Súčasná ponuka filmov, tematizovaných migráciou, má zaujímavé póly. Na jednej strane vidíme vo filmoch ako Yomeddine alebo Cafarnaum svety pomenovávané ich tvorcami apokalyptickými termínmi a na druhej sme svedkami  transferu týchto obetí biedy, krivdy a nedostatku do prosperujúcich západných spoločností, kde žijú životy, vzdialené od vytúženej harmónie a dostatku. Sú zavalení problémami, o ktorých sa im ani nesnívalo.

Čelia nielen sociálnym rozdielom, kdeže ich postavenie im ani zďaleka nedáva možnosť stať sa rovnocennými na všetkých společenských úrovniach, znevýhodňuje ich ďalší rad skutočností, z ktorých pocit viny a nostalgie vôbec nie sú medzi poslednými. Konfrontácia s kultúrnymi  konfliktmi tohto druhu je súčasťou globalizujúceho sa sveta a jeho  mantry, pohybu bez hraníc.

Švédska režisérka Gabriele Pichler, dcéra bosenskej matky a rakúskeho otca, vo svojom druhom filme Amatéri mapuje druhú fázu pohybu nových nomádov, ich zakotvenie v realite, kde hľadajú svoje existenčné súradnice. Jej scenáristom je známy švédsky spisovateľ Jonas Hassen Khemiri. Jeho román Všetko, čo si nepamätám, vyšiel v roku 2017 i česky. Demograficko-etnický obraz mestečka Lafors je až zarážajúco pestrý, členovia migrantských rodín sú Tamilovia, Arabi, Indovia, všetci spolu za jedným stolom v akomsi bližšie neurčenom  asimilačním programe.

Mestečko sa snaží pritiahnuť záujem nemeckých investorov. Tí by mali postaviť diskontný obchod Superbilly. Radnica sa preto snaží vyrobiť vhodný propagačný klip, ktorý by pomohol vyvolať záujem verenosti. Oslovia teda školákov, ale ich amatérske výtvory sú nepoužiteľné. Výzvy sa chopia dve kamarátky zo spomínaných rodín. Aida a Dana nakrúcajú všetko a všade v divokom a drzom pubertálnou rauši, bez ohľadu na čokoľvek. Do tejto dievčenskej jazdy vplieta režisérka zlomky osudov vedľajších postáv, tamilského člena mestskej rady, kterého matka v ústavnej starostlivosti prestala hovoriť švédsky a hovorí len tamilsky. Nik vrátane syna jej, prirodzene, nerozumie a on sa chudák po večeroch učí online jazyk svojich predkov. Nemci nakoniec prídu, ale nemajú pre obyvateľov Laforsu dobré zprávy. Diskontný reťazec sa rozhodli umiestniť do Východnej Európy. Večer je však predsa len premiéra reklamného filmu, pripraveného pre serióznych investorov. Aida s Danou film prerušia a začnú premietať svoju verziu pohľadu na mesto a jeho realitu. Dopozerá ho len tamilský člen mestskej rady a dievčatá. Každý sa niečo naučil .

Film je zmesou  postupov hraných a dokumentárnych a je obdivuhodné, že oboje dokáže režisérka doviesť tesne pred hranicu vydržateľnosti a uhnúť do čohosi zaujímavejšieho, než sú boxovacie lekcie alebo veselá jazda na motorke. Pri sledovaní tohto filmu je jasné, že kdesi čosi  chýbalo. Pri budovaní hraného príbehu nestačila sústredenosť na nosnú štruktúru rozprávania a riadenie dramatických amplitúd, v jeho dokumentárnej verzii hrozila nuda rýchlym opotrebovaním sfilmovateľných reálií. Len fabrika na spracovanie koží a sťažnosti jej robotníkov na nebezpečné chemikálie a smrad, sa vo filme  mihla niekoľko krát.  

Nosnou témou, funkčnou už samou o sebe, bola migrácia, život v prostredí  multikultúrneho patchworku, kde každému niečo chýba. Ťažko dedukovať, s akými pocitmi nakrúcala tento film režisérka, pretože akýkoľvek náznak problémov malomestskej society bol často o boji s dychom. Keď si chcú obyvatelia mestečka nakrútiť reklamný film o svojom mieste bydliska pod vedením profesionála Jonasa zo Štokholmu, namieria kameru logicky na najvzácnejšiu historickú pamiatku, starý stredoveký most. Nakrútiť si ho však nemôžu, pretože sa na ňom rozhodol chytať ryby rumunský prišelec. Chcú ho slušne poprosiť, aby na chvíľu z mosta odišiel a on sa na nich oborí, že nemá čo jesť a preto musí chytať ryby. Jazyk prirodzene neovláda, ale jeden zo štábu , zrejme tiež rumunský prisťahovalec  šokovaným Švédom námietky chlapca prekladá, samozrejme, okrem oplzlých nadávok. Ďalším zaujímavým postrehom boli povedzme vnútorné spory v migrantských komunitách. Danina náhradná matka, bývalá turecká novinárka, ktorá je majiteľkou cukrárne, si počas večere vymieňa názory s Aidinou matkou na prílišnú kritickú otvorenosť jej dcéry. Ich sociálne postavenie je zložité a takéto vystupovanie môže rodinu poškodiť.

Koncentrácia rozmanitosti etnickej, rasovej, náboženskej i sociálnej je jedným z množstva neuralgických bodov multikultúrneho spolužitia a je nesmierne pozitívne, ak sa filmové príbehy týmito problémami zaoberajú, otvárajú ich bez obáv a neuchyľujú sa k povrchným proklamáciám o potrebe harmónie a porozumenia. Režisérka sa témou prisťahovalcov zaoberala i vo svojom predchádzajúcom filme Jesť, spať, umrieť (2012). Snáď v ďalšom filme dokáže účinnejšie  skoncentrovať štruktúru rozprávania, efektívnejšie pracovať s dokumentárnymi prvkami príbehu a reflektovať tému, ktorá zaujíma naozaj všetkých.

Amatéri (Amatörer), Švédsko, 2018
Dĺžka: 102 minút
Réžia: Gabriela Pichler
Scenár: Jonas Hassen Khemiri, Gabriela Pichler
Kamera: Johan Lundborg
Strih: Johan Lundborg, Andreas Nilsson, Gabriela Pichler
Hrajú: Zahraa Aldoujaili, Yara Aliadotter, Fredrik Dahl, Shada Ismaeel, Maria Nohra, Susanne Hedman, Jan Cruseman, Mimmi Fasth, Hans Neumayer, Hans Andersson, Anna Andersson a ďalší
Distribúcia: Film Europe Media Company
Premiéra v SR: 7. februára 2019
Foto: Film Europe Media Company