V roku 1980 si dokumentaristka Helena Třeštíková vybrala z párov, ktoré sa sobášili na Staromestskej radnici v Prahe, šesť dvojíc, ktoré potom s kamerou sledovala ďalších šesť rokov. Výsledkom bol televízny dokumentárny cyklus Manželské etudy (1987). Medzi dvojicami boli aj mladí študenti architektúry Ivana Sýkorová a Václav Strnad, ku ktorým sa režisérka vrátila po dvadsiatich rokoch a potom ešte niekoľkokrát, takže ich osudy sledovala až do tridsiateho piateho výročia svadby a nemieni ich opustiť ani v nasledujúcom období. Výsledkom je celovečerný dokumentárny film Strnadovci (2017), prednostne určený pre klubové kiná.

Zhruba prvá tretina filmu, ktorá je čiernobiela, recykluje sekvencie z Manželských etúd, počínajúc spomínanou svadbou. Mladá dvojica deklaruje  vzájomnú lásku a priznáva, že vlastne nevie, prečo sa rozhodla pre sobáš. Keď sa o šesť mesiacov narodí syn Honzík, je to jasné. Mladomanželia úspešne študujú a svojpomocne si prerábajú malý byt po starej mame. Sú plní elánu a plánov, ktoré – ako to už v živote býva – onedlho narazia na realitu. Konfrontácia snov a skutočnosti je jednou z hlavných tém filmu so všeobecnou platnosťou. Ivana s Václavom sú sympatickí, kreatívni, mimoriadne pracovití ľudia, ktorí si dokážu poradiť aj v náročných situáciách, prispôsobiť sa nevyhnutnosti bez toho, aby stratili úsmev z tváre. Hoci sa im nežije ľahko a musia v rukách stokrát obrátiť každú korunu, veria v úspech svojho snaženia. S radosťou prijmú aj druhého syna Martina, rozhodnú sa riešiť svoju bytovú situáciu, ich život stále napĺňa láska a porozumenie.

Ostrým strihom sa dostávame do farebného pokračovania filmu a do roku 1999, keď Helena Třeštíková so svojím štábom opätovne navštívila manželov. Jej opakované príchody v ďalších rokoch, vyznačených medzititulkami, s refrénovitým privítaním pri drevenej bráne, ozdobenej dekoratívnym vencom, tvoria zvyšné dve tretiny snímky. Strnadovci už nebývajú v stiesnenom bytíku, ale v priestrannej vile, ktorú si postavili svojpomocne, a namiesto dvoch synov majú päť detí, čo je v súčasnej spoločnosti, českej obzvlášť, raritou vzbudzujúcou nechápavé reakcie okolia. Navyše po nežnej revolúcii začali podnikať – opravili starý vzácny dom na Vinohradskej ulici v Prahe, v ktorom otvorili predajňu nábytku, predovšetkým slávnych ohýbaných stoličiek značky Thonet. Obchody zatiaľ veľmi nejdú, dom je zaťažený veľkou hypotékou, ale Václav (ktorý sa fyzicky trochu zmenil, pribral na váhe a stratil bujnú hrivu, no nie svoj úsmev) verí, že sa všetko zmení k lepšiemu. Ivana, na ktorej predovšetkým spočíva starostlivosť o sedemčlennú rodinu, výchova detí, vedenie domácnosti, udržiavanie záhrady a ešte aj nemalá účasť na podnikaní, najmä účtovníctvo spoločnosti, sa zmenila tiež, a nielen preto, že si ostrihala svoje dlhé svetlé vlasy. Vidieť, že ju každodenný boj na niekoľkých frontoch postupne začína zmáhať, je unavená, nemá ani chvíľku pre seba, a tak sa časom dostavia depresie, ústiace do pokusu o samovraždu a pobytu na psychiatrii. Tam si uvedomí, že je naozaj vážne chorá, ale najmä to, že „stratila samu seba“. Túži po chvíľke samoty, túži niekam odísť a o nič sa nestarať, ale povinnosti a zodpovednosť nepustia. Navyše je tu problémový druhorodený syn Martin – jediný rebel v usporiadanej rodine. Nemieni sa podriadiť rodičom, najmä otcovi a jeho neustálym príkazom, po ktorých splnení zriedka nasleduje pochvala, chce žiť podľa svojich predstáv, voľne a slobodne, užívať si všetko, čo sa mu ponúka, vrátane drog. Je paradoxné, že práve Martin, ktorý privádza rodičov do zúfalstva, začne po vojenčine pracovať, podnikať s predajom a údržbou bicyklov, zaľúbi sa, ožení, zvážnie (predtým ho charakterizoval najmä neodôvodnený smiech) a v časoch ďalšej manželskej krízy je jediný, s kým sa odstrčený otec stýka. Zdá sa, že napokon to bude jediný šťastný Strnad. Matka je nespokojná a permanentne unavená, otec, sklamaný vývojom spoločnosti i svojho biznisu, často podlieha citovým pohnutiam, ktoré Ivana neznáša. Keď sa vo Václavových očiach objavia slzy, hneď ho zastaví: Prestaň, ty nie si taký... Práve že som, replikuje muž, iba vy to neviete...

