Ír je príbehom o ľuďoch pri moci, ktorí prejavia ochotu vziať niekoho z davu pod svoje ochranné krídlo. O ľuďoch, ktorí však tiež požadujú spätne za svoju podporu dostatočnú, často však možno až neúmerne veľkú vďaku. A keď im človek vďaku neprejaví, môže sa to veľmi kruto obrátiť proti nemu. Nezáleží pri tom, či ide o šoféra nákladiaku prevážajúceho hovädzie na steaky, miestneho mafiána požadujúceho vypálenie práčovne, predsedu odborového zväzu, či dokonca samotného prezidenta...

Životopisný príbeh, ktorý sa režisér Martin Scorsese pokúša prerozprávať, síce s dôkladnou plasticky uveriteľnou charakterizáciou, predstaví pár kľúčových postáv, no na pozadí vytvára tiež zložitú mozaiku vzťahov v gangsterských, či politických kruhoch šíriacu sa celými desaťročiami. Korupcia, boj o moc, dekadentné rozhadzovanie peňazí... Hlavnou postavou je vrah v službách podsvetia Frank Sheeran (Robert De Niro) na staré kolená rekapitulujúci udalosti, ktoré prežil. Vyjadruje sa k udalostiam majúcim svoj predobraz v zásadných momentoch americkej povojnovej histórie, pričom však je možné považovať ho z viacerých dôvodov za nedôveryhodného rozprávača ovplyvneného vlastnými subjektívnymi postrehmi. Počul som, že maľujete domy je názov románu Charlesa Brandta, ktorý na základe životopisných faktov a domnienok poslúžil režisérovi ako literárna predloha k filmu. „Počul som, že maľujte domy,“ je tiež replika, ktorá divákovi v skratke naznačí, kto je vlastne hlavná postava príbehu - tesne pred tým, ako sa mimo záber ozve výstrel a spŕška krvavých kvapiek kontrastne poznačí jasnú bielobu steny.

Okrem toho tieto slová divákovi naznačia, že príbeh nie je žiadnou moralitou o vzostupe a páde kedysi reálne žijúceho gangstra, ako boli napríklad režisérovi Mafiáni (1990), či Casino (1995). Ale, že napriek zjavnej vážnosti stvárnených tém, Martin Scorsese niekedy do svojho filmu vnesie tiež jemnú dávku čierneho humoru. Prvý raz sa s Frankom Sheeranom stretávame pre režiséra v typickom dlhom zábere. Kamera Rodriga Prietu akoby sa rozhliadala zo strany na stranu po chodbách domova dôchodcov, aby následne ukončila svoj pohyb statickým polodetailom v priestore nájdenej tváre hlavnej postavy. Kamerová jazda tak nostalgicky pripomenie inscenačne veľmi náročné potulky v zaplnených baroch a kasínach, kde sa antagonisti predchádzajúcich spomínaných Scorseseho filmov pokúšali divákovi za asistencie vnútorného monológu predstaviť tú ktorú významnú figúrku dobového podsvetia. Rozpráva však tento raz opäť trochu od nich odlišný Frank Sheeran svoj príbeh len divákovi alebo aj niekomu inému, koho režisér odhalí až v správnom momente? Kam vlastne majú namierené Frank so svojím niekdajším zločineckým podporovateľom Russellom Bufalinom (Joe Pesci) a manželkami na svojej retrospektívnej ceste autom?

Frankovi veľmi nezáleží na tom, či v živote konal morálne správne alebo nie. Rozpráva z pozície niekoho, kto už má život takmer celý za sebou a vie, že nedokáže na prežitej minulosti vôbec nič zmeniť. Jeho postoj vysvetlí dialóg o 2. svetovej vojne. O tom, ako si počas nej uvedomil, že to jediné dôležité je prežiť... To ostatné, vrátane nemilosrdného zabíjania zajatcov nad ich vykopanými hrobmi, k tomu celému len akosi patrí. Jeho neskorší priateľ – šéf odborárskeho zväzu Jimmy Hoffa (Al Pacino) mu jeho názor potvrdí. Preňho je vojna prechodom z miesta A do miesta B. Na tom, ako sa tam človek dostane, zdá sa, vôbec nezáleží. Spoločné názory oboch mužov spájajú, podobne tak aj iné postavy v ich blízkosti. Zabíjanie vo vojne zostane vo Frankovom živote naďalej aj v mierových časoch. Všetko je elegantne nasnímané s provokatívnou nezaujatosťou, pár tónmi Robbieho Robertsona a dobovými piesňami na pozadí - tak ako to býva u Scorseseho zvykom.

Tím, ktorí meno Jimmy Hoffa nepoznajú, hlavná postava vysvetlí, že: „V 50. rokoch bol slávny ako Elvis, v 60. zase ako The Beatles," a jedného dňa nečakane zmizol zo sveta. Filmu dominuje postupne budovaný priateľský vzťah medzi Frankom a Jimmym. Nádherne zahraný modrookým Robertom De Nirom a Al Pacinom energicky strhávajúcim na seba pozornosť, pričom obaja sa nenápadne dekádu po dekáde zbavujú „nánosu“ digitálneho omladzovania o niečo efektnejšie, než to doteraz robili herci v akomkoľvek inom filme. Po legendárnom Krstnom otcovi II Francisa Forda Coppolu (1974), kde obaja herci navzájom spolupracovali v odlišných desaťročiami od seba vzdialených dejových líniách a brilantnom kriminálnom thrillery Michaela Manna Neľútostný súboj (1995), opäť stvárňujú s prehľadom odlíšiteľné charaktery. De Nirov občas nehybný kamenný výraz v dramatických scénach kontrapunkticky vyvolá dojem množstva zakrývaných emócií bublajúcich pod povrchom. Joe Pesci v priamom kontraste s inou jeho prchkou postavou zločinca v Mafiánoch, zostáva tento raz akosi zvláštne pokojným, za každých okolností priateľským mentorom hlavnej postavy. Aj napriek tomu dokážu jeho jemne podané pokyny k prípadnej poprave byť nečakane mrazivými a tragicky naliehavými.

