Medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch sa skončil parádne. Cenu divákov vyhral, myslím si, že opodstatnene, Rain Man oscarového režiséra Barryho Levinsona. Ten si však myslí, že dnes by sa tento film už nenakrútil, lebo je príliš humanistický. Možno sa mýli – divácka cena tomu nasvedčuje. Levinsonovi, ktorý si festival pochvaľoval, udelili na záver Krištáľový glóbus za mimoriadny prínos svetovej kinematografii, a ten sa dostal do správnych rúk.

Druhým oceneným bol popredný český herec Jaromír Hanzlík, ktorý si prevzal Cenu prezidenta MFF Karlovy Vary – tá sa každoročne udeľuje českým hercom, ktorí sa výrazne zapísali do dejín českej kinematografie. Hanzlík okrem iného povedal, že sa jej teší, lebo sa dostal do elitného klubu, ale najviac ďakuje divákom, lebo hrá najmä pre nich. A do tretice ocenili Cenou prezidenta MFF Karlovy Vary britského herca Roberta Pattinsona, idola mládeže, ktorá sa išla potrhať len, aby ho zahliadla. Herec prišiel na festival skutočne len na skok, rozbúril hladinu a odcestoval. Zaujímavé je ako sa táto cena pre tak mladého herca zdôvodnila: Prostredníctvom tejto ceny sa ocení jeho výrazná herecká spolupráca na zásadných filmoch súčasných režisérov autorského filmu. Ocenení ochotne spolu pózovali.

Radu Jude poriadne šliapol do dejín i dneška
Je už známe, že víťazom 53. medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch sa stal rumunský režisér Radu Jude so snímkou s veľavravným názvom Je mi jedno, že sa zapíšeme do dejín ako barbari. Známe je možno už aj to, že je to výrok Mihaia Antonesca, ministra zahraničia predsedu fašistickej vlády maršala Iona Antonesca, spojenca Adolfa Hitlera. Film sa zameral na Odeský masaker v roku 1941 a Rumuni údajne vyvraždili 380 tisíc ukrajinských Židov. Antonesca po vojne odsúdili a popravili, ale objavili sa nedávno v krajine hlasy za jeho rehabilitáciu. Žeby podobnosť čisto náhodná! Keď sme sa zorientovali v rumunských dejinách upútala poznámka režiséra, že dejiny Rumunska sú dejinami Európy, či sa nám to páči alebo nie, a podobné prípady boli aj v iných krajinách len si ich ťažko priznávajú. Svätá pravda. Vo filme však nevidíme realistickú rekonštrukciu tejto hrôzy, ale sledujeme snahu mladej divadelnej umelkyne o pripomenitie tohto pogromu, ktorá ho vpašuje do obľúbených predstavení inscenujúcich veľké vojnové udalosti. Otázka stojí tak, či sa jej podarí prebudiť publikum náchylné k rasizmu a nacionalizmu alebo nie. Jej snaha vyjde úplne nazmar, dav sa namiesto zhrozenia dobre zabáva. Performancia sa síce odohrá, ale mladá žena len trpko konštatuje, že takú absenciu empatie nečakala. Táto ignorancia a nepochopenie však paradoxne posúva vojnový zločin na vyššiu úroveň tým, že ho posunie do súčasnosti. Dôraz sa kladie na myšlienku, že nemôžeme byť ľahostajní k našim dejinám, nesmieme nič zatĺkať, lebo sa nám to v najnečakanejšej chvíli vráti ako bumerang. Snímka bola najodvážnejším a najapelatívnejším filmom festivalu, nebolo pochýb, že získa najvyššiu trofej, ale nie je celkom bez chýb. Tou je jej dĺžka a a príliš rozvláčna prvá polovica, ktorá diváka trochu odradí, lebo príbeh naberie dych až v druhej polovici. Žiada sa dodať, že Rumuni sa hádam zo všetkých stredoeurópskych krajín najlepšie etablovali na svetových festivaloch - dostávajú jednu cenu za druhou. V tesnom závese sú im Maďari a Poliaci. Prešľapujeme skôr my a Česi, možno aj preto, že sa nedokážeme zbaviť veľkého úspechu československej novej vlny. A tá už odplávala, svetová kinematografia sa dávno posunula ďalej. Ale to je téma na dlhšiu diskusiu. A dodávam, aby ma nikto neobvinil, že si nevážim naše súčasné úspechy, lebo to nie je pravda, len sa snažím vysvetliť prečo nám tak dlho trvá výraznejšie sa presadiť na svetových fórach.