Popri Martinovi vystupuje do popredia aj prvorodený syn Honza, citlivý po otcovi, poslušný mladý muž, ktorý sa nevie odpútať od rodičov a vybudovať si trvácnejší partnerský vzťah. Jeho spoločné bývanie s opernou speváčkou Miškou je jednou z mála humorných situácií filmu – kým si táto atraktívna žena pospevuje nad partitúrou, zaokrúhlený Honza s blaženým úsmevom varí. Je jasné, že tento nerovnocenný vzťah dlho nevydrží... Ostatné deti tvoria len pozadie rodinného príbehu bez ich bližšej charakteristiky. V záverečnej tretine sa pozornosť režisérky veľmi citlivo sústreďuje najmä na vzťah rodičov, prechádzajúci niekoľkými krízami, pričom jednou mimoriadne dramatickou, do ktorej sa zapletie aj polícia a súdy. Práve táto kríza sa vo filme celkom nevyjasní, poznáme síce protikladné stanovisko oboch strán, no nevedno, kde je pravda, keďže Ivana o tom odmieta hovoriť. Faktom je, že to otriaslo usporiadanou rodinou, no nezlikvidovalo ju. Manželia dokázali ustáť vážny konflikt a na radosť všetkých detí sa k sebe vrátili. Zvíťazila láska, no predovšetkým povinnosť a zodpovednosť za rodinu, ktorá je zrejme pre Strnadovcov najvyššou hodnotou, stojacou aj nad osobnými ambíciami a túžbami. (Jeden z pracovníkov distribúcie hovorí, že film je inšpiráciou pre všetkých, ktorí by chceli milovať, ale boja sa zranenia, manuálom, ako nestráviť život váhaním, ale žiť, aj keď to celkom nesedí...) Rodina sa teda znormalizovala, no akosi v nej niet niekdajšej radosti, nadšenia, elánu, prevláda únava a povinnosť vydržať, čo v divákovi, emocionálne zasiahnutom videným príbehom, vyvoláva smútok. No aj zvedavosť, ako budú Strnadovci žiť ďalej... Režisérka sľubuje, že ich neopustí až do konca. Ako vieme z jej predošlej tvorby, najmä z časozberných dokumentov Marcela, René, Katka a Mallory (posledné dva sme vo Filmpresse.sk recenzovali ihneď po ich slovenskej premiére v septembri 2010, respektíve v apríli 2016), Helena Třeštíková je optimistka, ktorá verí, že každý človek by mal dostať druhú šancu, ktorá napriek skúsenostiach stále v seba živí nádej.

Strnadovci, do celovečerného filmu zhustený dramatický príbeh s niekoľkými témami a dejovými líniami, ktorý dokazuje, že život je najlepší scenárista, prechádza cez dva režimy – socializmus a kapitalizmus. Hoci režisérka nijako nezdôrazňuje ich charakteristické znaky, prirodzene, že spoločenský kontext ovplyvňuje osudy protagonistov a dostáva sa do príbehu v podobe dobovej atmosféry, ale aj istých čitateľných náznakov. V oboch spoločensko-ekonomicko-politických formáciách je to byrokracia, ktorá komplikovala a stále komplikuje život občana, podnikateľa zvlášť, ale aj vývoj ekonomiky, ktorý napríklad v súčasnosti spôsobuje platobnú neschopnosť časti obyvateľstva, a teda nedostatok záujemcov o luxusnejší tovar, kriminalita, spojená s drogami,  časté a nevyriešené vykrádanie obchodov i súkromných domov, príval lacného tovaru z Číny a podobne. Režisérka nič z toho nekomentuje, iba zaznamenáva, no jej prítomnosť je plná empatie. Mať nos na príbehy, ktoré píše život, a vycítiť v nich od začiatku dramatický potenciál, schopnosť nájsť protagonistov, ktorí dokážu zaujímavo, úprimne a otvorene reflektovať svoj osud, zaznamenávať realitu vecne, bez vonkajšieho zasahovania a komentovania, nevystrkovať sa do popredia, ale z pozadia prejavovať porozumenie a ľudskosť – to sú charakteristické črty filmovej práce prvej dámy českého dokumentu Heleny Třeštíkovej, ktoré jej zaručujú pozornosť divákov a domáce i medzinárodné uznanie odbornej verejnosti. Aj v úctyhodnom časozbernom dokumente Strnadovci, tvorenom počas niekoľkých desaťročí, priniesla dramatický príbeh, ktorý dokáže diváka zaujať väčšmi než nejedna sofistikovaná fikcia, spôsobiť, že osudy obyčajno-neobyčajnej rodiny sleduje s napätím, že sa emocionálne  na nich zainteresuje, že o nich premýšľa aj po odchode z kinosály a možno konfrontuje s vlastným životom. A to dokážu len kvalitné diela.

Strnadovci (Strnadovi), ČR, 2017
Dĺžka: 102 minút
Scenár a réžia: Helena Třeštíková
Kamera: David Cysař, Vlastimil Hamerník
Strih: Jakub Hejna
Zvuk: Richard Müller
Účinkujú: Ivana, Václav, Jan, Martin, Tereza, Tomáš, Václav ml. Strnadovci a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 15. júna 2017
Foto: ASFK