Scenár Stevena Zailliana vytvára ambiciózny epizodicky štruktúrovaný, epický obraz vplyvu mafie na americkú politickú scénu popisovanej doby. Efektne strieda „suché“ konštatovanie faktov so scénami z bežného života ľudsky uveriteľných postáv. Občas spochybňuje, občas polemizuje a na tých správnych miestach tiež možno aj jemne konšpiruje. To všetko, samozrejme, v závislosti od toho, kam príbeh smeruje hlavná postava svojou subjektívnou optikou. Objavujú sa narážky na zločineckú podporu odborového zväzu na jednej strane, či prezidentskej kampane Johna F. Kennedyho na strane druhej. Konštatuje sa údajný nesplnený prezidentský sľub o zneškodnení kubánskej hrozby v 60. rokoch, aby bolo možné v istých gangsterských kruhoch dostať sa opäť k vytúženým, režimom Fidela Castra inak „zabrzdeným“ finančným zdrojom. Aj keď činnosť Jimmyho Hoffu s jeho stále zväčšujúcim sa vplyvom na americkú spoločnosť proti nemu vytvárala nielen zväčšujúci sa počet nepriateľov, pred ktorými ho pôvodne mal jeho údajný vrah Frank Sheeran chrániť, bol to hlavne tiež ďalší člen Kennedyho klanu, ktorý mu z pozície prokurátora nepríjemne stúpal na päty. A, samozrejme, zaznie aj niečo o Kennedyho atentáte, aj o Hoffovej niekdajšej podpore Richarda Nixona. Scéna, v ktorej akýsi paranoik na súde vystrelí na Jimmyho z hračkárskej pištole a snaží sa svoje konanie pred políciou vysvetliť tvrdením, že to od neho požadoval niekto z hora, je vyjadrením zvláštnej absurdnosti podobného činu. Zároveň je tiež predzvesťou neskoršieho reálneho útoku naňho paradoxne z radov práve tých najdôveryhodnejších.

Netradične málo priestoru vo filme zostáva pre ženské postavy. Frankovo prvé manželstvo v nečakanom momente končí príchodom milenky. Dvojica dospelých žien je počas cesty autom zobrazená ako viac-menej komické figúrky, vynucujúce si pravidelne po pár kilometroch jazdy zastávku na cigaretu. Mafiánovi Russellovi Bufalinovi totiž dym v aute nerobí dobre na šedý zákal. Najvýraznejšou ženskou postavou je práve Frankova dcéra Peggy, ktorá sa už v detstve stane svedkom otcovho typického riešenia problémov násilím. Tichá, obdobne kamenne sa tváriaca múdra dievčina (v detských scénach hraná Lucy Gallina a neskôr v dospelosti Annou Paquin) dokáže aj minimalistickým pohľadom dostatočne vyjadriť, že vie o skutočných otcových činoch. Stačí jej čo i len zazrieť v televízií krátku spravodajskú reportáž, či na stránkach novín zlovestný titulok.

 Hlavná postava svoje činy nikdy nekomentuje nahlas, nikdy nevysloví priznanie ani pred spovedajúcim kňazom. Veľa jeho činov divák má možnosť vidieť priamo v obraze. A čo divák neuvidí, to mu režisér ani ukazovať nemusí. Divák vie. Ír Martina Scorseseho je na jednej strane nostalgickou pripomienkou časov, keď svojím režijným majstrovstvom inovoval žáner modernej gangsterky. Nezostáva však len pri formálnom naplnení diváckych očakávaní, ale svojím takmer tri a pol hodinovým opusom vnáša do žánru opäť niečo nové, stále neopozerané. Navyše umožňuje Robertovi De Nirovi, Al Pacinovi a Joeovi Pescimu zahrať ďalší ich v každom ohľade úžasný a nezabudnuteľný herecký koncert.

Ír (The Irishman), USA, 2019
Dĺžka: 209 minút
Réžia: Martin Scorsese
Scenár: Steven Zaillian  ( podľa knihy Charleswa Brandta)
Kamera: Rodrigo Prieto
Hudba: Robbie Robertson
Strih: Thelma Schoonmaker
Scénografia: Bob Shaw
Kostýmy: Christopher Peterson, Sandy Powell
Hrajú: Robert De Niro, Al Pacino, Joe Pesci, Bobby Cannavale, Harvey Keitel, Ray Romano, Stephen Graham, Anna Paquin, Joseph Russo, Jeremy Luke, Marko Caka, Welker White, Jesse Plemons, Kathrine Narducci, Larry Romano, Domenick Lombardozzi, Jack Huston, Stephanie Kurtzuba, Gary Basaraba, Craig Vincent, Action Bronson, Kevin Kane
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD.cz