Omerzu a jeho nezbedníci
Slovinský režisér Olmo Omerzu, pracuje a cíti sa po štúdiách doma v Česku. Na chvíľu odbočím – často nedokážeme presne určiť, ku ktorej krajine máme zaradiť film, keď je viac producentov. Nepísané pravidlo je, že by to mala  byť národnosť režiséra. Omerzu však porušuje pravidlo, ale je aspoň jasné, že sa vyhlasuje za českého režiséra. Omerzu svoj najnovší film nazval Všetko bude (Cena na réžiu). Sústredil sa na neplnoleté deti, ktoré v treskúcej zime, bez vodičského preukazu autom brázdia po Českej republike. Cieľom, najmä toho staršieho, je dostať sa k starému otcovi – on je jeho najbližším človekom. V prvom pláne je to nenáročný a milý film o dvoch nezbedníkoch, ktorí zrejme výdatne prispejú k vráskam svojich najbližších, ale to nie je témou filmu. Až niekde v pozadí sa vynorí myšlienka, prečo sa tieto detí flákajú, utekajú, čo im doma asi chýba. Nuž, zrejme pocit istoty, láska a porozumenie. Nie je to rebélia pre rebéliu, má to hlbšie korene. Sympatické je, že sa v tom Omerzu nevŕta, len naznačí a o to naliehavejšie núti zamyslieť sa nad problémom. Podobných prípadov je zrejme viac a diskusia sa vždy zvrhne ku konštatovaniu, že je to iná generácie, ťažko jej rozumieť. Nuž, nie je iná, len jej niečo chýba - dobré slovo, úprimnosť prejavov, citov a všetkého čo ich obklopuje. Snaha o úprimnosť je vlastne leitmotívom všetkých súťažných filmov – otvorene, zaobalene alebo len naznačene. Úprimnosť je zrejme to čo súčasníkom chýba, žijú v klamstve, lžiach a pretvárke – doma i na verejnosti.

Vysnivané letovisko všetko nevyrieši
Osobne ma trochu prekvapil veľký úspech filmu argentínskej režisérky Any Katz Cesta do Floranópolisu. Porota bola k nemu štedrá – Mercedes Morán dostala za úlohu Lukrecie Cenu za najlepší ženský herecký výkon a režisérka Zvláštnu cenu poroty. Keďže filmu dala svoju cenu aj porota FIPRESCI asi som ho nedocenila. Je pravda, že pri toľkých ťažkých témach bol svojim spôsobom oddychom, súťaž výrazne odľahčil, a to kultivovaným spôsobom. Opäť je to však snímka o neúprimnosti, tentoraz v medziľudských vzťahoch. Lukrecia a Pedro sú dlhoročný manželia, v ostatom čase to medzi nimi nejako škrípe, žijú oddelene. No to im neprekáža, aby išli spolu na dovolenku aj so svojimi dvomi už dospelými deťmi. Problém tejto manželskej dvojice je, že po rokoch nedokážu spolu úprimne komunikovať, nevedia sa pozhovárať a neustále si niečo nahovárajú – to ich zrejme dostalo aj do krízy. Na dovolenke, ktorá sa neodohráva v luxusných rezortoch, ale na teraz módnom súkromí, si obaja nájdu nové výťahy, ktoré končia, pochopiteľne, fiaskom. A práve toto zlyhanie im dovolí precitnúť a uvedomiť si, že musia spolu úprimne hovoriť už aj preto, že ich deti ich ešte stále potrebujú.

