rozhodnúť, ako ju má správne popísať.

Zdanlivý rozprávač príbehu je v určitom momente spochybnený a „prehlušený“. Možno ňou samou v inej dobe, snažiacou sa zrekapitulovať si popletené spomienky. Alebo subjektívnou perspektívou inej postavy. Už v expozícií totiž protagonistka vyjadrí pocit, že v nej nadchádzajúca návšteva priateľových rodičov z akéhosi nepochopiteľného dôvodu vyvoláva pocity nostalgie. Divák si môže byť málokedy istý tým, či zobrazovaný dej vníma správne, či rozumie všetkým súvislostiam. Hľadá indície, kde sa dá. Požaduje sa od neho, aby spájal jednotlivé významové roviny dokopy a nachádzal v nich veľký priestor pre množstvo rôznych interpretácií. Paradoxne je to práve táto mätúca mladá žena, kto je najprístupnejší divákovej snahe stotožniť sa emocionálne, myšlienkovo, či intuitívne aspoň s niekým spomedzi postáv. Ostatí sú skôr odťažitými karikatúrami ľudských vlastností, nedokonalostí až priam trápností. Jedna dokonca len kradmo sleduje, čo sa deje...

A tak je možné nájsť protagonistkou recitovanú báseň v doslovnom znení na stránkach roztvorenej knihy v Jakeovej dávnej detskej izbe. Ňou namaľované obrazy, ktorých fotografie ukazuje Jakeovým rodičom na mobile, sú odrazu odložené v pivnici ich domu. Priateľova fotka z detstva sa stretne s nepochopením. Veď je tam odfotografovaná ona ako malá... A čo mokrý pes, ktorý by sa rád otrepal, no nedokáže s tým zrazu prestať a vrtí sa, akoby bol uväznený v nejakej časovej slučke? Na každom kroku možno nájsť nejakú zjavnú bizarnosť.

Aj keď Charlie Kaufman vo svojom surrealistickom stvárnení života neoplýva optimizmom, predsa len v postave mladej ženy predstavuje akýsi pre Asi to ukončím potrebný názorový protipohľad. Už od úvodnej scény sa totiž snaží všetkej negativite a životnému chaosu všade naokolo vzoprieť. Uvedomuje si, že sa svojím definitívnym rozhodnutím môže oslobodiť a začať od znova. Samozrejme, pokiaľ sa všetky zobrazované udalosti odohrávajú v stále pre ňu ovplyvniteľnej súčasnosti a nie sú len neskorou, tak trochu popletenou spomienkou už zažitého. Prípadne, či nie sú len zbožným prianím niekoho iného, aby sa naozaj vyplnili. Jej postava vo filme reprezentuje nádej, aj keď... Čo to vlastne Jake raz povedal o nádeji?

Asi to ukončím (I'm Thinking of Ending Things), USA, 2020
Dĺžka: 134 minút
Réžia: Charlie Kaufman
Predloha: Iain Reid (kniha)
Scenár: Charlie Kaufman
Kamera: Łukasz Żal
Hudba: Jay Wadley
Strih: Robert Frazen
Scénografia: Merissa Lombardo
Kostýmy: Melissa Toth
Producenti: Stefanie Azpiazu, Anthony Bregman, Charlie Kaufman, Robert Salerno
Hrajú: Jessie Buckley, Jesse Plemons, Toni Collette, David Thewlis, Colby Minifie, Abby Quinn, Guy Boyd, Gus Birney, Hadley Robinson, Teddy Coluca, Dj Nino Carta, Oliver Platt
Producenti: Stefanie Azpiazu, Anthony Bregman, Charlie Kaufman, Robert Salerno
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD