Oficiálny názov jedného z najprestížnejších filmových festivalov v Španielsku, len o tri roky mladšieho ako významný medzinárodný filmový festival v San Sebastian, znie -  62 Semana Internacional de Cine – Valladolid.  Starobylé mesto Valladolit počas niekoľkých dní žije festivalom.

Nielen vonkajšou výzdobou, ale hlavne dlhými radami záujemcov o vstupenky pred všetkými kinami, kde sa festivalové filmy premietajú. Na mnohých miestach v meste, dlhý zelený koberec vás zavedie k týmto stánkom filmovej múzy. Centrom festivalu je Divadlo Calderon, ktorého hlavný priestor pripomína starú budovu Slovenského národného divadla v Bratislave. Otvorené v roku 1864, vybudované v neoklasickom štýle s krásnou výzdobou, lampami v štýle Art noveau, pohodlnými kreslami potiahnutými červeným plyšom. Festival za 62 ročnej histórie navštívili so svojimi filmami takí významní tvorcovia ako Bergman, Truffaut, Kubrick, Wilder, Spielberg, Scott, Loach, nehovoriac o plejáde domácich tvorcov. V roku 1976 tu dostal hlavnú cenu M. Forman za dielo Prelet nad kukučím hniezdom.

Pre novinárov je radosť pôsobiť na festivale. Majú k dispozícií rôznorodé materiály, pravidelné tlačové konferencie a každý deň k dispozícií okrem internetovej verzie denníka aj tlačený, plnofarebný na kriedovom papieri. 336 stránkový katalóg filmových diel formátu A 4 hovorí o rozsahu festivalových premietaní v jednotlivých sekciách, či už ide o dokumentárny alebo hraný film, domáci i zahraničný, sekcia prvých a druhých diel, kastílske krátke i plnometrážne filmy, ale aj návraty do histórie ako s veľkou pompou premietaný film G. Kozinceva a L. Trauberga Nový Babylon (1929) s hranou hudbou D. Šostakoviča realizovanou na živo veľkým orchestrom pred plátnom, alebo Hommage R. Topor, kde bol premietaný aj francúzsko-československý film francúzskeho režiséra R. Lalouxa Divoká planéta (1973). Súčasťou festivalu bolo aj uvedenie školských filmov poslucháčov z filmových škôl Barcelony a Madridu a sekcia venovaná najmladšiemu publiku Miniminci od 7 do 12 rokov, kde bol uvedený film G. Miklínovej Lichožrouti (2016). Zase prehiadka Siminci Joven je venovaná mládeži od 12 do 18 rokov. Mimoriadnym záujmom sa tešila samostatná prezentácia islandskej kinematografie.

Porota FIPRESCI v zložení James Evans, kritik a vysokoškolský pedagóg z Veľkej Británie, Margarita Chapatte, dlhoročná redaktorka španielskeho rozhlasu a Ladislav Volko, filmový publicista a vysokoškolský pedagóg zo Slovenska, hodnotila 19 dlnometrážnych diel z hlavnej súťaži. Rozhodovanie nebolo jednoduché, pretože svojim spôsobom všetkých 19 filmov bolo na výbornej úrovni, prinášali zaujímavé pohľady na problémy súčasného sveta, ale ani jeden z nich nás neohúril, nezanechal v nás pocit, že sme videli čosi mimoriadne, čo sa zapíše do dejín. (Sú ešte také diela?) Blízko k tomu mal 140 minútový dokumentárny film Human Flow (2017), čínskeho režiséra Ai Wiewei, žijúceho v Berlíne. Sociologicky zmapovaný exodus imigrantov z 23 krajín celého sveta. Autor nevynáša súdy, poukazuje na ich snahu z jednej strany utiecť pred vojnou a zo strany druhej nájsť miesto, kde budú žiť bezpečný život. Navštevuje utečenecké tábory, hovorí s utečencami, predstaviteľmi domácich i medzinárodných organizácií i s ľuďmi v krajinách, v ktorých utečencov prijímajú. Reflexia prichádza po vzhliadnutí dokumentu, ktorý by mali premietať vo všetkých verejnoprávnych televíziách, ale najmä v krajinách, ktorých vlády sa pričinili o tento exodus. Vynikajúci film, ktorý však nepatrí do hlavnej sekcie hraných diel. Bol poctený Špeciálnou cenou hlavnej poroty festivalu. Zo súťažných filmov sa najviac diel venovalo krízovým situáciám, či to už bolo v rovine sociálnej ako napríklad v krutom dominikánskom filme z prostredia väzenia – Carpinteros (r. J. M. Cabral) alebo zaujímavým bezútešným príbehom v čierno-bielom prevedení z gruzínskeho hlavného mesta Tbilisi švajčiarskej produkcie – Me Mzis Skivi Var Dedamicaze (r. E. Naveriani), ktorý zobrazuje život prostitútok, partie imigrantov, čiernej pleti, na pozadí všedných dní života mesta súčasnosti. Je iba teraz, ona súčasnosť, každodenný boj o prežitie bez lásky... a keď sa láska zjaví, je vystriedaná zradou. Málo slov, o to viac “rozpráva“ výborná kamera A. Pákózdi, Maďarky žijúcej v Berlíne, za ktorú dostala cenu festivalu. Do tejto kategórie je možné zaradiť aj dva poľské filmy, známy aj u nás (nakrútený aj v našej koprodukcii), Pokot (Cez kosti mŕtvych, r. A. Holland) a Ptaki śpiewaja w Kigali (r. J. Kos-Krauze a K. Krauze) krutý obraz Rwandy po krvavom ošiali vojnových čias, nakrútený akoby v kontraste s touto realitou, v poetickom, meditatívnom štýle.

Čoraz častejšie sa stretávame na festivalových prehliadkach s filmami nakrútenými tvorcami z „nefilmových“ krajín. Na MFF vo Valladolite ich nebolo málo. V hlavnej súťaži vynikli dva:  L´insulte, libanonského tvorcu Ziada Doueiriho, tvorcu politických thrilerov a a The Nile Hilton Incident, švédskeho režiséra egyptského pôvodu Tarika Saleha. „Inzultácia“ ukazuje spolužitie libanonského kresťana Christiana a palestinského imigranta Yassera na pozadí oboch kultúr, vzťahov v komunite i širšie v libanonskej spoločnosti. Téma výborne filmovo spracovaná vysiela posolstvo, že napriek rôznorodosti, je možné a potrebné príšelcov rešpektovať a zároveň žiť nielen vedľa seba, ale so sebou. Film T. Saleha The Nile Hilton Incident sa odohráva v Káhire, kde mladý policajt chce odhaliť vraždu predajnej spoločníčky a neskôr vraždy, ktoré na ňu nadväzujú, aby zistil, že ich pôvodcom je vysokopostavený, nedotknuteľný, vážený podnikateľ, poslanec, ktorý je pod ochranou najvyšších predstaviteľov policajného prezídia. Keď prichádza do ulíc Káhiry arabská jar, je presvedčený, že prichádza hodina pravdy a konečne môže obžalovať a postaviť pred súd páchateľa. Šokujúce je jeho odhalenie, keď jeho strýko, vysokopostavený člen vedenia polície, ktorý mu držal chrbát pri jeho práci, mu povie pravdu, že o všetkom vedel a za mlčanlivosť a veľké peniaze od prominentného podnikateľa, súhlasil s jeho prepustením z väzenia. Spravodlivosť sa týka tých nižšie v spoločenskom rebríčku a s tým nič nezmôže žiadna revolúcia. Tarik Saleh dostal za svoje dielo hlavnú cenu festivalu, Cenu za réžiu a i Cenu za scenár.

Tri zaujímavé snímky, každý iným spôsobom, sa venovali rodinným a skupinovým vzťahom: čiernobiely The Party významnej anglickej režisérky Sally Potter, ktorá za svoje filmy dostala množstvo cien na tých najvýznamnejších festivaloch, je perfektným psychologickým portrétom blízkych si osôb, ktoré sa zchádzajú na party, aby oslávili narodeniny jedného z nich. Film sa odohráva v byte a na povrch vychádzajú všetky podlosti, úlety, sklamania a prehry protagonistov. Téme vzťahov v mladej rodine bol venovaný brazílsky film Laisa Bodanzkyeho Como nossos pais. O tom, ako málo chýba, aby sme znenávideli ešte pred nedávnom príjemných a milých susedov, hovorí film Undir trénu, islandského tvorcu Hafsteinna G. Sigurdssona. Ľudská zloba nepozná hranice, ani ľudské obete. Mladá čínska režisérka Chloé Zhao žijúca v USA,  priniesla do Valladolitu iba svoj druhý film The Rider, ovenčený už umeleckou cenou z Cannes. Ide o príbeh mladíka, ktorý je Posadnutý jazdou v aréne na neosedlaných koňoch. Je to príbeh o túžbe, odvahe a prekonávaní prekážok i seba samého. Porota ocenila film Striebornou cenou festivalu a režisérka bola ocenená ako Najlepší mladý režisér. Austráliu reprezentoval pohľad na kolonizáciu krajiny cez príbeh pôvodných obyvateľov, ktorí slúžia dobyvateľom, búria sa a... podliehajú presile. Brutalita s akou biely človek potláča aj tie najmenšie prehrešky, berie si všetko a vždy, je zobrazená ako čosi prirodzené, na ktoré má biely právo. Vynikajúce herecké výkony a mimoriadna kamera tohto austrálskeho westernu zaujali tak divákov ako i kritiku. Film režiséra Warwicka Thorntona Sweet Country bol ovenčený v Benátkach Veľkou cenou poroty.

