Celovečerný debut švédskej režisérky Amandy Kernell Sámska krv mohli diváci vidieť už pri príležitosti prehliadky škandinávskeho filmu SCANDI. Snímka totiž túto zaujímavú prezentáciou diel severských tvorcov slávnostne otvorila.

Amanda Kernell (1986) najprv vyštudovala divadelnú scenáristiku, neskôr scenáristiku pre nízkorozpočtové filmy a nakoniec odbor réžia na Štátnej filmovej škole v Dánsku. Zo začiatku nakrúcala len niekoľko krátkometrážnych filmov a jej, ako som už spomenula, prvým celovečerným debutom je Sámska krv. Film vlani uviedli na MFF v Tokiu kde získal Veľkú cenu Tokia, režisérka Osobitnú cenu poroty a Lene Ceciliu Sparrok odmenili cenou Najlepšia herečka – toľko z dostupných prameňov. Kým sa venujem samotnému hodnoteniu filmu iste bude zaujímavé pripomenúť, kto sú to vlastne Sámovia. Správne sa píšu Saamovia, zaužívalo sa však Sámovia a ešte staršie pomenovanie je Laponci. Je to najstaršia etnická skupina žijúca v severnom Švédsku a Nórsku. V Laponsku žije asi pol milióna obyvateľov a jedna desatinu sú Saamovia. S umelým chovom sobov začali už v 17. storočí, sú vraj veľmi zruční a k ich kultúre neoddeliteľne patria aj improvizované piesne nazvané joiku.

Príbeh sa odohráva v 30. rokoch minulého storočia v krásnej, ale nehostinnej prírode severného Švédska. Nedá mi však nezaradiť tento príbeh do vtedajšieho celkového svetového diania. O tých rokoch viem len z počutia a z literatúry, ale sú poznačené, rozhodne celá Európa, prebúdzajúcim sa rasizmom, ktorý potom nadobudol ako fašizmus najobludnejšie rozmery v Nemecku a Taliansku. No zdá sa, že vo väčšej či menšej miere sa dotkol aj kultivovaného Švédska, dnes považovaného takmer za vzor tolerancie. No nebolo to vždy tak. Zdá sa teda, že vždy v dejinách prichádzajú obdobia, keď sa, buď z ekonomických alebo ideových dôvodov, dostanú na povrch, žiaľ, aj takého hlasy. Mnohí nad nimi len kývnu rukou, neuvedomujúc si aké sú nebezpečné. Lenže ľudstvo je asi nepoučiteľné. Z tohto aspektu je film aj mementom.

V expozícii sa stretávame so starou učiteľkou Christinou (Maj-Doris Rimpi), ktorá so synom a vnučkou prichádza na pohreb sestry. Nie s veľkým nadšením, syn ju do toho musí nútiť. Chce ostať len chvíľu, ona do tejto krajiny nepatrí, nemá s nimi nič spoločné, Saamovia sú pre ňu hluční, joikovanie priam neznáša, prosto všetko jej ide na nervy. Ubytuje sa v hoteli, nechce spať u príbuzných. Spomienok sa však zbaviť nedokáže. A tak sa v retrospektíve dozvedáme, že Christina, predtým Elle Marja (Lene Cecila Sparrok) bola veselé dievča, ktoré sa venovalo sobom. No túžila po vzdelaní, dobre sa učila. Sestra Njema (Mia Sparrok) bola jej pravým opakom, bola telom i dušou Saamkou, spôsob života jej vyhovoval. Najväčšie sklamanie Elle Maria zažila, keď sa dozvedela prečo nemôže ďalej študovať. Saamovia sú, podľa slov učiteľky, menejcenní, priam odpad, môžu žiť len na svojich pastvinách, keby odišli zahynú. Ešte väčším šokom pre ňu bolo, keď ich v škole necitlivo skúmali a známkovali ako dobytok, vyzliekli donaha, merali obvody hlavy, nosa, brady a fotili. Dievča bolo ponížené, ale plné vzdoru. Za každú cenu chcelo žiť inak. Aby si tento sen splnila musela sa stať niekým iným, pretrhnúť všetky zväzky s rodinou a utiecť. A tak sa z nej stala Christina.