Cena pre Moshe Folkenflika
Cenu za najlepší mužský herecký výkon získal Moshe Folkenflik za úlohu v izraelskom filme Geula režisérskej dvojice Joseph Mahmony a Yehonatan Yacov. Folkenflik mal čo hrať a aj to využil. Oscilácia jeho hrdinu medzi ortodoxným židovstvom a túžbe po umení ho umárala o to viac, že ovdovel, jediná dcéra, Geula, je vážne chorá a nemá peniaze na jej liečenie. Ostane mu jediné riešenie, znovu dať dohromady starú kapelu a hrať na svadbách, aby mal peniaze na lieky. Lenže neustále si spytuje svedomie, či ortodoxný Žid má právo byť muzikantom. Nerád však priznáva, že práve „zakázaná“ hudba mu robí najväčšiu radosť, pri nej ožije a pozerá sa optimistickejšie na svet. Neostáva nič iné len vybojovať v sebe tento boj a prísť na to, že byť pobožný neznamená zriecť sa umenia. Keď to pripustí aj jeho smutný život naberie iný a lepší smer. Jeho kreácia je mimoriadne presvedčivá, sugestívna a výborne zahral najmä pasáže svojho vnútorného boja a nerozhodnosti.

Zvláštne uznania neporovnateľným
Prečo by sa nemali oceniť výpoveďou, poetikou a filmovým rozprávaním dve diametrálne odlišné diela?  Dokonca je to zaujímavé. Porota sa rozhodla pre ruský film Ivana I. Tverdovského Skokan a slovinský Príbeh lásky režisérky Sonje Proces. Oba filmy zapadajú do línie hľadania pravdy. Hrdinka Príbehu lásky pátra po pravde o svojej nedávno náhle zosnulej matke. Dievča zistí, že v podstate nič o nej nevie. Dozvie sa, že mala milenca a pátra po tom, kto to asi môže byť. Keďže matka bola operná speváčka, predpokladá, že to bude pravdepodobne dirigent. No, či je to pravda, nie je isté. Muža neustále sleduje, zaplieta sa do rôznych i nepríjemných situácii, ale k pravde sa nepriblíži, skôr sa vzďaluje všetko a všetko komplikuje. Aj ona sa musí s týmto problémom vyrovnať  sama, nikto jej nepomôže. Mladá žena neustále tápa, hľadá, aby sa nakoniec, či sa jej to páči alebo nie, upokojila. Či sa jej to podarilo sa nedozvieme. Skokan Tverdovského je, v porovnaní s týmto príbehom, rozhodne zrelšie a zaujímavejšie dielo. Jeden z najkritickejších filmov súťažnej dvanástky dospeje ku konštatovaniu, že je lepšie žiť v detskom domove, ako v blahobyte s matkou. Tá ho pred rokmi odložila do babyboxu, aby po rokoch, keď zistí, že má zvláštnu nemoc, necíti bolesť, odtiaľ vylákala. Chlapec je zo začiatku šťastný, až kým nezistí, že milá mamička je pekná potvora a len ho využíva ako skokana na autá, aby nevinnú obeť dostali za mreže. Keď chlapec zistí do akého skorumpovaného sveta sa dostal, dobrovoľne sa vráti do istoty detského domova. O tom, že lepšie je byť vo väzení ako medzi gaunermi aj keď je to rodina, hovorí  trochu nedocenený iránsky film Bratia Ömüra Ataya. Smutné resumé, že svet je tak skazený, že je lepšie byť v izolácii, nepotešil. Ostáva len nádej, že tieto dve lastovičky, na jednej strane o korupcii v súdnictve a polícii, na druhej zasa o nezmyselnom ortodoxnom výklade koránu, spôsobiacom nejednu rodinnú tragédiu, sú javy len ojedinelé. No vážne pochybujem, lebo cigánenie, šírenie neprávd  je, žiaľ, súčasťou  nášho života. Našťastie, mnohí filmári neváhajú ísť do boja, aby sme po rokoch nemuseli opäť priznať, že sme boli barbari. Alebo je to len naše nesplniteľné želanie ?