Tri filmy sa venovali, každý z iného pohľadu, súčasnosti s výrazným individuálnym hrdinom. Jeune femme (r. L. Serraille) hovorí o Paule, ktorá sa po dlhšom čase vrátila do Paríža a hľadá svoje miesto v živote. V brazílskej snímke  Gabriel e a montanha (r. F. Barbosa) hlavný protagonista Gabriel uteká z civilizácie do Kene – jeho cieľom je vystúpiť na štít Mulanje v Malawi, aby sa lepšie spoznal v kontakte  s ľuďmi inej kultúry...Žiaľ, film nezaujal, je príliš opisný a zdĺhavý. Freiheit (r. J. Speckenbach) je nemecko – slovenský film, v ktorom si okrem Andrei Szabovej a Ondreja Kovaľa zahrala aj Bratislava, pretože hlavná protagonistka filmu, uteká pred svojimi problémami stopom z Berlína do nášho mesta. Príbeh, akých je množstvo, bez pointy, malý realizmus v smutnom kapitalizme. Japonsko reprezentovala snímka Hikari (r. Naomi Kawase). Zaujímavá sonda do života slepnúceho fotografa cez stretnutie s mladou začínajúcou filmárkou.

Dva filmy som si nechal na koniec: izraelsky Foxtrot (r. S. Maoz) zaznamenáva príbeh izraelských vojakov, ktorí strážia málo frekventovanú hranicu kdesi na Golanských výšinách a nešťastnou náhodou postrieľajú posádku auta, ktorá sa vracia cez hranicu domov. Armáda sa to snaží zatajiť a zaleje auto aj s postrieľanými pasažiermi do betónovej jamy. Film má niekoľko rovín, je plný metafor, alegórií a symbolov a predkladá mnoho živých problémov súčasného Izraela o ktorých treba diskutovať. Foxtrot obdržal Veľkú cenu poroty na MFF v Benátkach, čo v Izraeli rozvírilo diskusiu, či takýto film má reprezentovať štát. V Izraeli na domácom festivale Ofiz získal ceny v ôsmych kategóriach. Daha (More, r. Onur Saylak) z Turecka, premietaný aj na karlovarskom festivale. Film obdržal po diskusiách Cenu FIPRESCI. Nakrútil ho mladý režisér venujúci sa aktuálnej téme utečencov cez život tureckého pašeráka - despotického otca a jeho 14-ročného syna. Utečenci sú iba kusy, za ktoré dostane peniaze, a to sa snaží vtĺcť do hlavy aj svojmu synovi, ktorý je plný ideálov a chce ísť na gymnázium. Uteká z domu, ale otec má všade svojich ľudí a vždy ho dovedú domov. „Peniaze a nie škola“ – vbíja do hlavy, niekedy doslovne, bitkou, krikom, svojmu potomkovi. Keď syn nevidí východisko, stáva sa tým, čo otec, ale je oveľa krutejší a bezohľadnejší voči svojim „kusom“. Výborný psychologický portrét premeny mladého človeka na pozadí spoločenského exodu, snímaný citlivou kamerou, s pozoruhodnými hereckými výkonmi.

No a teraz to najdôležitejšie. Ani naša kinematografia neobišla naprázdno. Slovensko malo ešte jedno ohnivko na festivale vo Valladolide - debut Terezy Nvotovej Špina. A hneď v kategórií prvých a druhých filmov,  spomedzi 14 filmov, získal Hlavnú cenu.