Dej filmu plynie pomaly, zachytáva len malý úsek zo života hlavnej hrdinky, a to jej vzburu proti ponižovaniu, pokus o lásku a zblíženie sa so švédskym chlapcom, ktorý ju sklame a definitívny odchod od rodiny. Režisérka neskúma, ako potom ďalej žila, ako sa lopotila životom, ako skončila školu, koho jej do cesty život privial, vieme len toľko, že má syna, ktorého nadovšetko miluje a tiež pôvabnú vnučku Sannu (Anne Biret Somby). Nič nie je polopatisticky dopovedané, domyslieť príbeh ostáva na divákovi, tak ako to v dobrých filmoch býva zvykom. Amanda Kernell sa správne sústredila na kultúrne zvyklosti tohto etnika, na temnú stránku spoločnosti potlačiť všetko, čo sa vymyká z rámca jej normy a spôsobu života a priam opovrhuje tým čo je odlišné. Správanie sa k žiakom internátnej školy je odsúdeniahodné. Pristupujú k nim ako k tvorom, ktorí nemajú právo na dôstojný život. Snímka citlivo poukazuje aj na druhú temnú stránku tohto prístupu k odlišným ľuďom, ktorá je hlboko skrytá v druhom pláne, a to je strach zo vzdelania. Netuším, či si vtedajšia spoločnosť uvedomovala tento fakt, alebo konala len z hlúposti a nevedomosti. Nejako sa mi nechce prijať druhá možnosť, verím skôr prvej. Zrejme veľmi dobre vedeli, že manipulovať so vzdelaným človekom je oveľa ťažšie, ako s jedincom izolovaným od civilizovaného sveta. Skôr si myslím, že sa tejto svojskej a zaujímavej komunity skôr báli a tvrdenie, že sú tupci, neschopní vývoja, bol len zastierací manéver. A film v neposlednom rade naznačí aj známy fakt, že vzdelanie v nijakom prípade neznamená vzdania sa svojej identity, svojich koreňov a zvykov. Pomáha len kultivovať národ, národy a rôzne etniká. Všetci majú právo na dôstojný život. A toto všetko nám režisérka prezentuje v lone prekrásnej prírody, pôsobivo snímanej kameramanmi Sophiou Olsson a Petrusom Sjövik.

Ani sa veriť nechce, že tento v postate jednoduchý, pomaly plynúci komorný príbeh, nastolí toľko nezodpovedaných otázok. Predovšetkým prečo sú pre mnohých, ľudia od nás odlišní, menejcenní?  Prečo sa ich bojíme? Prečo právo na vzdelanie mali, možno niekde na svete ešte aj majú, len privilegované vrstvy? Prečo nechceme spoznať niečo odlišné a neznáme ? A prečo sme takí nepoučiteľní? A to som ešte nevymenovala všetko. Odpoveď, na vyslovené i nevyslovené otázky, si však vnímavý divák nájde sám.

Sámska krv (Sameblod / Sami Blood), Švédsko, Nórsko, Dánsko, 2016
Dĺžka: 110 minút
Scenár a réžia: Amanda Kernell
Kamera: Sophia Olsson, Petrus Sjövik
Strih: Anders Skov
Hudba: Kristian Eidnes Andersen
Hrajú: Hanna Alström, Anders Berg, Lene Cecilia Sparrok, Mia Sparrok, Maj Doris Rimpi, Julius Fleischanderl, Olle Sarri, Malin Crépin, Andreas Kundler, Katarina Blind, Beata Cavallin, Ylva Gustafsson a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 23. februára 2017
Foto: Film Europe